Kto pomáha pomáhajúcim?
Už dlho si u pomáhajúcich profesií všímam jeden pozoruhodný jav:
Obrovská pozornosť je venovaná klientom/kam, ale nastavenie voči zamestnankyniam/com neraz pripomína mlynček na mäso.
Či už sú to školy, zdravotnícke zariadenia, občianske združenia.
Samozrejme, nie všade, ale vidím to u viacerých.
Nezdá sa mi to v poriadku, a považujem za dôležité to osloviť, hoci je pandémia – dokonca práve preto. A OBROVSKÁ VĎAKA všetkým, ktorí svoj život zasvätili pomoci druhým, v týchto časoch obzvlášť.
Mnoho ľudí robí túto prácu ako poslanie = pocit vnútorného naplnenia je pre nich viac ako spoločenské či finančné ohodnotenie. To je všetko v poriadku.
Stále však považujem za absurdné a nemorálne, ako mizerne sú tieto profesie ocenené, následkom čoho neraz prichádzajú o skúsených a kvalitných ľudí, ktorí „konečne potrebujú zarobiť“, aby mohli vychovávať dieťa, či splácať hypotéku.
Okrem toho, „pomáhačky/i“ si pre nízky plat nemôžu starostlivosť o vlastné duševné zdravie dovoliť (sedenie u psychoterapeutky/a je pre nich drahé, a tých hradených poisťovňou je málo).
Ale nejde iba o peniaze. Vo veľa inštitúciách sú nadčasy považované za samozrejmosť, bez nároku na akúkoľvek kompenzáciu (finančnú, či časovú). Ak poznáte nejakú učiteľku, spýtajte sa jej, koľko hodín týždenne reálne pracuje (prípravy na vyučovanie, hodnotenia, stretnutia, administratíva, porady….). A k tomu roky štúdia a rôznych atestácií, aby v konečnom dôsledku zarobila podobne ako nekvalifikovaný dokladač tovaru v supermarkete (pri všetkej úcte k nemu).
Samostatnou témou sú naše osobné hranice – ako vnímam a rešpektujem signály svojho tela? Keď som dlhodobo unavený a prebíjam to kávou, čo sa stane s tou unavenou časťou? Keď ma bolieva hlava a potláčam to tabletkou, kam odíde tá bolesť?
Alebo: od čoho, od koho závisí moja sloboda povedať nie nejakej úlohe či stretnutiu (v práci, v rodine, s kamoš/ka/mi).
Kedy a ako môžem mať pocit dobre vykonanej práce?
Ako vysoko je latka, ktorú mám preskočiť? Je vôbec dosiahnuteľná, alebo len slúži vnútornému kritikovi, aby ma zakaždým „zdrbal“, že nič poriadne nedokážem?
Skupina Chiki Liki Tu-a v jednej piesni spieva:
Rozdajme sa medzi ľudí,
žiť v celku – to nás nudí.
Som presvedčený, že aj v tých najvypätejších situáciach je dôležité postarať sa najprv o seba. Keď vy budete v poriadku, dokážete lepšie pomôcť iným. Ak ste niekedy leteli lietadlom, pravdepodobne ste od stewardky/a počuli inštrukciu, že v prípade dekompresie (poklesu tlaku vzduchu v kabíne) pred vás vypadne kyslíková maska, a že je dôležité, aby ste si ju NAJPRV nasadili VY, a až potom pomáhali iným (napr. vlastnému dieťaťu).
A ešte jeden rozmer – stále ma udivuje ten nepomer žien a mužov v pomáhajúcich profesiách. Čim to je?
Sú ženy nejak biologicky predurčené viac pomáhať, alebo je to skôr tým kultúrnym modelom, že ženská práca je horšie platená, alebo je považovaná za samozrejmú a neplatenú (v domácnosti)?
Veľa otázok, málo odpovedí…
Táto doba však môže byť vhodnou príležitosťou na prehodnotenie svojho nastavenia k sebe i k druhým.
