Denník N

Pozerajte s deťmi hudbu I.

Tipy na animované programy, v ktorých si deti zamilujú klasiku.

Púšťať deťom od malička klasickú hudbu? Možno sa nám vybaví obraz prehnane angažovaného rodiča, čo sa snaží nasilu vychovať Mozarta alebo francúzskeho aristokrata so spôsobmi „do dobrej spoločnosti“. Možno váhame – nie je klasická hudba príliš suchopárna, nezrozumiteľná a nudná? Prečo by sme ňou mali mučiť deti, keď ju sami takmer nepočúvame? Nuž, možno ju nepočúvame preto, že nás k nej nikto dobre neviedol… Klasická hudba nemusí byť nudná, nemusí byť „vážna“ a rozhodne nemusí deti ani dospelých unavovať. Počúvanie klasiky roztvára možnosti, kultivuje, zjemňuje, scitlivuje a samozrejme vzdeláva. Toto predsa potrebujeme a chceme.

Lenže ako na to ísť? Ako deťom ponúknuť klasiku tak, aby ich neznechutila? Je naivné očakávať, že päťročné dieťa posadíte do kresla a ono bude so záujmom počúvať oratórium. Treba ísť na to pomalšie, po malých kúskoch. Alebo okľukou. Možno sa nadchne, keď ho zoberiete na Luskáčika do opery. Uvidí totiž príbeh a ten mu povedie pozornosť – to môže byť cesta, ako dieťa zapáliť. Cez príbehy. A príbehy, ktoré hudba rozpráva, dokáže výborne niesť aj animácia.

Všetkých, ktorí by radi deťom sprístupnili klasickú hudbu, vrelo odporúčam: nechajte deti pozerať ju. Deti nebudú počúvať hudbu, ale pozerať filmy, a hudba k nim prenikne nevdojak, podvedome, príjmu ju najskôr ako soundtrack, ale s vašou pomocou a postupným uvedomovaním pochopia, že hudba tu má iné kvality a iné postavenie.

V tomto a nasledujúcich textoch prinášam desať tipov na programy, ktoré sprístupňujú diela majstrov klasickej hudby vo forme krátkych animovaných filmov. Začínam odporúčaniami pre škôlkarov, potom postupne pridáme na náročnosti, až nakoniec zaradím tipy pre hudobne zanietených tínedžerov a dospelých. Tipy môžete využiť ako rodič, ale i ako učiteľ hudobnej výchovy či pedagóg ZUŠ, ktorý svoje hodiny rád okorení niečím neformálnejším. Napokon, v čase karanténnych prázdnin sa môže hodiť akýkoľvek tip na spestrenie domáceho vzdelávania.

V histórii nájdeme viacero iniciatív jednotlivcov i inštitúcií, v ktorých sa animovaný film stáva osvetovým nástrojom na šírenie povedomia o klasickej hudbe. Prečo sa na tento účel používa práve animácia? V skratke: pretože animácia je dostatočne slobodná.

Na rozdiel od hraného filmu či divadla má animovaný film jednu výhodu: nezachytáva skutočnosť. On skutočnosť vyrába. Nemusí sa riadiť zákonmi fyziky, on vytvára realitu s vlastnými pravidlami. Nepoužíva kamerový záznam reality, on realitu nakreslí, vymodeluje a potom ju animáciou ľubovoľne oživí. Neexistuje v ňom len to, čo nedokážeme vymyslieť. Preto často ukazuje fantastickú realitu mýtov, rozprávok, vnútorných svetov či metafor. A nielen to. Animácia dokáže vizualizovať abstraktné. Stačí jej amorfná farba, bod, tvar, množstvo, veľkosť, línia, svetlo. A čo je hudba, ak nie najvyššia forma ľudskej abstrakcie? Hudba v poslucháčovi vyvoláva obrazy, emócie, napätie, evokuje situácie, pričom reálne mu posiela len zhluk správne uložených tónov. Animovaný film je na hudbu pripravený, dokáže spodobiť akýkoľvek reálny či nereálny, civilný i bájny, prízemný i fantazijný, konkrétny i abstraktný obsah hudby a dať mu adekvátnu zvukovo-obrazovú podobu.

V tipoch, ktoré nižšie ponúkam, sú zahrnuté veľmi rôznorodé prístupy animácie k hudbe. Vo väčšine prípadov animátori priradili k hudobnej predlohe vlastný, vymyslený, s hudbou predtým nespájaný príbeh. Niekedy sa snažia esteticky zladiť s hudobnou predlohou (napr. používajú výtvarný štýl z rovnakého historického obdobia, z akého pochádza kompozícia). Máme však aj prípady adaptácií operných častí, kde animovaný film tlmočí originálnu skladbu v súlade s jej libretom. A potom sú kúsky takzvanej obrazovej hudby, v ktorých je hudba sprevádzaná svojím abstraktným obrazovým odrazom.

Pri sledovaní týchto programov s deťmi bude potrebná práca. Filmy, o ktorých hovoríme, prezentujú hudobnú nahrávku ako jediný, ničím nerušený zvukový sprievod filmov. Žiadne dialógy a dokonca vo väčšine prípadov ani žiadne ruchy a atmosféry. Hudba je jedinou zvukovou kulisou. Pripravte na to deti. Mladšie upozorňujte na charakter hudby, pomenovávajte, aká hudba je. Je nežná ako mama medvedica, čo sa túli k medvieďaťu. Je hrozivá ako čierna noc, čo sa valí do údolia. Bubny udierajú, ako keď dupú nohy ťažkého zvieraťa. To stačí. Dôležité je, aby si ju dieťa všimlo, aby hudbe venovalo sústredenú myšlienku. Starším o hudbe povedzte viac. Kedy vznikla, kto a kedy ju napísal, tie informácie sú dostupné a dajú sa podať cez osobu autora aj veľmi emotívne. Ak máte hudobné vzdelanie, určite im budete vedieť povedať viac o štruktúre, kompozícii a výnimočnosti z hľadiska hudobnej teórie.

Prosím, nekazte deťom zážitok nekvalitným obrazom a zvukom. Toto je presne ten prípad, kedy treba vidieť diela v plnej kvalite, ideálne na čo najväčšej ploche, veľkej televíznej uhlopriečke alebo plátne. Nižšie budem uvádzať linky na ukážky programov, ktoré sú voľne dostupné on-line, ale tie sú zväčša zvukovo aj obrazovo degradované. Väčšina z programov, o ktorých píšem, je na trhu dostupná aj v plnej kvalite, prosím, ak môžete, siahnite po nej. 

TELEVÍZNA SÉRIA CLASSICAL BABY (HBO, 2005 – 2008)

Začneme tipom pre najmladších, teda 3 – 4-ročných škôlkarov. Americká televízna stanica HBO vyrobila v minulom desaťročí vlastnú sériu Classical Baby, v ktorej deťom v kratučkých seriálových dieloch predstavuje klasikov žánru z oblasti hudby, tanca, poézie či výtvarného umenia (The Music Show, The Lullaby Show, The Dance Show, The Poetry Show, The Art Show). Minimalistické príbehy, takmer bez výpravy, bez príbehov, jednoduché scénky, ktoré emočne súznejú s prezentovanými hudobnými skladbami, dokážu deti rozosmiať i dojať.

Kompletný zoznam dielov spolu s citovanými dielami klasickej hudby nájdete TU.

Možno vám pri sledovaní napadne otázka, či spájanie vážených klasikov hudby s infantilnými obrázkami nie je zavrhnutiahodné. Z pohľadu estetického puristu je. Z pohľadu postmoderny, ktorá je postavená na recyklovaní existujúceho, aj z pohľadu popkultúry, ktorá použije všetko, čo má dušu, tak, aby to trafilo správneho diváka správnym spôsobom, to je v poriadku. Nemyslím to ironicky. Naše deti sú deťmi post-postmoderny a popkultúry. Ak chcete, aby ich klasická hudba zasiahla, popkultúra vám môže pomôcť urobiť prvý krok.

Hugs (Classical Baby – The Music Show, Amy Schatz, 2005 – 2008)
v tom: Léo Delibes, ukážka z Lakmé

 Baby Steps (Classical Baby – The Music Show, Amy Schatz, 2005 – 2008)
v tom: Piotr Iljič Čajkovskij, ukážka z Luskáčik

 Cow Song (Classical Baby – The Music Show, Amy Schatz, 2005 – 2008)
v tom: Giacomo Puccini, ukážka z Gianni Schicchi

Aquarium (Classical Baby – The Music Show, Amy Schatz, 2005 – 2008)
v tom: Camille Saint-Saëns, ukážka z Karnevalu zvierat

Diela hudobných klasikov sú použité aj v sérii o tanci, poézii, výtvarnom umení. Stačí prelúskať, tu prikladám jednu ukážku:

Farm Dance (Classical Baby – The Music Show, Amy Schatz, 2005 – 2008)
v tom: Piotr Iljič Čajkovskij, ukážka z Labutieho jazera

 

AMERICKÁ GROTESKA

Predtým, ako sa štúdio Walta Disneyho naplno vrhlo do super úspešnej dlhometrážnej produkcie, niekoľko desaťročí produkovalo krátku seriálovú tvorbu. Nešlo o seriály dnešného typu, ale o skupinu krátkych filmov, ktoré prepájali spoločné populárne postavy.

Disney ako autor prvého zvukového animovaného filmu vôbec veľmi skoro pochopil, že divákom pôsobí neskutočné potešenie sledovať na plátne zvukovo-obrazový synchrón. Ideálne hudobno-obrazový synchrón. Vytvoril teda celú sériu diel, v ktorých znie hudba a na ňu je nasynchronizovaná groteskná akcia. Silly Symphonies, ako sa cyklus volal, má hudbu a vtip dokonca v názve. O tom, že do diel s obľubou zaraďovali citáty klasickej hudby, svedčí napríklad tento ZOZNAM.

Legendárnou sa stala epizóda Music Land (1935), recyklujúca ľúbostný motív z Rómea a Júlie. Znepriatelené rody tu zastupujú dve krajiny, Zem Symfónia (v ktorej znejú ukážky Beethovenovej Eroicy a Wagnerovej Jazdy Valkýr) a Ostrov Jazz (v ktorej znie jazz, resp. swing) a daným hudobným žánrom zodpovedá i vizuálne stvárnenie obyvateľov (klasické nástroje versus nástroje typické pre jazzové formácie). Ide o jeden z najlepších príkladov Disneyho rukopisu: vizuálne gagy, akcia, bláznivosť, muzikálové vsuvky spevu a tanca, a pritom nezanedbateľný edukačný rozmer, kedy sa dieťa poučí o elementárnom rozdiele medzi dnes už archetypálnymi hudobnými oblasťami.

 Music Land (Walt Disney Productions: Wilfred Jackson, 1935)

Analógiou Disneyovských Silly Symphonies sa v konkurenčnom štúdiu Warner Bros. stala séria Merrie Melodies. U Disneyho sa striedali Myšiak Mickey, Káčer Donald, Pes Pluto a ďalší veteráni, v Merrie Melodies sa zrodil Bugs Bunny. Práve on bol hrdinom fenomenálnej epizódy What‚s Opera, Doc?. Ako sám Bugs Bunny konštatuje v jednej svojej kompilácii, What‘s Opera, Doc? je zhrnutie 17-hodinového Wagnerovho operného cyklu Prsteň Nibelungov do siedmich minút. Áno, ide o paródiu Wagnerových opier, i inscenačne, i hudobne, avšak s láskou k originálu. Režisér Chuck Jones sa naplno prejavil ako inovátor, všimnime si výrazný výtvarný posun od karikatúrnej Disneyho kresby k plošnej, až plagátovej štylizácii, pričom nestratil nič na humore, práve naopak.

What’s Opera, Doc? (Warner Bros. Cartoons: Chuck Jones, 1957)

https://www.dailymotion.com/video/x35sg3h

 

FANTÁZIA (1940) a FANTÁZIA 2000 (1999)

Avšak späť k Disneymu. Keď v roku 1936 začali v štúdiu pozorovať úpadok popularity Myšiaka Mickeyho, rozhodli sa nakrútiť s ním špeciálny kúsok pre Silly Symphonies, voľnú adaptáciu Goetheho Čarodejníkovho učňa, hudobne sprevádzaný rovnomennou orchestrálnou skladbou Paula Dukasa. Ukázalo sa však, že epizóda je na samostatné uvedenie pridrahá a tak prišiel plán vyrobiť na rovnakom princípe dlhometrážny film.

Napokon, Disney sa nikdy netajil láskou ku klasickej hudbe a svojou možno naivnou myšlienkou, že raz všetkým deťom sveta dovolí spoznať diela majstrov cez animované príbehy. Prvý krok k tomu spravil v dlhometrážnej hudobnej mozaike Fantázia (1940). Okrem zmieneného Čarodejníkovho učňa v nej nájdeme ďalších sedem krátkych epizód, každá berie ako hudobný podklad jedno dielo klasickej hudby a ilustruje ho novým, vymysleným animovaným príbehom. Týchto osem krátkych filmov, z ktorých každý má vlastného režiséra i výtvarníka a ide teda o pomerne bohatú mozaiku, prepájajú živé vstupy priamo z orchestra, kde sa deťom prihovára rozprávač. S výnimkou Čarodejovho učňa všetky diela dirigoval Leopold Stokowski.

Fantázii patrí odveká dilema: ide o majstrovské dielo, alebo o dielo estetického diletanta? Keď som pred dvadsiatimi rokmi písala na tému hudby v animovanom filme diplomovú prácu, nedokázala som prijať myšlienku trblietavých vílích práškov a mladých jednorožcov tancujúcich na Beethovena. Považovala som to za absurdné a neprijateľné. Ale profesor Juraj Lexman ma už vtedy ubezpečoval, že je to v poriadku, ide o popularizačný nástroj a na ten nie je dôvod mať najvyššie estetické nároky. V početných diskusiách k filmu sa veľmi často objavujú názory hudobníkov, ktorí tvrdia, že práve Fantázia im otvorila dvere. Cez ňu po prvý raz zavnímali silu hudby a začali ju vyhľadávať. Hoci bol začiatok utopený v trblietkach, naštartovalo to kariéry, ktoré dnes siahajú i na pôdu filharmónií. Myslím preto, že môžeme byť bez obáv. Fantáziou deťom vkus nepokazíme.

Ukážky etúd z Fantázie (1940):

 Tokáta a fúga d-moll, Johann Sebastian Bach (réžia Samuel Armstrong)

Luskáčik, Peter Iljič Čajkovskij (réžia Samuel Armstrong)

Čarodejov učeň, Paul Dukas (réžia James Algar)

Svätenie jari, Igor Stravinský (réžia Bill Roberts, Paul Satterfield)

Symfónia č. 6 F-dur (Pastorálna), Ludwig van Beethoven (réžia Hamilton Luske, Jim Handley, Ford Beebe)

Tanec hodín z opery La Gioconda, Amilcare Ponchielli (réžia T. Hee, Norman Ferguson)

Noc na Lysej hore, Modest Musorgskij (réžia Wilfred Jackson)

Ave Maria, Franz Schubert (réžia Wilfred Jackson)

Hoci Disney pôvodne zamýšľal tvoriť každý rok nové a nové pokračovania Fantázie, nikdy sa k tomu už nedostal. Myšlienka znovu ožila až na prelome tisícročí, keď jeho štúdio pripravilo titul Fantázia 2000, vystavaný analogicky k prvému dielu tiež z krátkych etúd na diela hudobných majstrov.

Z prvej kolekcie (1940) by sa dal esteticky vyzdvihnúť kúsok Tokáta a fúga D-mol, v ktorom sa režisér Samuel Armstrong pokúsil o vytvorenie obrazovej hudby, abstraktného zobrazenia hudobných motívov a tým narušil príbehovosť, ľúbivosť a magický fotorealizmus typického Disneyho prístupu. V druhej kolekcii zas upriamim pozornosť na Rapsódiu v modrom Georgea Gershwina. Tá na rozdiel od iných súčastí mozaiky volí príbeh i jeho výtvarné spracovanie veľmi citlivo voči predlohe. Gershwin, americký skladateľ 20. storočia, stál na pomedzí klasickej a jazzovej hudby, na pomedzí muzikálu a opery. Bol človekom veľkomesta, rušného, hlučného a rýchleho. Presne tento veľkomestský ruch s bohatými i chudobnými, so spleťou ľudských osudov a situácií, ktoré priniesol do hudby, prináša na plátna i náležiaci film. Ak vám obrázky pripomenú americkú kreslenú grotesku dvadsiatych rokov, napríklad Pepka Námorníka, tiež to isto nebude náhoda. V hudbe, obraze i téme vidno snahu o estetickú zhodu, čo rozhodne treba oceniť. Pre deti staršieho veku môže byť skúmanie týchto súvislostí zábavné i poučné.

Ukážky etúd z Fantázie 2000 (1999):

 Symfónia č. 5 c-moll (Osudová), Ludwig van Beethoven (réžia Pixote Hunt)

Rímske pínie, Ottorino Respighi (réžia Hendel Butoy)

Rapsódia v modrom, George Gershwin (réžia Eric Goldberg)

Klavírny koncert č. 2, Dmitrij Šostakovič (réžia Hendel Butoy)

Karneval zvierat, Camille Saint-Saëns (réžia Eric Goldberg)

Pomp and Circumstance 1, 2, 3, 4, Edward Elgar (réžia Francis Glebas)

Vták Ohnivák, Igor Stravinský (réžia Paul and Gaëtan Brizzi)

Séria pre najmenšie deti Classical Baby, vybrané diely z éry americkej kreslenej grotesky a dlhometrážne tituly s dielne Walta Disneyho FantáziaFantázia 2000 sú prvé tipy na oboznamovanie sa detí s klasickou hudbou prostredníctvom animácie. Sú to tipy známe, ľahko dostupné, a to nielen v zmysle zaobstarania si titulu na pozeranie, ale sú ľahko dostupné aj v zmysle zrozumiteľnosti. Sú ľúbivé, robia všetko pre pritiahnutie detskej pozornosti, nekladú odpor. V nasledujúcom texte predstavím vyzývavejšie prístupy i umelecký experiment, pričom stále pôjde o materiál vhodný aj pre odvážne malé deti!

 

Teraz najčítanejšie

Ivana Laučíková

Mojou vášňou a špecializáciou je animovaný film. Filmy píšem, animujem, režírujem, vyučovala som o nich na Katedre animovanej tvorby na VŠMU a päť rokov som o nich písala ako šéfredaktorka odborného časopisu o animovanom filme Homo Felix. Pohľad na animáciu sa mi veľmi vyhranil, odkedy som matka. Cez svoje dcéry naplno vnímam, aký masívny vplyv má na súčasné deti animovaná produkcia a ako málo sa o nej, o jej vplyvoch a o jej kvalitách verejne hovorí. Chcem spraviť prvý malý krok v osvete, rozhodla som sa o animovanej tvorbe pre deti písať blog. Bez nároku na úplnosť či systematickosť budem písať o programoch, ktoré stojí za to sledovať a budem písať o dôvodoch, prečo je to tak.