Koronavírus a naša 90-ročná mama, babka a prababka

Ako každá poriadna trochu staršia osoba, má aj naša už takmer 90 -ročná mama, babka a prababka niekoľko riadne stanovených zdravotných diagnóz. Vďaka stále bystrej hlave a veku primeranej mobilite si ich stav aj sama náležite manažuje. A treba uznať, že vzhľadom na jej požehnaný vek je to manažment vzorovo príkladný, priam nasledovaniahodný. Stačilo jej do týždenného dávkovača liekov 1x za 7 dní doplniť dávky predpísaných liekov, aby si už ona sama ustrážila a zabezpečila ich prípadné predpísanie u príslušného lekára ešte pred tým, ako sa jej mali celkom minúť. Naša babka neváhala ani zmeniť dlhoročnú lekárku potom, čo bystro skonštatovala jej momentálnu indispozíciu (…ešte aj sestrička vravela, že mala „vypité“..) alebo empaticky vycítila jej zmenený, chladný prístup profesionálne vyhoretého zdravotníka. Nebyť koronavírusu by absolútne nikto nezapochyboval o tom, že to má naša babka rozbehnuté na stovku aspoň tak dobre, ako šprintér Volko na svoje bežecké rekordy na atletickej stovke. Bývalá to učiteľka materskej školy usilovne lúšti krížovky, navštevuje kluby seniorov a volila stranu nášho nového pána premiéra. Dokonca sporadicky spisuje i svoje spomienky, pamäti aj keď ju všetci podozrievame, že rozsah a celospoločenskú kvalitu memoárov britského premiéra Winstona Churchila asi nedosiahne.

Toť len pár dní nazad si doma zlomila ruku, pravé zápästie. Od vtedy ju má v sadre. Nebyť koronavírusu resp. doby koronavírusovej bolo by to celkom v pohode. Naša babka by to hravo zvládla, len aby si mohla zaspievať na svojich najbližších narodeninách. Manažment jej aktuálneho zdravotného stavu museli síce teraz prevziať do rúk najbližší členovia jej rodiny. Má už za sebou, zatiaľ úspešne aj niekoľko poplachov. Raz ruka v sadre zmodrie, druhý raz prsty v sadre tŕpnu. Vždy je psychicky veľmi náročné rozhodovanie sa medzitým, čo je lepšie v danej situácii uprednostniť. Čo je naliehavejšie. Či to tŕpnutie prstov na zasadrovanej ruke, či zvýšené riziko jej potenciálnej nákazy koronavírusom pri osobnej návšteve lekára, či lekárskej pohotovosti. Zatiaľ to naša babka chvála bohu úspešne zvláda. Bojuje. Poctivo sa prechádza po obývačke, aby nabehala aspoň niekoľko metrov aj počas jej karanténneho pobytu ohraničeného priestorom bytu. Postonkáva, ochká najmä keď si myslí, že ju nemôže nikto pritom začuť. Bojujeme s ňou, držíme jej palce. Všetci pevne veríme, že to naša babka dá…. .

Samotná babka je tiež príkladná optimistka. Už teraz sa teší ako si na oslave svojej 90-tky zaspieva. Ako občas sama spomenie. Tí čo v relatívnom zdraví prežili 12-rokov pľundrovania nášho zdravotníctva pod vedením chronicky namosúreného Róberta, tí už isto odolajú aj nejakému tomu vírusu. Aj keď má „korónu“.

Poznámka:

Všetci dúfame, že sa jej tento blog, tento článoček nedostane do rúk. Z jedného, jediného dôvodu. Naša babka si priam principiálne potrpí na to, že ona má zatiaľ stále len slabých osedmdesiat deväť rokov. Veď deväťdesiatku bude mať až o pár mesiacov. Na jeseň tohto roka. Zas by sa na nás chvíľu vážne hnevala, že ju robíme výrazne staršou, ako v skutočnosti je. Aj keď jej hnev, ako hnev každej mamy, babky, prababky vydrží len niekoľko prchavých okamihov. Vyšumí rýchlejšie ako ranný opar, aby ostala len nekonečná láska mamy, babky a prababky k svojim potomkom… .