Denník N

Koronavírus v Izraeli: šanca pre vzájomnú solidaritu?

Futbalový tréning v Gaze.
Futbalový tréning v Gaze.

Nákaza Covid-19 sa nevyhla ani Svätej zemi. Pre Izrael je to prvýkrát, kedy bezpečnostná hrozba nepochádza zo susedných krajín a nie je primárne namierená proti existencii samostatného židovského štátu, postihuje rovnako Arabov aj Židov. Ako koronavírus ovplyvňuje život miestnych obyvateľov a humanitárnych pracovníkov? A ponúka okrem strachu aj nádej možnej spolupráce medzi znesvárenými stranami?

Prvé dva potvrdené prípady nákazy v Gaze. Modlite sa za nás, pretože ak sa to tu rozšíri, nemáme šancu…

Správy od kolegyne z Gazy sa mi nikdy nechcú otvárať lebo viem, že píše len keď sa deje niečo zlé. Bohužiaľ tomu tak je aj tentoraz. Vraj to tam u nich vyzerá ako počas vojny – ulice sú prázdne a ľudia majú strach. Zdravotnícky systém v Gaze sotva funguje, nemocnice nemajú dostatok liekov ani vybavenia. Ak sa nákaza rozšíri, dôjde k jeho totálnemu kolapsu.

My v Jeruzaleme už druhým týždňom fungujeme v krízovom režime. Namiesto našej bežnej práce na projektoch v teréne koordinujeme humanitárnu pomoc pre najviac ohrozené skupiny žien. Matky samoživiteľky, zdravotne handicapované ženy alebo ženy, ktoré boli psychicky, fyzicky či sexuálne týrané, prípadne im toto riziko hrozí. Karanténa ich stavia do zložitej situácie,  keďže nemôžu dochádzať do krízových centier ako doposiaľ a musí tráviť viac času doma, často so svojimi násilníkmi. Intervencie v cieľových komunitách na Západnom brehu a v Gaze boli kvôli rôznym obmedzeniam zo strany izraelskej vlády náročne aj pred koronavírusom,  no teraz sú prakticky nemožné.  Nemôžme toho veľa robiť aj vzhľadom na to, že sme z celej jeruzalemskej pobočky zostali v kancelárii už len traja.  Šéfka uviazla v Jordánsku a kvôli stannému právu nesmie odcestovať, za porušenie zákazu vychádzania hrozí rok väzenia. Zvyšok tímu sa buď vrátil späť do Európy alebo ostal zatvorený v karanténe v iných mestách na celom Západnom brehu. Snažíme sa aspoň cez naše lokálne partnerské organizácie distribuovať rúška, dezinfekciu a tzv. Safety & Dignity kits – balíčky s ženskými hygienickými potrebami, základnými liekmi a antikoncepciou. Ponúkame on-line psychoterapeutickú i právnu pomoc, poskytujeme informácie o aktuálnej situácii a upokojujeme všetkých našich palestínskych spolupracovníkov, že to tu nebalíme a projekty budú pokračovať, len čo sa situácia zlepší.

Ešte nevieme, že o pár dní nás pošlú z kancelárie na home office, kde ostaneme ďalšie štyri týždne. Pohyb mimo domov sa obmedzí na niekoľko minút denne do vzdialenosti 100 metrov od bytu a izraelská tajná služba začne monitorovať  telefóny všetkých obyvateľov. Teraz sme to my, komu naša materská organizácia v Madride ponúka psychologickú pomoc a online poradenstvo.

Obdobie pred karanténou

Budím sa okolo polnoci na hluk z ulice. Hlasný krik a trúbenie áut. Tak už je to tu, násilné nepokoje v našej štvrti. Aj keď som rozospatá, uvedomujem si, že sa prvýkrát po svojom príchode do Jeruzalema naozaj trošku bojím. Mala by som hneď napísať nášmu vedúcemu bezpečnosti. Nejako sa mi to ale nepozdáva, výtržnosti uprostred týždňa a v noci? Napínam uši a ešte chvíľu vyčkávam, nechce sa mi opúšťať vyhriatu posteľ. V izbe je podľa teplomeru len trinásť stupňov, ústredne kúrenie nemáme. Počujem vŕzganie dverí, kolega sa práve vrátil z plaveckého tréningu.

„Sergio, čo sa to prosím ťa vonku robí, nejaká pouličná bitka?“  Trošku sa zľakne, keď sa zrazu z tmy izby pritmolí vlnený vak, z ktorého síce počuť nejaký hlas, už ale nie je jasné, odkiaľ vychádza. „No že počujem z ulice taký hurhaj….“

„Aha. Veď  je streda, Liga majstrov. Liverpool zase prehral, Mohammed Salah premárnil neskutočné gólové šance!“

Dobre, som asi troška precitlivená na hluk. Ten je tu totiž všadeprítomný. Neustále túrovanie motorov a rachot motoriek značne vycvičilo rýchlosť mojich reakcií – kedykoľvek som pri okne a počujem ohlušujúce strieľanie do výfukov, nalepím sa ku stene alebo zosuniem do kľuku, očakávajúc jednotku izraelských vojakov so samopalmi. Tunning áut je zrejme obľúbená voľnočasová činnosť miestnej mládeže. Rovnako ako futbal. Každú  stredu si s kolegami chodievame zahrať na neďaleké športovisko. Jednotlivé ihriská sú od seba oddelené drôtenými ploty, na jednom si kopú ortodoxní Židia, ktorí sa ani pri športe nevyzlečú zo svojich belostných košieľ,  na vedľajšom ihrisku hrajú Palestínci v dresoch svojho obľúbeného anglického klubu. Áno, Liverpoolu. Keď náhodou lopta spadne na ihrisko tých druhých, ochotne si ju navzájom podajú späť. Náš tím je zmiešaný, máme medzi sebou Európanov,  Izraelčanov aj Arabov. Pri hre to nikto nerieši a ja sa zase raz dojímam, ako šport dokáže boriť hranice medzi národmi. To trvá len do chvíle, než dohráme a rozídeme sa všetci späť do svojich bytov buď v Západnom alebo Východnom Jeruzaleme. Samer sa ponúkne, že nás hodí domov autom. Po ceste počúvame jeho monológ o tom, ako nenávidí sionistov a domnieva sa, že má depresiu. Z Palestíny sa nikdy nedostane, nemá nárok na pas a je večne v strese, že k nemu domov môžu kedykoľvek vtrhnúť vojaci. Len tak, bez udania dôvodu. Radšej mlčím a tentoraz nezdieľam svoje múdra o tom, že aj on má svoje práva a vojaci legálne mantinely svojho konania. Podobných individuálnych príbehov som od svojho príchodu počula už veľa a celkom skoro prestala veriť, že by som mohla mať pravdu.

„Vieš, narodil som sa a vyrastal v okupácii,  zvykol som si na ňu.“ hovorí mi, keď sa lúčime. „A teraz neviem, či mi naháňa väčší strach to, ako som sa s tým rýchlo zmieril alebo predstava slobody.“

Cestujem po Západnom brehu

Od konca februára pravidelne dochádzam do osemnásť kilometrov vzdialeného Ramallahu. Cesta autobusom tam a späť trvá vyše tri hodiny, vrátane kontroly na vojenskom checkpointe. Testujem svoju trpezlivosť a psychickú odolnosť, lebo sa neodvažujem čítať si po ceste medzi arabskými spolucestujúcimi zápisky z hodín hebrejčiny a celú dobu som tak odkázaná na počúvanie miestnej rozhlasovej stanice, kde stále dookola púšťajú tie isté pesničky.  Po troch týždňoch už poznám slová niektorých arabských hitov tak dobre, že keď si jedného dňa bezmyšlienkovo pospevujem v našej jeruzalemskej kancelárii, kolega z Turecka sa ma prekvapene spýta, či som moslimka, keďže viem recitovať verše z Koránu? Aj ja ostávam prekvapená: takže tá rádio stanica s palestínskymi ľudovkami je v skutočnosti lokálna verzia rádia Lumen?

Cestovanie na Západný breh je zážitkom nie len kvôli stavu infraštruktúry a počúvaniu Koránu z rádia.  Za hranicami Jeruzalema je už úplne iný Blízky východ, ktorý má len málo spoločného s kosmopolitnými mestami typu Tel Aviv alebo Bejrút. Môj počiatočný kultúrny šok sa po niekoľkých návštevách vytráca a začínam si užívať surovú krásu mesta, ktoré nemá žiadnu pešiu zónu, historické centrum a len minimum zelene. Za to je ale epicentrom palestínskeho spoločenského života: kaviarne a pohostinstvá, kde bez problémov nalievajú alkohol, hipsterské obchody, shisha bary a pouličné stánky s výbornym jedlom všade, kam sa pozriem. Mesto kultúry a univerzít, sídlo nespočetných technologických firiem, medzinárodných organizácií a podnikateľských inkubátorov. Do jedného z nich, zameraného čisto pre ženy,  dochádzam na konzultácie.  Moje spolupracovníčky sú kresťanky aj moslimky, ženy v džínsoch, hijáboch, aj bez. A potom je tu ešte Wahid. Jediný muž v celom ženskom kolektíve.

„Predstavíš ma vášmu šéfovi?“ pýtam sa prvý deň po svojom príchode jednej spolupracovníčky. Maria sa smeje: „Ale veď to je náš administratívny asistent. Obsluhuje kopírku a telefóny a bude ti nosiť kávu. Šéfka sedí tamto.“ ukazuje do presklenej kancelárie vzadu miestnosti. Muž na pozícii sekretárky. Dobrovolne.  Medzi ženami inžinierkami, programátorkami a manažérkami. Stále v tom hľadám nejaký háčik, ktorý ale neexistuje a tak sa len teším,  že sa stereotypy búrajú na mieste, kde by som to najmenej čakala. V tradične patriarchálnej spoločnosti, neoficiálnom hlavnom meste Palestíny s moslimskou majoritou.

Karanténa

V Jeruzaleme zatiaľ okrem koronavírusu vypukla aj vajíčková kríza. Darmo sa pýtam v každom arabskom obchode našej štvrti, nikto mi nevie povedať, kedy vajíčka opäť budú. Bibi  (tak tu familiárne prezývajú izraelského ministerského predsedu) už vraj ale prisľúbil dovoz z Európy. Nemám čas čakať, než európske vajíčka prídu, blíži sa Veľká noc a tá sa bez mazanca a syrovej hrudky neobíde. Formu na barančeka som nezohnala, lebo sa mi nepodarilo v domácich potrebách vysvetliť, čo to je. Zamestnanci ma neustále posielali do mäsiarstva oproti, že tam vraj baraninu majú a je halal. Márne som im vysvetľovala, že ten zvyk obetovaní barančeka je dnes už len symbolický, lebo ochrancov zvierat by inak porazilo, a že ho chcem upiecť z múky, cukru a vajec. O baranovi na sladko ešte vraj nepočuli, ale mám sa zastaviť s ochutnávkou, keď sa mi to podarí.  Zlatí sú.

Pečenie barančeka teda vzdávam a po vajíčka idem do najbližšieho židovského supermarketu. Cestou stretávam policajné hliadky a vojakov, kontroly teraz pred sviatkami zosilneli. Na nákup môže odísť vždy len jeden člen domácnosti,  nosenie rúšok je povinné. Pred obchodom mi zmerajú teplotu a vnúti rukavice, do vnútra smiem vstúpiť, až keď niekto iný z obchodu odíde, vždy jeden za jedného. Keď sa spýtate miestnych, či vidí niečo pozitívne na aktuálnej situácii, odpovedajú, že najväčší politický rivali sa konečne dohodli na vytvorení novej vlády a že ubudlo násilných trestných činov a teroristických útokov. Majú pravdu, už týždne nám neprišla žiadna sms správa o tom, že by niekoho niekde zranili alebo zastrelili. Staré mesto je opustené a patrí zase len mačkám a mníchom, pri Múru nárekov sa modlí posledných pár odvážlivcov v rúškach. Bazilika Božieho hrobu bude prvýkrát od r. 1349, kedy mesto pustošil čierny mor, cez Veľkonočné sviatky zatvorená.

Nikto nevie, aký bude Izrael a Palestína potom, čo vyjdú z tohto krízového stavu, ktorý už stihol ekonomicky aj politicky otriasť celou krajinou.  Bolo by naivne domnievať sa, že dlhodobé problémy ustúpi riešeniu následkov koronavírovej kríze. Hrozba terorizmu a pretrvávajúca okupácia Palestíny bude naďalej žeravým uhlíkom, ktorý síce v porovnaní s aktuálnym požiarom nepáli tak veľmi, ale úplne ľahko sa tiež neuhasí. Pravdou je, že prvýkrát obidve strany čelí rovnakému smrtiacemu nepriateľovi, ktorý nerobí rozdiely medzi národmi, a Izraelčania aj Palestínci si veľmi dobre uvedomujú potrebu vzájomnej spolupráce. Boj proti koronavírusu už teraz posilnil koordináciu medzi Izraelom a Palestínskou samosprávou na Západnom brehu a môže byť dôvodom na dosiahnutie dohody o prímerí s Hamasom v pásme Gazy. Uvidíme, čo prinesú následujúce mesiace.

Teraz najčítanejšie

Tatiana Petríkovičová

Táňa sa odsťahovala do Jeruzalema, lebo o tom dlhé roky snívala. Tiež si počas štúdia na výške predstavovala, že raz bude úspešnou právničkou v oblasti vojnového práva a bude dohliadať, aby sa ozbrojené konflikty viedli riadne podľa zákonov. Keď však na prednáškach zistila, že by sa jednému prípadu mohla venovať až desiatky rokov a priamo v boji sa aj tak nikdy žiadny vojak nebude pýtať, „Či vám, prepáčte, svojim výberom projektilu nespôsobil zbytočné utrpenie?“ (čl. 23 (e), Haagský dohovor, 1899), tento nápad odpískala a pokorne sa opäť venovala rozvodom a nájomným zmluvám. Aj tak jej to ale nedalo a vo voľnom čase sa vydávala na terénne výskumy do krajín bývalých vojnových konfliktoch. Skúmať príčiny, prečo sa jeden národ dokáže medzi sebou rozhádať na smrť a rozprávať sa s miestnymi. A tak je teraz tu.