Rúška sme nenosili ako prví v Európe náhodou. Príbeh rúšok na Slovensku
(dĺžka čítania približne 9 minút)
Pôvodne som tento text písať neplánoval. Mediálny priestor je totiž informáciami o koronavíruse SARS2 spôsobujúcom nebezpečné ochorenie COVID-19 úplne presýtený. K písaniu ma však vyzvali viacerí ľudia z môjho okolia – laici, ale aj odborníci. Že vraj je jeho napísanie takmer mojou povinnosťou. Že text o rúškach a Slovensku v skutočnosti nie je o koronavíruse, ale ďaleko viac o nás. O tom dobrom v nás, o ktorom sme si mnohí mysleli, že neexistuje.
To, že sme na Slovensku začali ako prví v Európe masovo nosiť rúška, totiž nie je výsledkom náhody ani šťastia, ako sa to naozaj môže zvonka zdať nezainteresovanému pozorovateľovi. V skutočnosti ide o dôsledok poctivej a nezištnej práce viacerých ľudí zbierajúcich a syntetizujúcich vedecké dáta, ako aj dôsledkom triezveho zhodnotenia týchto „preosiatych“ dát ľuďmi rozhodujúcimi. Možno sa nakoniec ukáže, že sme na Slovensku dostupné dáta o plošnom nosení zhodnotili skôr a lepšie, ako Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) či hlavná zdravotnícka organizácia v USA Centers for Disease Control and Prevention (CDC). Ako je známe, obe organizácie donedávna plošné nosenie rúšok odmietali. Skúsim však príbeh z môjho pohľadu rozpovedať od začiatku, tak aby jednotlivé časti do seba zapadali.
Obdobie pred prepuknutím koronavírusovej epidémie v SR
Ako každý chirurg na Slovensku aj ja mám s nosením rúšok vlastné skúsenosti. Viem, že v rúšku sa dá pri operáciách bez problémov vydržať mnohé hodiny, ako aj to, že zdravotníci alergickí na jednorazové rúška využívajú aj pri operáciách mozgu rúška látkové (kedysi sa používali len tie). Rovnako ako viacerí lekári aj ja som si roky pokladal za svoju povinnosť v prípade, keď mi začínalo respiračné ochorenie, nasadiť si rúško, nosiť ho celý deň a dezinfikovať si ruky. To posledné, čo pacienti v nemocnici potrebujú, je nakaziť sa od lekára (pre vysvetlenie – samozrejme, že infikovaný lekár nemá chodiť do práce, avšak najmä v začiatkoch je ťažké virózu rozoznať napríklad od sennej nádchy a navyše sa stane, že lekár ochorie napríklad na začiatku 24-hodinovej služby).
Udalosti po prepuknutí koronavírusovej epidémie v SR – príbeh rúšok na Slovensku
Vytváranie „podhubia“ pre nosenie rúšok
Hneď na začiatku si považujem za povinnosť spomenúť tri mená – MUDr. Ivan Vorčák, MUDr. Juraj Mesík a prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc. Hoci ani jeden z nich na masové nosenie rúšok v danom čase (prelom februára a marca) ešte ľudí nevyzval, vytvorili však veľmi potrebné „podhubie“ pre ďalšie udalosti. MUDr. Mesík tým, že na danú dobu veľmi alarmujúco (a dnes musíme povedať, že značne realisticky) vykreslil dôsledky koronavírusovej pandémie v Európe – jeho odhady pre Taliansko boli dokonca o dosť miernejšie ako neskorší reálny vývoj (v čase písania tohto textu sa v Taliansku už nakazilo vyše 135-tisíc ľudí, 95-tisíc prípadov je aktívnych; a v New Yorku nemajú patológovia telá obetí COVID-19 kam umiestňovať. MUDr. Vorčák, ktorý sa koronavírusu venoval v mnohých blogoch, v jednom z nich veľmi správne poznamenal, že ak by sme nosili rúška všetci, efekt by bol podobný ako pri kolektívnej imunite po očkovaní. Profesor Krčméry zase účinnosť rúšok vysvetlil aj pre laika úplne presvedčivo, plasticky a uveriteľne. Jeho prirovnaniu vírusu umiestneného vo veľkej kvapôčke k človeku sediacemu v autobuse porozumel azda každý (video pozri tu, 8. až 10. min.).
Zhodnotenie zahraničných publikácií a prvé verejné výzvy na používanie rúšok
V tejto situácii som podobne ako mnohí iní ľudia začal rozmýšľať, ako by som mohol pomôcť dobrej veci. V mojom prípade som to považoval dokonca za povinnosť, keďže mám teraz čas – vleklý zápal ramena ma, bohužiaľ, na dlhšie odstavil od práce. Napadlo mi spraviť to, čo je súčasťou prípravy na akúkoľvek vedeckú publikáciu: v rámci možností zosumarizovať (aspoň základné) dáta – v danom prípade týkajúce sa vplyvu nosenia rúšok na šírenie respiračných infekcií – a napriek odporúčaniam WHO sa na ne pozrieť bližšie. Nepovažoval som totiž za náhodu, že krajiny, kde je od vypuknutia nákazy o. i. povinné nosenie rúšok – celoplošne, resp. na miestach s vysokou koncentráciou ľudí, zvládajú epidémiu spôsobenú koronavírusom SARS2 jednoducho lepšie, ba čo viac, že takéto opatrenia sú tam nutné aj pre bežný život. Mal som za to, že najmä pomocou vedeckých dát je možné presvedčiť kompetentných – keďže aj v prípade, keď informácií nemáme, koľko by sme si ich želali, je potrebné zariadiť sa podľa najlepších publikácií, aké sú v danom čase k dispozícii.
Na tomto mieste musím spomenúť ďalšie dôležité meno, Ing. Martin Barto (expert na zdravotníctvo za stranu SaS). Napriek tomu, že som chirurg a nie infektológ, epidemiológ a pod., sa dátami, ktoré som mu posielal, začal vážne zaoberať. Nie je podstatné, koľko desiatok mailov, textových správ a hodín telefonátov o smrtnosti koronavíru SARS2, spôsobov jeho šírenia sa či vývoja situácie vo svete sme s Ing. Bartom absolvovali. Podstatné je, že sme z viacerých publikácií obaja za kľúčovú považovali desaťročnú prácu uverejnenú vo významnom časopise Plos One. Táto publikácia pojednáva o. i. o zásadnej úlohe včasného nasadenia rúšok v populácii ohrozenej epidémiou respiračnej vírusovej infekcie na základe matematických modelov, pričom je podstatný počiatočný počet infikovaných. To, či je pred plošným nasadením rúšok infikovaných sto ľudí alebo tisíc ľudí na milión obyvateľov, je podľa autorov práce pre spomalenie epidémie zásadný rozdiel. Spomínanú publikáciu sa mi podarilo nájsť a zaslať Ing. Bartovi 4. 3. 2020; a on ako bývalý akademický pracovník (ktorého práce sú široko citované), zhodou okolností venujúci sa práve matematickému modelovaniu, ihneď docenil jej závažnosť. Zhodli sme sa na potrebe rýchlych krokov. O dva dni neskôr, 6. 3. 2020, už Ing. Barto pre časopis Trend hovoril ako prvý politik v SR o matematických modeloch poukazujúcich na pravdepodobný benefit plošného nosenia rúšok.
Zhodou okolností v ten istý deň, 6. 3. 2020, hovorila pre Hospodárske noviny o výhodách plošného nosenia rúšok RNDr. Tatiana Betáková, DrSc., z Virologického ústavu SAV– ďalší dôležitý človek v mozaike. Hneď na druhý deň som ju kontaktoval a zistili sme, že sme nezávisle od seba poukázali na dôležitosť tej istej staršej publikácie. Odvtedy komunikujeme pravidelne, niekoľkokrát za týždeň, hoci sme sa dovtedy nepoznali. Neskôr som mal tú česť hovoriť aj s RNDr. Borisom Klempom, DrSc., významným virológom, a prof. MUDr. Pavlom Jarčuškom, PhD., ktorí taktiež videli plošnom v nosení rúšok možný prínos.
O ďalšie dva dni, 8. 3. 2020, som po porade s Ing. Bartom spracoval krátky sumár aktuálnych a najdôležitejších dát ku koronavírusu SARS2 s uvedením príslušných zdrojov. Netýkal sa len rúšok, ale napríklad aj nutnosti zatvorenia škôl. (Zverejnený je pôvodný dokument vrátane nedokonalej úpravy. Fotografie zdravotnej sestry s rúškom zverejňujem s jej súhlasom, vyslovujem týmto veľkú vďaku jej, ako aj jej kolegyniam.) Sumár bol spracovávaný v časovej tiesni (preto napríklad termín „mortalita“ bol použitý v zmysle obvyklom pre chirurgické súbory, no nie epidemiologické štúdie, všade mal byť použitý termín „smrtnosť“), napriek tomu mám za to, že boli vybraté v danom čase relevantné zdroje. Išlo najmä o dve vtedy úplne nové práce zo svetovo významného časopisu The Lancet pojednávajúce o tom, že opatrenia, presadzované najmä WHO, nemusia stačiť – autori v jednej z prác priamo vyzývali k zváženiu masového nosenia rúšok; ako aj dve staršie práce týkajúce sa použitia tvárových rúšok, a to aj látkových (!), uverejnené v už spomenutom vedeckom časopise Plos One. Taktiež boli použité (v tom čase) nové informácie týkajúce sa koronavírusu SARS2 u detí. S interpretáciou viacerých dát ohľadom tvárových rúšok mi obratom pomohol assist. prof. Parvez M. Shaikh, pracujúci ako radiačný onkológ na West Virginia University v USA a venujúci sa v rámci doktorandského štúdia priemyselnému a systémovému inžinierstvu (samozrejme, len malá časť dát mohla byť použitá v sumári, musel byť stručný a prehľadný). Sumár bol v ten istý deň Ing. Bartom rozoslaný viacerým politikom zodpovedným na rôznych úrovniach za zdravotníctvo – (v tom čase) dezignovanému ministrovi zdravotníctva MUDr. Marekovi Krajčímu, tímlíderke SaS za zdravotníctvo Mgr. Jane Cigánikovej (t. č. predsedníčke výboru NR SR pre zdravotníctvo), riaditeľke odboru zdravotníctva Bratislavského samosprávneho kraja JUDr. Ing. Jane Ježíkovej (t. č. štátnej tajomníčke MZ SR), ako aj predsedovi materskej strany Ing. Barta – Ing. Richardovi Sulíkovi, súčasnému podpredsedovi vlády SR a ministrovi hospodárstva.
Sumár som v ten istý deň poslal aj predsedovi Lekárskeho odborového združenia MUDr. Petrovi Visolajskému a známemu blogerovi Mgr. Samuelovi Marecovi. Obaja urobili v propagácii nosenia rúšok veľký kus práce (pričom obaja citovali zásadnú prácu z The Lancet) – status Sama Mareca zdieľal o. i. aj vysoko navštevovaný portál Zomri. Článok Petra Visolajského a jeho manželky Kristíny mal taktiež obrovskú čítanosť, navyše v ňom upozornili i na vylučovanie vírusu stolicou (je možné, že tento fakt sa ukáže ako významný aj z hľadiska šírenia infekcie); v dôležitom informovaní pokračujú.
Paralelne s týmito aktivitami sa od 10. 3. 2020 vyvíjala iniciatíva okolo prim. MUDr. M. Kulkovského –Rúško nie je hanba a od 11. 3. 2020 taktiež Výzva zdravotníkov SR ku krokom na zvládnutie situácie s COVID-19, ktorú zorganizovala skupina lekárov – ktorú následne podpísalo takmer 15-tisíc ľudí (petíciu aj menoslov jej autorov pozri tu). Obe akcie mali podľa všetkého obrovský dosah – môj názor je, že boli mimoriadne dôležité.
V príbehu o rúškach považujem za obzvlášť kľúčové to, ako sa k informáciám postavil nový minister zdravotníctva Marek Krajčí – už 12. 3. 2020 hovoril, ako zrejme prvý minister zdravotníctva v EÚ (vtedy ešte dezignovaný), v spoločnej diskusii s Janou Cigánikovou o benefitoch plošného nosenia rúšok. A nielen to – o tému sa živo zaujímal, precízne zhodnotil kvalitu dát a priamo si vyžiadal ich doplnenie (ktoré som veľmi rád zaslal a hlavné výsledky publikácií zosumarizoval – bolo zrejmé, že minister venuje tejto téme veľkú pozornosť). V každom prípade, pred vyššie uvedenou reláciou 12. 3. 2020 už mal k dispozícii desiatky strán relevantných materiálov o rúškach – na svoju vlastnú žiadosť.
Výzvy slovenských vrcholových politikov na používanie rúšok
Keď si teda 13. 3. 2020 v pamätnom priamom prenose vtedy dezignovaný premiér Igor Matovič a dezignovaný minister zdravotníctva Marek Krajčí nasadili rúška, nešlo len o šťastnú zhodu okolností, ale situácia bola podmienená aj znalosťou dát o význame rúšok v prevencii šírenia nákazy, ktorým sa budúci minister zdravotníctva osobne venoval. Na druhej strane, nápad redaktorky TV Markíza Zlatice Puškárovej nasadiť si rúška v priamom prenose bol perfektný. Bol to naozaj obrovský symbol – budúci premiér krajiny, budúci minister zdravotníctva a jedna z najznámejších moderátoriek bez akéhokoľvek zaváhania absolvovali mimoriadne sledovanú reláciu v rúškach… V ten istý deň si nasadila rúško aj virologička Dr. Betáková v priamom prenose televízie TA3, čo, samozrejme, dodalo celej veci ďalšiu vážnosť. Bývalý premiér a minister zdravotníctva Peter Pellegrini rovnako v piatok 13. marca 2020 ľudí vyzval, aby sa nehanbili nosiť rúška, pričom zdôraznil, že by mal každý konať tak, akoby bol sám nositeľom choroby a nechcel nakaziť ostatných
O deň neskôr, 14. 3. 2020, už fotografie prezidentky SR a zástupcov vládnej koalície v rúškach doslova obleteli svet – pozri napríklad tu a tu (v reakcii mi volali napríklad lekári z viedenskej nemocnice AKH, ktorí to považovali za správny krok).
Ďalšie udalosti
Ospravedlňujem sa, ak som pri vymenovávaní ľudí, ktorí sa o nosenie rúšok v SR zaslúžili, na niekoho zabudol. Určite takí ľudia sú, možno dokonca mnohí, a je mi ľúto, že o nich neviem. Čo však viem určite, je, že tú najrozhodujúcejšiu a úplne kľúčovú úlohu zohrali a zohrávajú každý deň všetci ľudia, ktorí na Slovensku žijú. Ľudia, ktorí na počudovanie mnohých v Európe povinnosť nosenia rúšok prijali a poctivo ju dodržiavajú. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj médiám, ktorých redaktori idú každým dňom všetkým príkladom, čo nie je vždy jednoduché. Spomeniem aspoň jeden príklad: azda v najťažšej situácii bol redaktor RTVS Viliam Hauser počas diskusie s riaditeľom Kancelárie Svetovej zdravotníckej organizácie v SR Tatulom Hakobyanom. Zástupca WHO si nielenže napriek údajným opakovaným prosbám zamestnancov RTVS rúško odmietol nasadiť, lebo, ako sa sám vyjadril, „nechcel strašiť ľudí“ (zaujímavé, že v Číne zástupcovia WHO tento problém nemajú), ale nedokázal ani presvedčivo vysvetliť pomerne závažné logické nezrovnalosti v samotných odporučeniach WHO; WHO nosenie rúšok odporúča ľuďom starajúcim sa o osoby s podozrením na COVID-19, avšak nevyrovnala sa so známym faktom, že mnohí ľudia nevedia o tom, že sú infikovaní, no infekciu šíriť môžu. Redaktor RTVS s veľkou dávkou duchaprítomnosti preukázal v priamom prenose zásadný rozpor v tvrdeniach svojho hosťa. Toto si viem vysvetliť len dôslednou prípravou novinára na reláciu.
Medzičasom bola povinnosť nosiť rúška za definovaných okolností zavedená v Rakúsku, zvažuje sa v Nemecku, kde napríklad v meste Jena už rúška povinné sú. V USA nosenie textilných rúšok, resp. šatiek, občanom odporučil priamo prezident, pričom CDC úplne zmenila svoje pôvodné stanovisko a na svojich stránkach už ponúka kompletný návod, ako s textilnými rúškami narábať, ako si ich doma vyrobiť a pod. Svoje stanovisko voľky-nevoľky (skôr nevoľky) mení aj WHO, ktorej zástupca najnovšie priznal, že rúška na ochranu iných slúžia – je škoda, že sa s týmto výrokom WHO omeškala oproti Slovensku o celý mesiac. Samozrejme, je nevyhnutné rúška používať správne a nenosiť ich vlhké. Bolo by tiež naivné domnievať sa, že rúška sú samospasiteľné – minimálne rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie, je dodržiavanie všetkých(!) ostatných opatrení: dodržiavanie odstupov, správne umývanie rúk, ich dezinfikovanie, výrazné obmedzenie kontaktov, prísna disciplína pri nakupovaní, dezinfekcia povrchov atď. Rovnako však nie je celkom pravda, že rúška chránia len tých naokolo – ony totiž podľa dostupných údajov do istej miery chránia aj toho, kto rúško nosí. O tom však možno nabudúce.
Záver
Keď český premiér Babiš vyzval prostredníctvom Twitteru amerického prezidenta Trumpa, aby skúsil problémy s COVID-19 v USA riešiť pomocou textilných rúšok, nazval toto opatrenie „Czech way“ – českou cestou. Myslím, že zo všetkého vyššieuvedeného je zrejmé, že názov „česká cesta“ nie je úplne presný. Môžeme sa len domnievať, kto bol pre našich susedov inšpiráciou – napríklad použitím týchto zdrojov – linky tu a tu – a uvedomením si časových súvislostí. Okrem vyššieuvedených prípadov, keď išli príkladom v nosení rúšok aj naši najvyšší ústavní činitelia, sme navyše už v pondelok 16. 3. 2020 ako prvá krajina v Európe zaviedli povinnosť nosenia rúšok, konkrétne v hromadnej doprave. Podobný predpis v tom čase ešte nemala zavedená žiadna európska krajina. Neskôr, na návrh podpredsedu vlády Sulíka, bolo prijaté aj všeobecné povinné nosenie rúšok a viacerí politici, s premiérom Matovičom na čele, opakovane ľuďom zdôrazňovali ich význam z medicínskeho, ako aj z ľudského hľadiska.
Nechcem tým, samozrejme, povedať, že by mali teraz naši predstavitelia tweetovať o tom, že sa jedná o slovenskú cestu – ono sa totiž nejedná o slovenskú, českú či európsku cestu (keď už, tak o cestu krajín Východnej Ázie); tu totiž nejde o ľúbivý názov ani o marketing, ale „len“ o poctivé zhodnotenie dostupných vedeckých dát a pragmatický, rozumný prístup mnohých ľudí vrátane vrcholových politikov, a to za mimoriadne závažných okolností.
Na jednu vec by sme však hrdí byť mohli. Fakt, že sme dokázali ísť v niečom pozitívnom Európe príkladom, navyše v takej ťažkej dobe, naozaj nie je bežný. Obzvlášť keď to, čo sme ako prví v Európe zaviedli, je nosenie rúšok s cieľom chrániť tých druhých, našich blížnych. Ak sa ten dôvod na hrdosť niekomu zdá prehnaný, možno by si mal prečítať toto. Nedá sa inak než skonštatovať, že prijatie rúšok aspoň sčasti súvisí s našou ľudskosťou, odhodlaním a zdravým rozumom. S vlastnosťami, o ktorých možno viacerí pochybovali, či v nás ešte vôbec sú. Na to by sme nemali zabúdať. Len s ľudskosťou, odhodlaním a zdravým rozumom totiž môžeme ťažký boj, ktorý sa ešte len začína, vyhrať.
