Sedím v kuchyni pri starom babkinom okrúhlom stole, z ktorého som si spravila pracovňu, lebo tá o 2 metre vedľa, ma po mesiaci „home office“ už nudila. Pozerám na krásny park predo mnou, a červenú schránku s bielym nápisom POSTA. Síce som do nej nikdy nevhodila žiaden list, ale už len pohľad na ňu, ma inšpiruje písať (a ísť zaplatiť účty pár dní po splatnosti).

Vonku krásne svieti slnko, hrkútajú holuby a spievajú vtáky. Moju nedeľnú idylku osviežuje len občasná zmes maďarských nadávok mojich susedov. Slovník mnohých je pretkaný „bazmeg-om“ – v preklade tuším „j.bem to“. Znie to ako refrén vo vtáčej pesničke. Ak by som ju mala žánrovo zaradiť, asi by to bol RAP. Tam sa nadáva, však? Do toho breše jeden pes. Potom druhý. A potom tretí. Zadné vokály. A v tom zrazu SÓLO preberá pár, ktorý prechádza pred domom s náhubkami na tvári. Ťahá ich za sebou na vôdzke ich pes, ktorý si vykračuje ako jediný po ulici bez náhubku. „Mať tak psa, aspoň by ma mal kto vyvenčiť,“ vzdychnem si v duchu.

„Už mi vadí to rúško. Teplo mi v ňom je“, mraučí muž po slovensky žene.

„Však si ho daj dole, nikto tu nie je,“ odpovedá mu.

V krásnej symbióze si tu my žijeme. Presťahovala som sa do Maďarska, aby som si oprášila maďarčinu, a tu, v Rajke, kurník-šopa, býva viac Slovákov ako Maďarov. Ináč, odkedy som sa prihlásila do FB skupiny s názvom RAJKA, volám ju interne “Kocúrkovo”, ale o tom inokedy. Teraz, v rýchlosti len toľko, že zrejme je niekedy lepšie žiť v sladkej nevedomosti, ako „vedieť“, koho to máte za „susedov“. Hoci vlastne nevieme, tí najväčší internetoví trolovia, sa väčšinou samozrejme k svojej identite nepriznajú (česť výnimkám). Keby tak radšej pozerali von oknom, ako písali… Jedna múdrosť hovorí, že ak nevieme povedať nič múdre, ani nič milé, či pozitívne, tak radšej nehovorme nič. “Nič” po maďarsky “semmi.”

Bezpečnosti nikdy nie je dosť, preto bývam rovno oproti hasičskej stanici. Som dúfala, že tu budú pobehovať celý deň sexi Samkovia požiarnikovia, alebo aspoň nejakí Bélovia, a Lászlovia sa po tej požiarnej tyči šmýkať dole, ale musím povedať, že za rok, čo tu bývam, som doteraz žiadneho cez okno nevidela. Budem tu musieť niečo podpáliť, aby som zistila, či tá požiarna stanica vlastne funguje…

Dnes je to presne mesiac od momentu, kedy mi moja kamarátka a šéfka v Pelikan.sk, Táňa Ondrejková, povedala, že mám od nasledujúceho dňa ísť na home office. A ja som jej na to povedala: “Až štvrtok, ešte chcem v štúdiu nahrať jeden podcast (všetky naše doterajšie cestovné podcasty nájdete tu: https://pelipecky.sk/category/pelicast/) A som rada, že som ho nahrala, pretože keď som v stredu v noci 11.marca 2020 zatvárala v centre mesta podcastové štúdio, a odchádzala zo Slovenska domov do Maďarska, netušila som, že sa do práce, ani na Slovensko tak skoro nevrátim.

Netušila som, že o pár dní zavrú takmer celý vzdušný priestor, čo spôsobí kalamitu v cestovnom ruchu, kalamitu vo všetkých cestovných kanceláriách, a leteckých spoločnostiach sveta, vrátane Pelikánu…

A už vôbec som netušila, že o pár dní zavrú aj pozemné hranice, čo spôsobí kalamitu v Kocúrkove, teda v mojej maďarskej pohraničnej Rajke (a priľahlých oblastiach), a najviac skloňovaným výrazom na miestnych internetových fórach sa stane „LAKCÍM KARTA“. Je to pobytová karta, ktorú síce takmer nikto z nás doteraz nevidel, ba ani o nej nepočul, alebo si ju len tak pre nedostatok času, maďarčiny, alebo z iných dôvodov nevybavil, ale každý o nej už hovorí, a chce ju čo najskôr mať.  Musí prísť takáto „hraničná situácia“, aby nás dala, „Ej bisťu, Slovákov NEZAREGISTROVANÝCH“, do laty. „Akars – nemakars“ (chceš – nechceš, po maďarsky), ak nemáš LAKCÍM kartu, môžeš sedieť doma na riti, a pozerať von oknom ako ja… Ešte maximálne tak stretnutia NA ČIARE. Minule som tam pozorovala bozkávajúci sa mladý pár. Ona v Maďarsku, on na Slovensku. Alebo to bolo naopak? Je to jedno, v každom prípade to bolo dojímavé. Dúfam, že si tú čínsku KORONU pri francuzákoch „pod drobnohľadom“ maďarských aj slovenských vojakov nevymenili. A takisto dúfam, že sa tá LAKCÍM KARTA, dostane už čoskoro aj ku mne, hoci ma to tu v tejto Rajke naozaj baví.

Skrátka, korona kríza dopadla ako domino efekt na nás všetkých, a je nám už všetkým jasné, že tá kalamita sa nevyhla zrejme žiadnej oblasti, a každý z nás hľadá spôsoby ako sa adaptovať.

Je to už mesiac odkedy je vyhlásený núdzový stav, a ja s údivom a „miernou závisťou“ pozorujem sociálne médiá, kde v dôsledku domácej karantény, majú mnohí toľko voľného času, že vymýšľajú všakovaké výzvy, pečú chleba, cvičia, nacvičujú tanečné zostavy…

Ja som si napísala dlhý zoznam vecí, čo urobím, knihy, ktoré prečítam, a ľudí, ktorým zavolám, keď budem mať trošku voľného času, no obávam sa, že kým na to konečne príde čas, aj prejde korona, a skončí výnimočný stav, a všetko sa „vráti do starých koľají.“

VRÁTI sa všetko do starých koľají? Alebo lepšie povedané: „Chceme, aby sa všetko vrátilo do starých koľají?“ To je otázka.

Dnes je prvý krát po mesiaci, čo cítim trošku kľud. Mentálny, pracovný. Možno preto, že je nedeľa. A v nedeľu sa nedelá. Aspoň nemalo by sa… Ale ja to väčšinou nerešpektujem. A pritom je to také krásne. Zastaviť sa.

Aspoň na jeden deň v týždni… (Nedeľa)

Aspoň na jeden mesiac v roku…. („vďaka“ Korone)

Sedieť v okne, počúvať spev vtákov, brechot psov, hrkútanie holubov, a občasný „bazmeg“ či “dám- nedám si dole to rúško” do toho. Idem si dať výlet na ČIARU – rozumej maďarsko-slovenskú hranicu. Mama hovorila, že navarila, napiekla, donesie vypraté veci… Dnes bol nádherný deň. P.S. Aktualizácia k 22.4.2020 – Na FB stránke Kocúrkovo, teda „Rajka“ (zdroj mojich „korona pendlerských“ noviniek), sa píše, že odo dneška, už žiadne stretnutia na ČIARE. Kúrnik šopa, to sme ale dopadli. Keď som sa sťahovala pred rokom do Rajky, netušila som, že medzi Slovenskom a Maďarskom tak rýchlo berlínsky múr vyrastie. Nevadí. Čo nás nezabije, to nás posilní. Možno „Korona pendlerské príbehy“ budú raz tie najobľúbenejšie rozprávky mojich budúcich detí pred spaním. Už nech je po korone! Začína to byť totálny absurdistan. 

P.S. Sociálna izolácia v maďarskej Rajke S ŇOU.

Každý deň jej hovorím, nech si dá to rúško, no ona odmieta dať si  na seba hoci aj podprsenku.

Táto fotka je z mojej fotosérie Divoši (maľba na telo – bodypainting), ktorú som fotila v roku 2006 v Joshua Tree, v Kalifornii.  O rok neskôr bola celá táto séria vystavená aj na Mágio pláži v Sade Janka Kráľa v Bratislave, pod názvom „daNUDE – Nahí pri Dunaji“. Po jej skončení mi ostali vyvolané fotografie, tak ich mám rozvešané po celom byte… Moji maďarskí susedia sa istý čas čudovali, že som nejaká čudná, že mi visia v byte „holé baby“, a tí, čo nevedia, že fotím, sa zrejme stále čudujú :) Čo už, všetci sme svojím spôsobom ČUDNÍ, a je to v poriadku.