Psychické zdravie v karanténe alebo Osamelý bežec

Moja stredoškolská fyzikárka mala vždy v talóne nejakú hlášku. Napríklad vtedy, keď našla spolužiačku, ako sa hrala pod lavicou na mobile. Odpovedala slovami “Ja ti ten mobil vyhodím von oknom do átria, ty potom pôjdeš preň, vrátiš sa s ním naspäť a ukážeš nám v ňom polovodičové súčiastky.” Keď vysvetľovala tie najmenšie, nepozorovateľné fyzikálne javy, opakovala vetu “Teraz sme v mikrosvete.” Túto vetu si tieto dni opakujem denne. Tiež som vo svojom mikrosvete v prenajatej skoro-garsónke kvôli niečomu miniatúrnemu a neviditeľnému. A len pre úplnosť, mám na mysli vírus COVID-19, nie schopnosť sebareflexie u Igora Matoviča.

Koncom marca som mal letieť na svoju prvú poriadnu dovolenku od roku 2014, do Vietnamu. Chcel som si vyčistiť hlavu, rozhodnúť sa, čo ďalej so svojím životom a jednoducho si oddýchnuť po dlhých mesiacoch, kedy som veľa vystupoval, dosť veľa pracoval ako copywriter a musel sa vyrovnať so zhoršením psychického stavu. Napokon som neletel nikam a ostal som v Bratislave, ďaleko od svojich snov aj od svojho trvalého bydliska. A ako bonus – žiadne standupové vystúpenia ani socializácia s tými niekoľkými ľuďmi, ktorých by som naozaj chcel vidieť. Prirodzený následok? Nedbajúc na social distancing zabrala približne 75 % rozlohy tohto môjho mikrosvetu depresia. Bral som to ako menší test toho, či som dával pozor na terapii a či som sa dobre adaptoval na liečbu depresie. Tým myslím skutočnú liečbu. Preklínam hochštaplerov, že pitie Sava ani homeopatiká nefungujú napriek skvelému marketingu, život by bolo omnoho jednoduchší.

Radosť je iba vulgárne slovo na šesť. Depresia pre mňa znamená boj do vyčerpania a všetky dni v karanténe sú rovnaké. Táto krásne psychická choroba je v podstate taký povinný každodenný ranný beh. Musíte vstať a fungovať, hoci sa vám väčšinou nechce. Niektoré dni je mizerné počasie a niektoré dni máte nadpriemerne kvalitnú rannú erekciu. Ale najmä, sú tam všade ľudia, ktorých neznášate. Poznáte ich. Majú svoju obľúbenú kávičku so sebou, každých desať metrov novú story na Instagrame a myslia si, že Albert Camus je módny dizajnér. Inak povedané, s depresiou vie byť aj bežná činnosť veľmi únavná. Stres a úzkosť môžu byť životu nebezpečné. Samozrejme, lieky a psychoterapia vám vedia spríjemniť ráno, ale stále platí, že tú rannú promenádu si musíte odbehnúť sami.

Na niektorých ľudí v začiatkoch tejto pandémie nevyšlo droždie a toaletný papier. Na niektorých ľudí nevyšlo dosť psychickej energie. Stane sa. Je čas držať pysk a stiahnuť sa do mikrosveta.

(Tento videoklip je najlepšia vec, čo som za túto karanténu videl. Ale pozor, Billie Eilish to nie je.)

O psychickom zdraví v časoch karantény sa toho popísalo veľa. Depresia v izolácii nie je nič nové a po dlhých mesiacoch terapie už viem, ako svoj ranný beh absolvovať bez toho, aby som sa zrútil. Tieto pravidlá sú zrejme platné pre mnohých depresívnych ľudí – udržiavajte si režim, nemyslite na ďalekú budúcnosť. Nechytaje kuchynský nôž (môj má značku Jamie Oliver – osobný branding v sebapoškodzovaní sa stopercentne stane veľkým trendom), keď sa neviete donútiť do práce a neviažte slučku, keď máte výčitky svedomia. Zmeňte činnosť, dajte si pauzu a držte sa nad hladinou.

Môj režim sa po pár dňoch ustálil. Vstanem, dám si kávu a ovsené vločky. Nasleduje rituálna hygiena a ešte rituálnejší Pornhub Premium zadarmo… v posledných dňoch nasledovanými niekoľkými minútami výčitiek svedomia. Na druhej strane, radšej budem mať fetiše, ako tradičnú rodinu.

Doobeda zúfalá snaha o prácu, po obednej pauze to isté, alebo sa naštvať pri čítaní správ. Nákup, ak treba. Prechádzka/cvičenie, domáce práce, večer buď stream Silných Rečí, alebo si s niekým zavolať a snažiť sa dostať ich z depresie. Kniha, hudba, na odreagovanie videa Jiřího Babicu. Najdôležitejšie je, cítiť sa v pohode a neznásilňovať sa, ak niečo nejde. Mať dostatok kávy a smiať sa, keď sa dá. Lebo čo mi iné ostáva, keď už nemôžem vyliezť na pódium s vetrom vo vlasoch… alebo skôr s reflektormi na plešine. A pre môj režim je najdôležitejšia ešte jedna vec. Neporovnávať sa s ostatnými ľuďmi, ktorí berú karanténu ako príležitosť. Nezávidieť im ich motiváciu, vedľajšie projekty, pracovné nasadenie, rodinu a partnerov, s ktorými im je dobre. Oni nemusia chodiť behať každé ráno.

Toto všetko je veľká záťaž a byť navrch ešte produktívny a kreatívny je nevyfakturovateľná fuška. Produktivita počas pandémie je z psychologického hľadiska pasca. Veľmi dobre zosumarizované je to v tomto článku, ktorý zdieľalo niekoľko mojich známych. Rada pre kohokoľvek, čo toto číta: ak vo svojom vnútri cítite povinnosť začať piecť kváskový chlieb, je čas prehodnotiť, či váš život nie je ilúzia.

(Článok je o realistickom vyrovnávaní sa s pandémiou. Žiadne vyprázdnené „keď to všetko skončí“.)

Veľmi by som si želal jednu vec. Ak – opakujem – AK budem jedného dňa sedieť v kaviarni (napriek Jamiemu Oliverovi) a niekto sa ma opýta, čo som robil v karanténe, bolo by super, nemusieť meniť tému. Bolo by super, písať si doma materiál na stand-up, natáčať videá, zháňať si novú prácu a jednoducho vymýšľať. Alebo ísť robiť za pás alebo do potravín, však? Lebo to by mi prospelo. Na druhej strane, ja si plne uvedomujem, že som kapitalistický a spoločenský parazit – človek v kultúrno-zábavnej sfére a osamelý bežec. Iba čakám, kým na to príde zvyšok spoločnosti.

Depresia pre mňa v týchto dňoch znamená silnú absenciu motivácie. Môj pandemický život je momentálne o každodennom home office na oddelení menejcennosti. Darí sa mi ráno vstať, obliecť sa do športového a donútiť sa ísť behať… akurát som v karanténe. V mikrosvete. A áno, ten kilometer viem zabehnúť aj dookola po kuchyni. Len nie je isté, či by skôr prišiel naštvaný sused zdola, alebo otázka, prečo dupem v kuchyni ako debil. V čase pandémie sa depresívna myšlienka, či si zaslúžim vôbec existovať mení na hľadanie odpovede na otázku „prečo sa vlastne ďalej snažiť?“. Nasleduje trápne ticho, až kým si nepustím nejaký fajnový death metal. A poďme na to – tisíckrát si to obehnem okolo kuchyne a pri päťstej rýchlovarnej kanvici sa môžem napiť a vydýchať. Z fyziky som mal jednotku a kde som skončil.

(Tento blog vznikol ako psychohygiena, lebo musím vymýšľať video a už tretí deň pri tom trpím, ako neviem s ničím prísť. Zároveň by som chcel čestne prehlásiť, že ak jedného dňa budem chcieť chodiť ráno behať, máte moje povolenie nakopať ma do rozkroku. A všetci, čo bojujete s psychikou – držte sa. Čo iné nám ostáva.)