Denník N

Potomkovia ľudí

Keď je film lepší ako kniha

Nepíšem často negatívne recenzie. Nevyžívam sa v tom. Nemám o to záujem. Radšej propagujem to, čo sa mi páči, akoby som sa mal ukájať na dehonestovaní niečoho, čo sa mi nepáči. Však je to len umenie… Však niekomu sa to možno páči(?)… Sto ľudí, sto chutí a bla bla blá… Na druhej strane však musím zostať úprimný. Tak poďme teda na to, nech to máme, čo najrýchlejšie z krku.

Kniha má s filmom spoločný len názov a och môj Bože je film lepší. Ani sa mi tomu nechce veriť. Román je nevyvážený, miestami nezáživný až tak, že je človek z toho nahnevaný. Zbytočné opisy, dej sa rozbieha pomaly. Fakt, že pomaly. A keď sa konečne niečo stane, je to na ďalšej strane ubité takmer do bezvedomia opisovaním všetkého možného nepodstatného, do čoho sa sem-tam zapletie niečo zaujímavé, čo sú dobre znejúce nápady, ktoré si napokon scenáristi a filmári vypichli a zvyšok, takých 90% knihy hodili do koša, pretože ak by to sfilmovali, tak ako to bolo v knihe, bola by to najnudnejšia vec na svete, ktorá by svojou nelogickosťou a bizarnosťou mohla byť nakoniec nečakane vtipná. Samozrejme len omylom.

Aj to, čo je zaujímavé je pochované pod opisy a spomienky. Čakal som od toho úprimne viac. Námet, nápady, fiktívny svet si zaslúžili viac…

Svet, v ktorom sa v deväťdesiatych rokoch 20. storočia prestali rodiť deti. Muži sú sterilní. Veľkú čas Britskej populácie tvoria ľudia v strednom veku a penzisti. A potom sú tu ešte Omegy, posledné deti, ktoré sa narodili. Budú poslednými ľuďmi na svete. S vlastnou morálkou, vlastnými pravidlami, s úplne iným pohľadom na život a na svet zoči-voči katastrofe vyhynutia ľudskej rasy.

Veľkej Británii vládne Guvernér Anglicka a je to jeden z najnezaujímavejších antagonistov, akých som v poslednej dobe videl.

Ľudia si vlastne žijú celkom fajn. Všetci kriminálnici a zločinci, každý, kto spraví nejaký priestupok proti spoluobčanovi putuje na ostrov Man, kde je trestanecká kolónia. Trestanci sú tam ponechaní svojmu osudu a vládne tam anarchia, v ktorej platí zákon silnejšieho gangu, krvilačnejšieho násilníka, najväčšieho psychopata. Samotní občania sú postupne presídľovaní do väčších miest, ako vidiek a okolie postupne vymiera. Najstarší ľudia, aby neboli na ťarchu štátnemu rozpočtu sú premyslene usmrcovaní pod zámienkou dobrovoľnej samovraždy. Alebo nie sú?

Naša hlavná postava je profesor dejín, ktorý sa z dejín behom deja nikdy nepoučí. Jeho bratranec je zhodou okolností diktátorom – Guvernérom Anglicka. Náš protagonista čistou náhodou natrafí na smiešnu partiu ľudí, ktorí sa snažia zabrániť štátom riadeným samovraždám, chcú zrušiť trestaneckú kolóniu, chcú zrušiť povinné testovanie spermií, chcú vlastne len prebrať moc. A niektorí sú ešte k tomu silno veriaci a robia všetko, čo je v pravom opaku s ich vierou a vtedy, keď majú použiť zdravý rozum, začnú v pravom opaku toho, čo hovorili pred chvíľou, bľabotať niečo o viere. Je to celé deravejšie než ementál a uveril by som tomu, keby naši hrdinovia mali veľmi nízke IQ, alebo ťažké poranenie mozgu a zabúdali, čo robili pred chvíľou. Náš profesor sa motivuje tým, že si hovorí, že musí znova použiť svoju inteligenciu, ale aj tak sa nakoniec chová akoby žiadnu nemal. Po hlbšom zamyslení, sa mi vlastne o tom už ani nechce hovoriť a plytvať slovami…

Ale je tu ešte ten koniec… Panebože… Už dlho sa mi nestalo, že som niečo takéto neopísateľne pritiahnuté za vlasy so škripotaním zubov od trápnosti vôbec čítal… Postavy boli veľmi hlúpe… Celé to bolo veľmi neuveriteľné… Veeeľmi hlúpe…

A ešte k tomu som mal často, veľmi často pocit, že čítam román z 19. storočia, niečo od Balzaca, čo bolo zmiešané s patetickým druhotriednym ženským románom. Aj tie dobré pasáže zostali pochované pod balastom zbytočných opisov a spomienok na veci, ktoré vlastne nemali pre dej nejaký dramatický dejový význam.

Postavy konali nezmyselne, nepochopiteľne a na každej strane vás bijú po hlave opisy vnútorných pochodov, spomienok na nijako užitočné udalosti, kedy náš nešťastný hrdina mal rôzne myšlienkové pochody a spomienky – opisy všetkého, čo vás napadne, opisy všade a všetkého, v polovici ide náš nemastný-neslaný a nudný „hrdina“ na dovolenku a človek sa začne cítiť akoby aj on potreboval dlhú dovolenku. Dovolenku od tejto knihy… Ono, najlepšie by bolo sa s ňou definitívne rozísť a už nikdy na ňu nemyslieť. Ale bola to natoľko traumatická vec a jeden z top najnudnejších čitateľských zážitkov, že asi už aj tak nikdy na to nezabudnem…

Už dlho sa mi nestalo, že by som cca 250 stranovú knihu čítal 2 týždne, musel som sa nútiť, lebo som asi čakal ešte zázrak, ktorý napokon neprišiel… Ale napokon, aj zlá skúsenosť je na niečo dobrá… asi…

 

 

Teraz najčítanejšie