Denník N

Prvé môžeme otvoriť galérie!

Naše galérie zažijú doslova renesanciu svojej existencie. Aj diváci, ktorí do galérií nikdy nechodia už sú unavení digitálnou internetovou kultúrou. Radi si v kľude vychutnajú, aké komplexné obsahy dokáže naživo sprostredkovať kvalitné maliarske dielo, hoci štandardný portrét či krajinomaľba.

Verejné galérie sú priestorovým členením u nás z povahy veci nastavené na individuálne alebo málopočetné návštevy divákov. Je to zhoda okolností, zriadené totiž boli spravidla v historických budovách – novopostavených máme na Slovensku len päť (Dom umenia v Bratislave, Galériu Ľudovíta Fullu v Ružomberku, Liptovskú galériu Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, premostenie Slovenskej národnej galérie a ešte Danubianu). Táto skutočnosť je spoluzodpovedná za akýsi palácový syndróm – mentálny odstup, preferenciu staršieho umenia, politizáciu vedúcich pozícií v galérii, vnímanie umenia výhradne ako súčasti histórie a nie komodity so zmysluplnou väzbou či dokonca vplyvom k súčasnosti. S palácovým syndrómom pochopiteľne súvisí nízka návštevnosť – nie je to len vecou vzdelávania o umení, ktoré u nás absentuje, celá štruktúra je zvykovo nastavená trochu non-friendly (niekedy dokonca vrátane osôb prvého kontaktu).

Paradoxne dnes všetky negatíva tejto intimity – sprevádzané prítomnosťou (málokto si vie predstaviť ako až) polyfunkčného tímu zamestnancov – umožňujú, aby to boli spomedzi všetkých kultúrnych ustanovizní práve galérie, ktoré sa môžu po odznení prvej vlny koronavírusu otvoriť ako prvé. Som presvedčený, že naše galérie môžu zažiť doslova renesanciu svojej existencie – diváci, unavení digitálnou internetovou kultúrou si budú môcť v kľude vychutnať, aké komplexné obsahy dokáže sprostredkovať kvalitné maliarske dielo, hoci štandardný portrét či krajinomaľba, naživo. A to ešte nehovorím o množstve diel a výstav, ktoré budú v dohľadnom čase tematizovať aktuálnu krízu – tu môže nastať podobný boom, aký si pamätáme v krajinách bývalej Juhoslávie po skončení občianskej vojny presne pred dvoma desaťročiami.

K tomuto reštartu je potrebný súbeh vnútorných a vonkajších faktorov – mnohé z nich sú aktuálne súčasťou viacerých iniciatív, ktoré prebiehajú na mimovládnej úrovni a, zdá sa, úspešne komunikujú už aj s ministerkou kultúry (napr. Stojíme pri kultúre a Zachráňme kultúru).

Pragmaticky. Keď vláda vydá pokyn, že kultúrne inštitúcie možno (po-)otvoriť, určia sa pravidlá, za akých to bude možné. Predpokladám, že bude potrebná značná obozretnosť pri rozsiahlejšom verejnom zhromažďovaní, pretrvajú opatrenia nabádajúce k vyšším štandardom hygieny ako ceste k lepšej imunitnej bezpečnosti. Galérie už môžu mať v tom čase pripravený na web stránke rezervačný formulár, ktorým sa bude limitovať počet ľudí, nachádzajúci sa v budove v rovnakom čase. Ak má inštitúcia viacero budov a expozícií, bude možné jednoduchou logistikou umožniť vstup viacerým divákom (alebo malým skupinám) naraz tak, aby na seba zbytočne nenarážali. Diváci si teda na web stránke objednajú svoju návštevu galérie na určený deň a hodinu, pre maximálnu efektivitu takéhoto systému bude výhodnejšie, ak budú otváracie hodiny dlhšie než doposiaľ. Vstupné by mohlo byť počas prvého obdobia dobrovoľné, t.j. podľa okamžitých možností a tiež podľa povedomia návštevníka o spôsoboch, ako udržať chod našich inštitúcií.

V aktuálne zatvorených galériách zatiaľ dochádza k posunom termínov všetkých aktivít: výstav, prípravy publikácií, nákupov diel do zbierok, ošetrení zbierkových predmetov, opráv budov, stretnutí, prednášok, jednaní so sponzormi, strategických úvah, PR aktivít, príprav dizajnov a podobne. Domnievam sa, že reálny posun bude približne šesťmesačný, čo vytvorí tlak na predĺženie termínov realizácií a následného vyúčtovania projektov z podpory Fondu na podporu umenia – treba si uvedomiť, že drvivá väčšina galérií má na vlastnú činnosť v rozpočte vyčlenenú len minimálnu čiastku, projekty realizuje výhradne z grantov (k ich získaniu vedie dosť náročná súťaž ideí). Čo je však v tejto chvíli dôležitejšie, a o čom sa ešte nehovorí, je modifikácia podporených projektov z FPU (prípadne i ďalších subjektov) kvôli pandémii. Nejde len o posun termínov, to asi nebude predstavovať väčší problém. Zložitejšia je otázka o prípadnej potrebe zmeniť niektorý projekt na tematicky aktuálnejší, z hľadiska financií efektívnejší, či ideovo zásadnejší. Môže sa totiž stať, že niektorý subjekt má podporený náročný špecifický projekt, ktorý realizovať nemusí mať v tejto chvíli taký ťah na bránku, ako sa očakával v čase jeho ideovej prípravy, a to napriek jeho nespochybniteľnej kvalite.

Chápem, že nájsť spoločnú metodiku na takéto zmeny nebude ľahké, no mali by sme mať na zreteli priority – činnosť, ktorú začneme po pandémii v kultúre vykonávať by okrem iného mala byť zameraná dvomi hlavnými smermi:

Jednak je to hodnota, umelecká a humanistická, ktorú by sme mali aktuálnymi projektmi (pomôcť čo najširšiemu okruhu ľudí) objaviť alebo znovuobjavovať. Na druhej strane by to mala byť snaha každou časťou nášho aktuálneho výkonu podporiť existenciu a udržateľnosť niektorej zo zložiek kultúry, či už osobnostnej, tematickej alebo štrukturálnej, s osobitným zreteľom na tvorcu a s ohľadom na jeho nezávislosť. Akákoľvek strata nezávislosti by sa nám totiž do budúcna vypomstila. A to nielen v zmysle straty schopnosti reagovať na spoločenské nedostatky (ad.: spoločensky aktívne umenie od začiatku predchádzajúcej dekády), ale tiež z hľadiska dejín umenia, na ktorých progresívny vývoj sa so samozrejmosťou spoliehame.

 

Teraz najčítanejšie