Neuveriteľné príbehy: O dobrom človeku, ktorý má v dome viac cudzích ako svojich.

SLAVKO

Zuzanina dcéra bola zamestnankyňou detského domova a profesionálnou matkou. Deti prichádzali a odchádzali. Päťdesiatročná Zuzana sa stala toho prirodzenou súčasťou. A potom prišiel Slavko. Mal dva roky, veľké oči, bol postihnutý, nevedel sa dojesť a okamžite si Zuzanu získal. O dva mesiace, keď mal byť umiestnený medzi ťažkopostihnuté deti,  padlo rozhodnutie: Slavko u nej navždy ostane. Mala 52 rokov.

Odvtedy nebol asi ani jeden deň, kedy by sa mu špeciálne nevenovala. Cvičenia, učenie, rehabilitácie, nemocnice…a láska, debaty a smiech. Dnes je pätnásťročný chlapec v oveľa lepšom stave, než aký mu predpovedali.

Operovali ho viackrát, otáčali mu kosti aj zistili astmu. Nechodí a je to zaostalý. Lenže Slavko je zhovorčivý, sám sa usadí do vozíka aj vysadí, vyhráva celoslovenské súťaže v prednese poézie a prózy a voľný čas najradšej trávi medzi knihami. Nateraz mu po románoch učarovali detektívky.

RAKOVINA

Jeho nová mama Zuzana má dnes 65 rokov. Pred dvomi rokmi jej diagnostikovali rakovinu. Dobrý anjel im roky pomáhal skrz Slavkove diagnózy. Kvôli rakovine sme im začali posielať ešte jeden príspevok. Takých rodín máme okolo sedemdesiat z troch tisíc.

„Potrebujem dožiť ešte aspoň, kým nebude mať Slavko osemnásť,“ hovorí Zuzana. Pôsobí vyrovnane. Zuzana pritom absolvovala deväť ožiarov, má aj viacero komplikácií.  Keď je v nemocnici, pomáhajú obe dcéry. Budú po mamke, vedia sa rozdať.  Jedna má syna na vysokej škole, vie si občas vziať Slavka do Bratislavy.

DRUHÁ DCÉRA A JEJ DETI

Má sama tri dcéry. Jedna sa narodila so zúženou tracheou a tak má tracheostómiu. K tomu sa pridala cystická fibróza. (tiež sme jej pred rokmi pomáhali). Okrem toho má dcéra pani Zuzany v pestúnskej opatere osemročného mentálne postihnutého chlapčeka. Znáša občas aj pohľady okolia, keďže chlapček je rómskeho pôvodu.

SPOLUBÝVAJÚCA

Takto pred rokom sa dostala do problémov mladá žena, ktorú poznala Zuzanina dcéra. Prišla podvodom o bývanie, nemal jej kto pomôcť, rodičia aj brat už umreli a tak ju do domu vzala Zuzana. Nedelia sa len o dom, ale aj o izbu. Každá má svoj kútik, Zuzana sa nesťažuje. Je rada, že pomohla núdznej, ktorá je mimochodom tiež onkologickou pacientkou. Anežka neplatí za bývanie, lebo sama ešte musí splácať pôžičky. „ Až raz splatí a niečo jej ostane, môže potom čosi prispieť. Zatiaľ si poradíme.“ Hovorí Zuzana. Anežka je veľmi skromná a snaží sa byť za každých okolností užitočná. „ Často ju musím napomenúť, aby sa šetrila a aby jedla. Aj ona musela nabrať pocit istoty že ju nik nevyhodí, ani nikto nesúdi, proste sa stala plnohodnotným členom rodiny.“ uzatvára príbeh pokojne Zuzana.

Mohlo by sa zdať, že si vymýšľam, ale to naozaj za tie roky nemusím. Mohlo by sa zdať, že tu niečo nesedí. Ale Zuzana je naozaj schopná a láskavá žena. Mohlo by sa zdať, že…toľko by sa mohlo zdať, ale podstatnejšia je realita. A tá je taká, že medzi nami žijú neuveriteľné životy skutočne dobrí ľudia.