poľnohospodárstvo: komercializácia vidieckej krajiny

To, čo sa nazýva infraštruktúra v mestskej (sídelnej) zástavbe, sú vo vidieckej krajine prvky zelenej (nesídelnej) infraštruktúry zabezpečujúcej biodiverzitu, ochranu prírody a krajiny, optimalizáciu ekologických a krajinotvorných zariadení a opatrení, ale aj návrh prírodne blízkych prvkov zabezpečujúcich optimalizáciu zrážkovo-odtokových pomerov v území. V príprave lazníckeho zákona (týkal sa podpory vidieckeho spôsobu života) tak, ako ho definovali je minimálna výmera vidieckeho sídla 1 hektár. To v konečnom dôsledku predstavuje asi 1 až 2% zastavanosť územia, lebo mnohé územné plány takto definujú územia určené na poľnohospodársku výrobu. Veľkosť a tvar pozemkov dokáže eliminovať niektoré špecifické problémy bez zmeny funkčnosti pozemku, napríklad ochranné pásmo elektrického vedenia, dokáže včleniť do projektu mnohé interakčné prvky. V niektorých prípadoch riešiť opatrenia, ktoré presahujú individuálne možnosti vlastníkov, napr. malá vodná nádrž alebo mokraď. A to priamy návod, ako umožniť vstup developerským aktivitám v území.

Štruktúra priestorového usporiadania pozemkového vlastníctva ku vzťahu k osídleniu a bývaniu je podmienená dlhodobým vývojom a relatívne silným vlastníckym vzťahom k vlastnému bývaniu. Spojenie vlastníctva, bývania a využívania poľnohospodárskej pôdy v rozsahu mikroklimatických regiónov vytvára silný synergetický efekt – a teda aj možnosť realizácie opatrení na zadržanie vody v krajine. Vzťah k vlastníctvu a možnosť čiastočného, alebo úplného zabezpečenia vlastnej existencie prácou a poľnohospodárskou výrobou môže byť faktorom, ktorý rozhodne o zotrvaní mladých ľudí na Slovensku. Na druhej strane, takéto projekty vytvárajú podmienky na vznik relatívne veľkých rodinných fariem integrovaných do krajinnej štruktúry.

Dá sa predpokladať, že výmera 1 až 2 ha v mnohých prípadoch zabezpečí dostatočné prostriedky na existenciu štvorčlennej rodiny, nehľadiac na ekologický prínos takejto formy bývania. Avšak nedostatok takých lokalít eliminuje takéto projekty. To je však otázka na developerov. Zastávame názor, že štát nedáva dostatočné prostriedky na obnovu vidieckej krajiny a toto je jedna z ciest, akou by mohli prispieť k ochrane prírody tí, ktorí v nej žijú, alebo ktorí to chápu ako komerčnú príležitosť.

Druhá línia komercializácie krajiny spočíva v priamych dotáciách. Jednou zo súčastí priamych dotácií je aj zachovanie ekologických objektov na ornej pôde. Tie sú pomerne dobre evidované, ale v zásade sa nerozširujú. Z tohto pohľadu by bolo všetko v poriadku, ale myslíme si, že to nestačí. Orná pôda je len časť systému.

S komercializáciou projektov súvisí aj odpor proti nej. V 90-tych rokoch minulého storočia sa maximalizovala ochrana pôdy tak, že sa maximalizovala ochrana ostatných plôch. To malo za následok rozsiahle úbytky poľnohospodárskej pôdy, lebo tá nemala tak silných zástancov. Ďalším dôvodom bola intenzifikácia výstavby na poľnohospodárskej pôde (priemyselní parky, satelity miest a obcí). Ochranári boli považovaní podnikateľským prostredím za ekoteroristov. V súčasnej dobe nastala skrytá realizácia legálnych záberov poľnohospodárskej pôdy – cez schválené územné plány. Považujeme to za systémovú chybu. V súčasnosti sa vo zvýšenej miere skúma vzťah územných plánov k obvodu projektov jednoduchých pozemkových úprav.

Vzťah k pôde, presadzovaný po roku 1948, bol založený na ignorovaní vlastníckych vzťahov a predstave, že pôda je nenahraditeľné prírodné bohatstvo, patriace všetkým. „Odmietame názor časti ekonómov, že pôda je tovarom, súkromným vlastníctvom, ktorý môže ktorýkoľvek majetný človek slobodne kúpiť a vlastniť ju i v prípade, že ju nevyužíva na podnikanie, bývanie alebo na iné celospoločensky potrebné účely (napr. infraštruktúra, doprava, kultúrne a rekreačné účely a pod.)“ (Hraško, 2017). Tento prístup je však v súčasnej dobe nerealizovateľný, lebo samotná spoločnosť považuje pôdu za výrobný nástroj v súkromnom vlastníctve (poskytuje priame dotácie na poľnohospodársku výrobu), chráni súkromné vlastníctvo (eviduje a chráni vlastnícke práva, ústavná ochrana) a hľadá vyvážený vzťah medzi vlastníkmi a užívateľmi pozemkov (zákony o nájme). Takýto prístup sa považuje za spoločensky udržateľný a akceptovateľný. Spoločnosť má dostatok prostriedkov na to, aby dokázala tento stav udržať v rozumných mantineloch. Neakceptovanie takýchto pravidiel pri presadzovaní ochrany prírody a obnovy vidieckej krajiny vedie k tomu, že za ekoteroristov budú považovaní tí, ktorí menia krajinu bez rešpektovania vlastníckych vzťahov. Na druhej strane je možné uspokojiť požiadavky vlastníkov prostredníctvom pozemkových úprav a využiť pri tom pôdu vo vlastníctve, alebo správe štátu, bez nutnosti výkupov pozemkov.

Projekt „komerčného lazníckeho osídlenia“ sa môže začať vytvárať počas spracovania projektu pozemkových úprav alebo môže byť prvotným impulzom. Ich cieľom je poskytnúť budúcemu vlastníkovi životný priestor s možnosťou ísť cestou energetickej i ekonomickej nezávislosti, v cenovo dostupnom bývaní, v zdravom prostredí spojenom s najmodernejšími prístupmi a ekologickými technológiami. Súčasťou projektu by mali byť aj prvky občianskej vybavenosti. Takýto projekt je realizovateľný a dokonca sa ho podarilo už niekoľkokrát realizovať. Pripojili sa k nemu aj vlastníci susedných pozemkov, ktoré sa usporiadali tak, aby nadväzovali na projekt. Bohužiaľ, takýto projekt nie je bez pozemkových úprav realizovateľný. Ak sa takýto projekt realizoval bez projektu pozemkových úprav, cena pozemkov by z neho spravila prakticky neprístupný produkt.

Podrobná znalosť územia umožňuje vytvorenie vhodného usporiadania komerčných aktivít tak, že sa jeho súčasťou stanú samotné ekologické prvky. Mať vo svojej záhrade alebo bezprostrednom susedstve jazierko, môže byť výhodou takéhoto bývania a prvkom, ktorý prinesie zdroje na ich ochranu a budovanie. Takéto aktivity presahujú individuálne záujmy vlastníkov a riešia celospoločenské záujmy. Je zrejmé, že na tento typ projektu nie sú vhodné všetky lokality. Na druhej strane rozširovanie takýchto projektov prinesie napríklad požiadavku na budovanie ekologických domov pri využití miestnych zdrojov. To bude mať vplyv na rozvoj zamestnanosti na vidieku a takéto bývanie môže byť poskytované aj ako služba. Súčasťou projektu môžu byť služby ako je výstavba ekologických domov, starostlivosť o záhradu, poskytovanie mechanizácie na starostlivosť o pôdu a ďalšie služby spojené s bývaním, zásobovaním a dopravou.

Komercializácia vidieckej krajiny je nevyhnutná a potreba jej regulácie je nutnou podmienkou zachovania vidieckej krajiny. Komercializácia vidieckej krajiny sa môže stať nástrojom, ktorý zabezpečí rozvoj vidieka a zvýši jeho spoločenskú váhu a dôležitosť. Zabezpečí účasť a záujem vlastníkov pozemkov o tieto zmeny, a to aj v prípade nedostatočnej podpory od štátu alebo fondov Európskej únie. V každom prípade treba pri realizácii akéhokoľvek projektu poznať vlastnícke a užívacie vzťahy. Obnova vidieckej krajiny nie je len abstraktnou požiadavkou, ale reálnou potrebou a existujú cesty. Využiť synergiu spojenia spoločenskej požiadavky obnovy vidieckej krajiny, projektantov vidieckej krajiny, pozemkových úprav a komerčnej sféry a samozrejme konečných príjemcov výhod a podpory – obyvateľov Slovenska.