Pozitívna psychológia a pozitívne myslenie
Pozitívna psychológia sa sformovala ako reakcia na veľký záujem psychológov o negatívne témy ako: úzkosť, strach, obsesia, bolesť, depresia, či syndróm vyhorenia. A tak začali klásť dôraz na pozitívne prvky ako: radosť, šťastie, láska, nádej, na pekné zážitky, pozitívne skúsenosti a prežívanie (flow). Časom pribudlo skúmanie pozitívnych vlastností a rysov a do popredia sa dostala téma šťastia. Nosnou témou pozitívnej psychológie sa stalo hľadanie odpovede na otázku, ako byť šťastný…
Pozitívna psychológia sa mala stáť protiváhou voči dôrazu na negatívne veci. Pokiaľ ju takto vnímame – dôraz na to pekné a teda nestrácame kontext (stalo sa niečo zlé), je to ok. Mnohí však kontext strácajú a tak kladú dôraz len na pozitívny rozmer. Akoby bez ohľadu na to, čo sa stalo, vlastne všetko bolo dobré a v poriadku. Tu však dochádza k zamieňaniu pozitívnej psychológie a pozitívneho myslenia.
Pozitívne myslenie prináša tvrdenia, ktoré nie sú reálne, verí že myslenie tvorí realitu a popiera negatívne veci. Výsledkom je, že človek nežije v realite, emócie hoci negatívne popiera a stráca kontakt s realitou.
Takže kým pozitívna psychológia sa snažila byť akousi protiváhou k negatívnym veciam, pozitívne myslenie ich popiera a človek skĺzla do tyranie hodnôt, v tomto prípade pozitívnych. A hanbí sa prežívať smútok, či bolesť…
Veľmi dobrým príkladom pozitívneho prístupu k životu je optimista. On nepopiera realitu, ale snaží sa vidieť to pekné a to mu dáva silu bojovať s tým negatívnym…
Okrem pozitívneho myslenia existuje ešte pozitivizmus – filozofický smer spojený s Augustom Comtom. Pod pozitivizmom sa tu myslí vedecké poznanie skutočnosti, založené na faktoch, teda realite. Ide o racionálne poznanie skutočnosti. V porovnaní s pozitívnym myslením ide o poznanie v kontexte a prijatie skutočnosti aj s pozitívnymi a negatívnymi stránkami, ktoré však pozitivizmus nehodnotí a ani ich tak neoznačuje.
Tomáš Hupka
Zdroj fotografie:
www. prezi.com
