Utečenci serióznu hrozbu nepredstavujú; nekompetentnosť áno

Viacerí odporcovia dnes už odmietnutého návrhu prerozdeliť z Grécka a Talianska časť Eritrejčanov, utekajúcich pred diktatúrou a Sýrčanov, utekajúcich pred vojnou, argumentovali okrem iného tým, že utečenci sú bezpečnostným rizikom. Zatiaľ čo Fico s Kaliňákom nariekali nad údajnou zneužiteľnosťou azylového inštitútu teroristami, Sulík, Kotleba, Procházka a iní, či už implicitne alebo explicitne, podnecovali k strachu z moslimov. Sulík poukazovaním na „obrovské kultúrne rozdiely“, Kotleba svojím „happy white day“, vďaka ktorému sa Slovensko opäť raz dostalo do New York Times a Procházka svojimi primitívnymi poznámkami, okrem iného o „nevzdelaných moslimoch“ a dávaním za vzor Poľsko s tým, že neponúka ochranu hockomu, ale kresťanským rodinám  – akoby mal život iných rodín menšiu hodnotu. Obe argumentačné línie, ak sa mýty a xenofóbny apel tak vôbec dajú nazvať, sú prejavom naivity a urážkou zdravého rozumu.

Zneužitím azylu k spáchaniu teroristického činu?

Zneužitie inštitútu azylu za účelom spáchania teroristického činu v Európe je veľmi nepravdepodobné z viacerých dôvodov. Po prvé, teroristické organizácie disponujúce potrebnými zdrojmi, technickými schopnosťami a vôľou zrealizovať teroristickú akciu v zahraničí, sú organizačne aj finančne dobre zabezpečené. Potenciálni atentátnici skôr priletia – pohodlne prvou triedou. Predstava teroristu, tlačiaceho sa s utečencami na loďke riskujúc život alebo v dodávke, je tragicky naivná.

Po druhé, zbytočne na seba upozorňovať políciu a imigračné úrady je to posledné, čo by terorista s cieľom úspešne uskutočniť jeden alebo sériu útokov, riskoval. Žiadateľov o azyl v cieľovej krajine spravidla čaká registrácia na polícii, kde si ich nielen odfotia, vypočujú a skontrolujú ich veci, vrátane mobilu, ale zoberú im aj odtlačky, ktoré sú následne zdieľané v spoločnej európskej databáze Eurodac a skontrolované v ďalších európskych a globálnych databázach.

Po tretie, pri dôvodnej pochybnosti o identite alebo pri neochote dostatočne spolupracovať pri jej objasnení, žiadateľ o azyl navyše riskuje administratívne odňatie slobody v súlade s imigračným právom a v horšom prípade aj na základe trestného práva. Azylanti sú podrobení náročnému rozhovoru so skúsenými imigračnými úradníkmi, ktorí sú okrem iného trénovaní v doslova chirurgickej identifikácii relevantných nezrovnalostí vo výpovediach žiadateľov. Úradníci si tvrdenia spravidla overujú rôznymi spôsobmi, či už za pomoci širokej škály špecializovaných verejne dostupných zdrojov, medzinárodnej spolupráce, informácií získaných od predošlých žiadateľov, či pomocou ambasád, ktoré môžu na požiadanie vyslať svojho pracovníka preveriť poskytnuté údaje priamo v teréne alebo registroch danej krajiny a to aj prostredníctvom utajených informátorov.

Po štvrté, žiadatelia o azyl predstavujú len mizivé percento z celkového počtu migrantov. Protiteroristické opatrenia by mali naopak klásť väčší dôraz na bežnú migráciu, vrátane procesu rutinného udeľovania turistických, študijných či pracovných víz. Sústredením záujmu bezpečnosti na azylantov Fico a Kaliňák prejavujú naivitu a nekompetentnosť, ktoré krajinu reálne ohrozujú. Populistické odmietnutie kvót neurobilo Európu bezpečnejšou – práve naopak. Kvôli preťaženosti gréckych a talianskych úradov a súčasne platnej smernici EÚ, známej ako Dublin III, sú južné krajiny EÚ motivované migrantov posielať nekontrolovane ďalej do schengenského priestoru. V prípade Talianska je toto prax, ktorá je diplomatom ostatných krajín, najmä Francúzska a Švajčiarska, známa už dlhšie. Najnovšie sa dozvedáme, že polícia v južnom Nemecku od začiatku roka nezvláda migrantov registrovať a brať im odtlačky.

Po piate, inštitút azylu neidentifikuje ako reálny zdroj hrozby terorizmu ani protiteroristická stratégia EÚ, ani národné protiteroristické stratégie krajín s vysokým počtom žiadateľov o azyl, vrátane Veľkej Británie a Nemecka. Inštitút azylu sa síce spomína v protiteroristickej stratégii Švédska – aj to ale len v pasáži o prijatých legislatívnych opatreniach, ktoré vyplývajú z medzinárodného práva, vrátane samotného azylového práva. Inštitút azylu s hrozbou terorizmu nespája ani žiadna zo zverejnených správ Slovenskej informačnej služby – čo vyvoláva opodstatnenú obavu, či sa Fico a Kaliňák o bezpečnostných otázkach vôbec obťažujú informovať.

Moslimovia – potencionálni teroristi a spoločenská hrozba?

Mýtus o tom, že za väčšinou teroristických útokov je islam, jasne vyvracia aj globálna aj európska štatistika. Čo sa týka globálneho hľadiska, profesor medzinárodnej bezpečnosti na Univerzite v Chicagu, Robert Pape, už v roku 2005 poukázal vo svojej známej kvantitatívnej štúdii na to, že ani najextrémnejšia forma terorizmu – samovražedný terorizmus – nie je vo svojej podstate nábožensky motivovaná. Zo všetkých zaznamenaných samovražedných útokov v období od roku 1980 do roku 2003 (spolu 315 útokov) bolo najviac (76) spáchaných na Srí Lanke členmi marxistickej skupiny Tamilskí tigri, ktorých rodičia sú síce hinduisti, ale oni sami náboženstvom silne opovrhujú. Ešte aj na Blízkom východe boli za minimálne tretinu všetkých samovražedných útokov zodpovedné sekulárne skupiny, ako napríklad Strana kurdských pracujúcich – ďalšia marxistická skupina. Ako poukázal Pape, spoločnou logikou globálneho samovražedného terorizmu nie je náboženstvo, ale nacionalizmus – snaha strategicky vytlačiť vojenskú prevahu protivníka, ktorý je atentátnikmi vnímaný ako imperialistický agresor. Ani Islamský štát výrazne z tejto logiky nevybočuje – tejto teroristickej organizácii ide primárne o teritórium a tretina jej vedenia je tvorená bývalými vojenskými dôstojníkmi Ba’thskeho režimu Saddáma Husajna, ktorí sú sekulárni.

Európska štatistika mýtus o moslimoch ako teroristoch vyvracia taktiež. Ako ukazuje analýza terorizmu od Interpolu, ktorú podrobne rozoberá aj Denník N vo svojom nedávnom článku, takzvaný islamský terorizmus je v Európe zodpovedný za pol percenta teroristických útokov.

Navyše, aj pri tomto malom čísle nie je použitie výrazu „islamský terorizmus“ založené na rigoróznom preskúmaní kauzálnej príčinnosti v konkrétnych prípadoch (ako priznáva aj samotný Interpol), ale odráža len sémantickú normu bielej majority takto automaticky označiť teroristické činy páchateľov hlásiacich  sa k islamu. Breivikovo zavraždenie 77 ľudí, z toho 33 detí, si naproti tomu médiá označiť za kresťanský terorizmus nedovolili – a to napriek tomu, že Breivikovým hlavným motívom bola, podľa jeho vlastných slov, ochrana takzvaných „európskych kresťanských hodnôt“ – a napriek tomu, že ho súd na základe psychiatrických posudkov vyhlásil za príčetného.

V Breivikovom manifeste nachádzame okrem iného argumentáciu, že tolerantný islam je kontradikciou (kapitoly 1.2, 2.40 a 2.42). Breivik pristupuje k islamu a moslimom ako k objektívnemu a koherentnému monolitu, ignorujúc pritom rolu interpretácie. Odhliadnuc od toho, že utečenci pred útlakom, či už štátneho alebo zo strany extrémistických zoskupení, utekajú, tento prístup nedokáže rozlišovať medzi nenásilnými interpretáciami drvivej väčšiny moslimov a teroristickou propagandou. Taktiež nerozlišuje medzi teológiou a praktikami totalitných štátov a ignoruje, že boj za individuálne práva, vrátane práv žien, tiež prebieha aj v náboženskom diskurze. S takýmto naivným prístupom k islamu Breivik ani zďaleka nie je jediný.

Na Slovensku sa rovnakého metodologického redukcionizmu dopúšťa, okrem mnohých iných, napríklad Šebej, podľa ktorého je islam „systém s uzavretou doktrínou v siedmom storočí a odvtedy s ňou nikto nesmie hýbať. Ona sa nedá reinterpretovať.“ Je zarážajúce, že Šebejovi nedochádza – napriek tomu, že vyštudoval psychológiu – že z pohľadu modernej kognitívnej vedy je čítanie akéhokoľvek textu zároveň jeho interpretáciou. Procesu interpretácie sa vyhnúť nedá. Pri čítaní Koránu to platí o to viac, že islam nedisponuje ani z ďaleka tak široko akceptovanou interpretačnou autoritou ako katolicizmus s jeho cirkevnou hierarchiou. Ako v zaujímavej diskusii poznamenáva Attila Kovács, popredná slovenská autorita na islam, organizácia islamu stojí skôr na synodálnom systéme podobne ako je to pri protestantizme. Islamské náboženstvo je tak zo svojej podstaty z hľadiska organizácie a interpretačnej kontroly liberálne.

Breivikov a Šebejov pomýlený esencializujúci pohľad na islam odkazuje vyše 40 miliónovej populácii európskych moslimov v podstate toto: vy nie ste skutoční moslimovia, skutočný moslim je ten, kto spĺňa definíciu patentovanú teroristickými skupinami – ak sa medzi nami chcete cítiť byť považovaní za skutočných moslimov, správajte sa prosím ako teroristi.

Skúsenosti zo západnej Európy ukazujú, že sekuritizácia imigrácie a islamu (t.j. zaradenie týchto tém zo strany politikov do kategórie hrozieb) vedie k zníženiu bezpečnosti. Výsledok je legitimizácia diskriminačných praktík a xenofóbnych postojov bielej majority a následné spoločenské vylúčenie menšín zo spoločnosti. Ako popisuje dnes už značne bohatá literatúra o procese a dopadoch sekuritizácie, pôvodne rozvinutou takzvanou Kodanskou školou medzinárodnej bezpečnosti, politici takýmto spôsobom stupňujú spoločenské napätie, ktoré im môže jedného dňa prerásť cez hlavu.

Namiesto volania po akomsi „práve na strach“ à la Šebej, by politická scéna urobila múdrejšie, keby kládla dôraz na skutočné práva, predovšetkým základné princípy právneho štátu, vrátane zákazu diskriminácie. Potom snáď raz nebudeme musieť počúvať, že Slovensko je mentálne pripravené poskytnúť ochranu pred zabitím, mučením, či znásilnením len kresťanským rodinám.