Mínové polia na československej hranici
V rokoch 1952-1957 bol systém ženijne-technických zátarás na západnej hranici Československa „spevnený“ zamínovaním. 9. novembra 1951 podáva veliteľ Pohraničnej stráže plukovník Ludvík Hlavačka návrh ministrovi národnej bezpečnosti na zriadenie mínových polí na hranici. Na jar roku 1952 položili míny v prvom úseku v ašskom výbežku, na najexponovanejšom mieste prenikania nepriateľa.
V zdôvodnení návrhu na zriadenie mínových polí sa uvádza, že sa na štátnych hraniciach prejavuje zosilnený tlak nepriateľa. Nie je zrejmý smer nepriateľského prenikania. Je fakt, že to je doba agentov-chodcov, ktorí prechádzali do Československa podporovať protikomunistický odboj. Je to ale tiež rok hromadných útekov cez zelenú hranicu. Napríklad v danom ašskom výbežku utieklo z republiky naraz 14 ľudí na Tatre 111. A v septembri 1951 prefrčal stanicou v Aši vlak so 110 cestujúcimi a zastavil až na nemeckom území. 33 ľudí v Nemecku zostalo. Osobný vlak 3717 z Chebu do Aše dostal pomenovanie Vlak slobody.
Ludvík Hlavačka (* 1911 – † 2005), cez vojnu konfident gestapa, od r. 1949 náčelník krajského veliteľstva v Gottwaldove, pri výsluchoch zaviedol do praxe mučenie elektrickým prúdom a už ako náčelník Pohraničnej stráže zaviedol systém vysokonapäťových zátarás na hranici. V návrhu na zriadenie mínových polí spočítal, že na zabezpečenie najviac nepriateľom používaných úsekov hranice v dĺžke 183 kilometrov bude potrebných 16 000 črepinových mín POMZ-2 (vrátane 25 % zálohy) pri 15-metrovom nástražnom drôte. Finančné náklady na míny a drôt boli vyčíslené v sume 4 840 000 Kčs. Navrhol okamžite zamínovať 8-kilometrový úsek pri Aši. V správe z 5. brigády Pohraničnej stráže zo septembra 1951 sa tiež uvádzalo, že 15 % obyvateľstva v Aši sú nepriatelia režimu.
Mína POMZ-2 (zdroj: Wikimedia Commons)
V marci 1952 bolo zamínovaných 8,5 km v okolí Aše. Nakoniec boli použité granátové míny PP-Mi-Gr uložené 27 metrov do seba s 25-metrovým nástražným drôtom natiahnutým na kolíkoch nízko nad zemou. Pri skúškach dokázali tieto míny účinne zasiahnuť figurínu do vzdialenosti 30 metrov. Mínové polia boli neustále zdokonaľované, pretože už od začiatku sa ukazovali ich nedostatky. Pri danej dĺžke nástražného drôtu dochádzalo k samovoľným výbuchom vplyvom vetra. Na nízko umiestnený drôt tiež narážala drobná zver a sadalo na neho vtáctvo. Hoci prvé výsledky zamínovania ukazovali na neefektívnosť, celkové hodnotenie bolo kladné, lebo mali význam „…hlavne morálny, pretože výbuchy mín boli dobre počuť v meste…“.
Protipechotné míny PP-Mi-Gr, PP-Mi-D, PP-Mi-B a DO-Mi-N boli umiestňované pod zem, na zem aj nad zemou a niekde boli vylepšované sekaným alebo strihaným železom. Ich samovoľné odpaľovanie vplyvom snehu, zveri a neodbornou manipuláciou a nepozornosťou príslušníkov Pohraničnej stráže však spôsobilo, že sa mínové polia neosvedčili. Problémom bolo aj neúnosné poškodenie drôtených zátarás po výbuchu mín. Pôvodne sa tiež uvažovalo o tom, že o presnom rozmiestnení mín nebudú mať vedomosti ani samotní pohraničníci, aby sa zabránilo ich zbehnutiu. Veliteľské orgány očividne zo začiatku nebrali vôbec do úvahy riziká pre samotných vojakov.
Protipechotná mína PP-Mi-D v drevenom obale (zdroj: forum.valka.cz)
V ďalšej fáze sa používali aj míny nášľapné. U nich ale dochádzalo k ich odplavovaniu. Po roku 1953 už nebolo hodnotenie účinnosti mínových polí kladné. Ani pred verejnosťou už nebolo možné obhájiť zranenia a úmrtia vojakov. Veľká časť mín bola čoskoro poruchová, nefunkčná a nebezpečná pre samotných vojakov. A podiel mínových polí na zastavení „nepriateľa“ bol minimálny. Nebolo ani vôbec jednoduché motivovať vojakov na práce s mínami. Pohraničníci sa často už aj báli hliadkovať v blízkosti mínových polí. V polovici 50. rokov sa začalo s odmínovaním. Posledné záznamy o odmínovaní v úseku znojemskej brigády Pohraničnej stráže sú z mája 1958.
Počet príslušníkov Pohraničnej stráže zabitých mínami nie je v prehľade českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu vyčlenený samostatne, ale celkovo v súvislosti s manipuláciou so ženijnými prostriedkami ostrahy hranice (úrazy elektrickým prúdom, výbuchy mín, granátov a pri manipulácii s trhavinami) zomrelo 47 vojakov. Pri pokuse o nelegálny prechod hraníc s Nemeckom a Rakúskom boli nástražnými mínami umiestnenými v drôtených zátarasách usmrtené 2 osoby.
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)
Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.
Ilustračný prezentačný obrázok: Wikimedia Commons
Zdroje:
K vývoji ženijnětechnického zabezpečení státní hranice v letech 1951–1955 (PDF)
ÚDV: Oběti komunistického režimu
Martin Pulec: Seznamy osob usmrcených na státních hranicích 1945–1989
Minová pole – zřízení, 9. listopad 1951 (PDF)
Směrnice pro zřizování minových pásů u Pohraniční stráže, jejich udržování a odminování (PDF)
