Denník N

Správa zo psychiatrie

Neapelujem na nič konkrétne, len na neustále a flexibilné vyhodnocovanie súčasnej situácie a charakteru preventívnych opatrení v čase, aby psychiatrická starostlivosť na Slovensku, ktorá mala ešte pred pár mesiacmi realistické ambície na modernizáciu a iniciovanie reformných krokov, neostala nadlho len tlieť.

Názory nás všetkých na karanténne opatrenia sa vyvíjajú v čase a do značnej miery súvisia s tým, ako ich prežívame a ako sa v nich máme. V tejto chvíli, vyše mesiac od jej začiatku, je však isté, že slávnostná karanténna rutina nás už akosi opustila a o rúšku, ktoré nie je hanba, si už skôr myslíme, že je to poriadna otrava. Vedúci predstavitelia našej krajiny a mnohé kľúčové osoby zdravotníctva nás vyzývajú, aby sme vytrvali, a my tak aj poväčšine činíme. Ale je to naozaj vytrvalostný beh.

Vo svojom minulom článku som naznačil tri premenné, od ktorých sa odvíja naša angažovanosť v tomto behu:

  1. Osobná identifikácia s významom karanténnych opatrení – inými slovami, viera, pocit alebo postoj k nim ako k niečomu naozaj zmysluplnému.
  2. Trvanie karanténnych opatrení – čiže faktor času. Čím dlhšie budú trvať, tým bude zákonite narastať počet ľudí, ktorí sa im z rôznych dôvodov budú vzpierať, stále hlasnejšie sa pýtať na ich zmysel, načúvať alternatívam (a konšpiráciám) alebo sa dokonca proti nim búriť a sabotovať ich.
  3. Epidemiologická situácia s COVID-19, čo je momentálne asi najsledovanejšia tabuľka meniacich sa počtov nakazených, mŕtvych a uzdravených u nás a vo svete. Tá vytvára spätnú väzbu pre bezpečnostné opatrenia, ale vedie aj k osobnému vyhodnocovaniu súčasného stavu a jeho rizík v každom z nás.

Text píšem zo psychiatrie, kde som za posledné dva týždne strávil mimoriadne nepríjemné dni. Zo psychiatra sa v mojom prípade stal telefonista a vrátnik, ktorý v prvej úlohe manažuje zdravotný stav osôb s rôznymi duševnými poruchami bez toho, že by ich videl a často sa musí spoľahnúť na údaje od príbuzných, v úlohe druhej rozhoduje o tom, koho v situácii, keď prijímame len akútne stavy, vôbec pustí do budovy. Pri rozhovore s pacientmi som zahalený po uši, čo je pre autentický emocionálny raport problematická situácia (hoci samozrejme nie neprekonateľná), pričom široké možnosti elektronickej komunikácie na diaľku som zatiaľ okrem mailu a rôznych textových aplikácií využil len málo. Pri osobnom stretnutí s pacientmi som spolu s kolegami vystavený často sociálnym prípadom alebo klinickým stavom, v ktorých je spoľahlivosť uvádzaných údajov o anamnéze a príznakoch infekcie často veľmi sporná a dodržiavanie karanténnych opatrení otázne. Napriek tomu, že je to vzhľadom na charakter určitých duševných porúch zmysluplné a účelné, nám týchto pacientov nechcú testovať. Chápem, že pri negatívnej anamnéze sa to akoby automaticky zamietne, ale podľa mňa neodôvodnene alebo príliš rýchlo.

Nemôžeme si byť istí, či po expozícii takýmto – nazvem to rizikovým – pacientom nie sme sami CODIV-19 pozitívni. Zdravotnícki pracovníci by mali ostať neinfikovaní a nie je ich povinnosťou vystavovať sa nejasným prípadom v čase, keď už máme širšie dostupné testy.

Naša psychiatrická klinika funguje v polovičnom režime. Oddelenie liečby nelátkových závislostí vidím prázdne druhýkrát vo svojej kariére – naposledy to bolo v roku 2011 pri takzvaných racionalizačných opatreniach v zdravotníctve. Obmedzenie prevádzky znižuje pohyb osôb, zvyšuje ochranu personálu a vytvára potenciálne lôžka pre COVID-19 pozitívnych psychiatrických pacientov, ktorí by mohli potrebovať hospitalizáciu. Zatiaľ to je naozaj len možnosť, keďže všeobecne COVID-19 infekciu považujeme za nadradenú psychiatrickým poruchám. Avšak v prípade asymptomatického nosiča s výraznou alebo ťažkou psychiatrickou symptomatikou sa otvára aj táto možnosť.

Už len z podstaty aktuálnej situácie zanedbávam mnohých svojich pacientov. Nevenujem sa miernym zmenám stavu, rôznym odtienkom psychologických či životných problémov, o mnohých neviem, ako sa majú. Najväčšia časť z nich ma ani nekontaktuje a ich potreba psychiatrie sa obmedzuje na nevyhnutný predpis liekov, ktorý je našťastie možný elektronicky (čo bolo donedávna sci-fi – až teraz si môžeme naplno užiť tento výdobytok elektronického zdravotníctva). Iní vyjadrujú rozličným spôsobom potrebu hospitalizácie, ktorú však nevyhodnocujem ako odôvodnenú alebo akútnu, čo je v niektorých prípadoch obzvlášť bolestné. Tí, ktorí sú zas hospitalizovaní, majú zákaz návštev. Len sťažka sa im bez adekvátneho súkromia podarí odventilovať emócie s blízkymi cez telefón. Objať a stisnúť ich takto nemôžu. Psychiatrická starostlivosť je nastavená na úroveň, ktorá je hlboko pod niveau režimu, ktorý považujeme za normálny a štandardný, pričom si samozrejme uvedomujem, že sa to týka mnohých medicínskych odborov.

Kým pred mesiacom som sa zaoberal najmä psychickým dopadom strachu z nákazy, obáv o príbuzných a vplyvom samotných karanténnych opatrení na duševné zdravie, aktuálne sa obávam najmä jeho globálneho zhoršenia pre obmedzenie samotnej psychiatrickej starostlivosti a medicínskej starostlivosti ako takej – čiže negatívneho dopadu toho, že pacienti nevidia svojho psychiatra a toho, že objednať nových sa teraz odváži len málokto.

Profesor Cyril Höschl v nedávnom rozhovore pre Reflex uviedol, že spoločenské reakcie na nový koronavírus nie sú racionálne a jeho vyjadrenia vyznievajú kriticky i na margo aktuálnych reštrikcií. Argumentuje ekonomikou a dokonca hovorí o tom, že súčasnými opatreniami obetujeme civilizáciu, ktorú sme doteraz prácne budovali. O prílišnej panike a ekonomických súvislostiach hovoril i dávnejšie, takže sa k veci vyjadruje konštantne – na rozdiel od pána profesora Vladimíra Krčméryho, ktorý najprv hovoril, že sa koronavírusu nemusíme báť, že rúška sú zbytočné, neskôr zas, že rúška pomáhajú a že predstavujú 90 % úspechu; najskôr že pandémia potrvá tak do mája a napokon, že na koronavírus si budeme musieť zvyknúť.

Obe osobnosti mi slúžia ako negatívny príklad toho, čo sa môže stať, ak sa jednému človeku venuje zvýšená mediálna pozornosť. V prvom prípade sme svedkami toho, ako sa psychiater vyjadruje k premoreniu populácie a k imunite, čo je rozhodne presiahnutie kompetencií a artikulácia osobných pohľadov (ako jeden z jeho kritikov vtipne poznamenal: I Cyril Höschl má názor na pandemii. A co hůř, nebojí se ho říct.“), pričom súčasné opatrenia prirovnáva dokonca k normalizácii, kým v druhom prípade ide o proroctvá typu vyjdem dnes na balkón a pomyslím si, aké bude počasie, v ktorých mi chýbalo hlbšie premyslenie problému pandémie a vyhodnotenie jej rizík a bezpečnostných opatrení od človeka, od ktorého by som ich rozhodne čakal.

Mnohí ľudia sa sťažujú na to, že medzi odborníkmi nepanuje jednota v tom, ako danú situáciu vyriešiť. Tomu sa však netreba vôbec čudovať. Vo vede je takáto polarita veľmi častým a potrebným fenoménom, ktorý umožňuje otvorenú diskusiu a preverovanie jednotlivých možností a hypotéz.

Sám v sebe pozorujem zmiešané pocity a protichodné postoje, ktoré sa zostrili najmä po tom, čo som po OČR s deťmi nastúpil opäť na istú dobu do práce. Môj profesionálny záber, starostlivosť o transrodové osoby či prednášková a publikačná činnosť v súčasných reštrikciách úplne zamrzli a moje myšlienky, ako aj myšlienky mojich kolegov, napĺňajú krízové scenáre, rôzne uhly pohľadu na ne a ochrana personálu a pacientov pred nákazou.

Neapelujem na nič konkrétne, len na neustále a flexibilné vyhodnocovanie súčasnej situácie a charakteru preventívnych opatrení v čase, aby psychiatrická starostlivosť na Slovensku, ktorá mala ešte pred pár mesiacmi realistické ambície na modernizáciu a iniciovanie reformných krokov, neostala nadlho len tlieť. To, čo teraz zanedbávame, sa nám totiž už čochvíľa môže veľmi tvrdo vrátiť.

Teraz najčítanejšie