Denník N

Pre obsedantno-kompulzívne správanie si 10 rokov šklbala vlasy, pomohli jej antidepresíva a psychoterapia

Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.
Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.

V minulosti sa svojimi vlasmi dokázala zaoberať niekoľko hodín. Vraví, že človek sa skôr odváži vyhľadať pomoc, keď vie, že niekto blízky chodí na terapiu tiež. O svoj príbeh sa s nami podelila umelecky nadaná žena s obsedantno-kompulzívnou poruchou a Tourettovým syndrómom.

Už rok chodíš na psychoterapiu, kvôli akému problému si vyhľadala pomoc?

Dôvod mojej prvej návštevy u psychiatričky bol ten, že som si viac ako 10 rokov trhala končeky vlasov. Následne som mala nutkanie všetky poškodené končeky ostrihať. Túto nezmyselnú činnosť som robila takmer neustále. Doma, na prednáškach, v práci. Neznášala som to a pokúšala som sa s tým prestať. Neúspešne. Neskôr som uvažovala, či trhanie vlasov náhodou nie je prejav obsedantno-kompulzívnej poruchy. Začala som si o tom vyhľadávať informácie.

A čo si sa dozvedela?

Zistila som, že prejavy obsedantno-kompulzívnej poruchy človeku znemožňujú denné fungovanie. Nezmyselné vykonávanie určitých činností ho oberá o čas a zasahuje mu do vzťahov. Človek nemá nad svojimi myšlienkami kontrolu a len ťažko sa prejavov tohto problému zbaví sám bez pomoci odborníka. Na základe rozprávania o mojich obsesiách bola terapeutka stopercentne presvedčená o tom, že aj ja trpím obsedantno-kompulzívnou poruchou.

S akými prejavmi obsedantno-kompulzívnej poruchy máš osobnú skúsenosť?

Odjakživa som robila niečo s rukami, nevedela som s tým prestať. Ako malá som si stále cmúľala palec, do krvi som si obhrýzala nechty, čo už dnes našťastie nerobím. Potom som začala predmety, ako napríklad knihy, oblečenie alebo ceruzky, ukladať podľa farieb. To ma našťastie až tak neobmedzovalo. Najhoršie bolo šklbanie vlasov, s čím som si nevedela dať rady 10 rokov. Pomohla mi až terapia a lieky.

Trápilo ťa okrem obsedantno-kompulzívnej poruchy ešte niečo iné?

Hnevali ma aj početné hádky v mojom vzťahu. S partnerom sme si nerozumeli. V tom čase sme nevedeli, čo od druhého očakávať, aké správanie je cez čiaru, čo je ešte v poriadku. Dá sa povedať, že terapia mi zachránila vzťah. Naučili sme sa spolu komunikovať tak, aby sme si neubližovali. Zároveň som mala výčitky, že nie som dosť dobrá vo svojom povolaní, že by som mala kariérne napredovať, lebo kolegovia v mojom veku už prednášajú alebo sa úzko špecializujú.

Prečo si vlastne vyhľadala rovno psychiatričku a nie psychologičku?

Dočítala som sa, že obsedantno-kompulzívna porucha je problém, ktorý je možné liečiť aj antidepresívami. Psychológ mi lieky predpísať nemôže. Hľadala som preto sympatického lekára v okolí môjho bydliska. Psychiatričku som si vybrala na základe rezencií, kvalifikácie a videí na internete, v ktorých na mňa pôsobila ako pokojná a príjemná osoba.

Kedy nastal moment, keď si si uvedomila, že takto to ďalej ísť nemôže?

Jedného dňa mi otec vtĺkal do hlavy, že je už najvyšší čas, aby som išla na materskú. Mám na to vek, hovoril. Bola som z tej nátlakovej situácie veľmi nervózna. Asi hodinu a pol som si nekontrolovateľne vytrhávala rozštiepené končeky vlasov. Po skončení intervencie bol každý vlas inej dĺžky. Ďalšiu hodinu a pol som si vlasy zastrihávala, čo však v závere vyzeralo hrozne. Všade okolo mňa bol neporiadok. Bolo mi do plaču z toho, čo som si spravila a ako nelogicky som sa ukrátila o voľný čas.

Aký máš vzťah s otcom?

Môj otec je cholerik, má ťažkú povahu. V jeho prítomnosti nedokážem byť uvoľnená. Naše rozhovory sú väčšinou formálne. Nemáme žiadne spoločné témy. Keď som bola malá, často ma upozorňoval na to, že nevyužívam naplno svoje nadanie pre umenie, šport a cudzie jazyky. Z toho dôvodu som sa pred ním uzavrela. Myslím si, a moja terapeutka so mnou súhlasí, že psychický nátlak od otca výrazne „dopomohol” tomu, že sa u mňa rozvinula obsedantno-kompulzívna porucha.

Spomínala si, že liečba a psychoterapia ti pomohli. Ako sa máš dnes?

Lieky som začala brať na odporúčanie mojej lekárky. V ich užívaní chcem pokračovať, cítim sa oveľa lepšie. Neprejavili sa u mňa žiadne vedľajšie účinky. Snažím sa z terapie vyťažiť čo najviac, nemám čo stratiť. Najprv som chodievala na sedenia raz mesačne, teraz mi stačí jedno sedenie raz za dva mesiace. Na terapiu chodím rada. Môj súčasný stav je stabilizovaný a vyhovuje mi.

Poznáš vo svojom okolí niekoho, kto začal chodiť na terapiu práve kvôli obsedantno-kompulzívnej poruche?

Moja blízka kamarátka má obsedantno-kompulzívnu poruchu, ale neberie lieky. Chodí k psychologičke. Poruchu u nej spustila smrť mamy, ktorá bola alkoholička. Zatiaľ čo počas jej života sústavne dozerala na to, či mama žije, po jej smrti začala kontrolovať, či je vypnutý sporák, či netečie voda a podobne. Pred terapiou jej tieto činnosti trvali aj 45 minút, dnes jej trvajú maximálne 10 minút.

Mala podľa teba kamarátkina skúsenosť vplyv na to, že si sa odhodlala vyhľadať odbornú pomoc?

Určite. Človek sa skôr odváži vyhľadať pomoc, keď vie, že niekto blízky chodí na terapiu tiež. Asi 90 percent ľudí, ktorým som sa zdôverila, prejavilo záujem nájsť si vlastného terapeuta. Asi mám šťastie, ale o stigmou alebo negatívnou reakciou som sa ešte nestretla.

Podarilo sa vám so psychiatričkou medzičasom odhaliť spúšťače tvojej psychickej poruchy?

Presné príčiny je u mňa ťažké odhaliť kvôli tomu, že okrem obsedantno-kompulzívnej poruchy mám od detstva aj Tourettov syndróm. Ide o poruchu neurotransmiterov v mozgu. Prejavuje sa chronickými a mnohopočetnými pohybovými a hlasovými prejavmi. Myslím si, že Tourettov syndróm sa až v poslednej dobe dostáva do povedomia ľudí. Z mojich skúseností si mnohí myslia, že táto neuropsychická porucha spočíva len v nekontrolovateľnom vykrikovaní nadávok. To je však len jeden zo symptómov, a dovolila by som si na základe svojich pozorovaní povedať, že minoritný.

Ako vlastne vzniká Tourettov syndróm?

Tourettov syndróm sa u ľudí často vyskytuje v prítomnosti iných psychických porúch ako obsedantno-kompulzívna porucha, ADHD (porucha pozornosti a hyperaktivity, pozn red.), či v prítomnosti ďalších úzkostných porúch. Úlohu pri vzniku hrajú vonkajšie faktory, ale aj genetika. Tourettov syndróm je častokrát dedičný. Môjmu otcovi a bratovi ho síce nikto nediagnostikoval, ale keď som sa tomuto problému začala viac venovať, všimla som si prejavy poruchy aj u nich. Oni sami o tom však nevedia.

Ovplyvňuje Tourettov syndróm negatívne tvoj život?

Spôsobuje mi fyzickú bolesť, to je asi najväčšie negatívum. Keď robím určitý pohyb príliš dlho a často, rozbolí ma šľacha alebo kĺb. Čím viac som rozrušená, tým viac pohybov urobím. Niektoré pohyby sú nutkavé a robím ich vedome, no napríklad pri manuálnej práci alebo činnostiach, ktoré si vyžadujú plné sústredenie, sa u mňa objavujú tiky, ktoré uvedomím až vtedy, keď ma na ne niekto upozorní.

Aké záľuby ti pomáhajú odreagovať sa od starostí?

Rada vymýšľam nové veci, šijem a opravujem pokazené predmety. Snažím sa žiť udržateľným spôsobom. Rada vykonávam kreatívne činnosti, spievam, hrám na gitare, kreslím, maľujem. Mám však obrovský problém dokončiť niečo, na čom som začala pracovať. Hlavne keď ide o zdĺhavú činnosť. Stáva sa mi, že ma počiatočné nadšenie prejde a motivácia zmizne. Preto sa v poslednej dobe sústreďujem na jednoduchšie aktivity, ktoré netrvajú dlho.

Autorka textu: Ivana Čellárová

Autorka ilustrácií: respondentka rozhovoru

Korektúra: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.