Denník N

Pozerajte s deťmi hudbu II.

Tipy na animované programy, v ktorých si deti zamilujú klasiku, 2. časť.

V prvom článku o animovaných filmoch, ktoré deťom predstavujú hudobnú klasiku, sme hovorili o špecifikách animácie vo vzťahu k hudbe a ukázali sme niekoľko zábavno-náučných diel vhodných pre predškolákov a mladšie ročníky. Text sa dá prečítať tu.

V druhom pokračovaní sa zameriame na filmy, ktoré nepochádzajú z veľkých produkčných štúdií a teda nie sú postavené na overených vzorcoch populárnej kultúry. Namiesto toho hľadajú svoju jedinečnú formu. Niektoré z nich sú, prirodzene, divácky vyzývavejšie, rafinovanejšie a budú vyžadovať trochu diváckej prípravy. Avšak nezľaknime sa toho. Diela populárnej kultúry deti upokojujú, pretože od nich (a od nás) nevyžadujú žiadnu prácu, žiaden kritický vklad. Ale naším cieľom je vychovať deti ku kritickému vnímaniu sveta, k aktívnemu spoznávaniu, a to sa dá dobre naučiť práve na takom audiovizuálnom obsahu, ktorý deti nečakajú. Musia sa s ním popasovať, musia hľadať cestu, ako ho prijať. Ak sa nám spoločne podarí preklenúť nedôveru či prvotné odmietanie, práve takéto filmy môžu deťom priniesť dlhodobý profit.

Pozrime sa najskôr na to, prečo (napriek tomu, že ju odporúčam), opakovane spochybňujem kvalitu Disneyho produkcie. Väčšina tipov, ktoré sme dosiaľ videli, pochádzala práve z dielne Walta Disneyho. Jeho štúdio, jeho štýl a jeho tvorba sa už takmer sto rokov tešia bezkonkurenčnej svetovej obľube, ale zároveň už sto rokov čelia tvrdej kritike mnohých filmových teoretikov a kritikov. Takže v čom je problém? Problém je v tom, že Disney je síce skvelý v tvorbe zábavného obsahu, ale pri iných obsahoch ľahko skĺzava ku gýču.

Podstatou gýča je vyvolať neprimerane silné emócie bez úmerného vzťahu k realite. Gýč vyberá z reality len tie prvky, obrazy, osoby, situácie, efekty, ktoré v divákovi vyvolajú okamžitú, silnú a zapamätateľnú emóciu. Takými prvkami sú napríklad mláďatá (veľké oči, rozkošný výraz), prejavy romantickej lásky, očarujúce prírodné scenérie, trblet rosy a podobne, pričom na týchto prvkoch reality nie je samo osebe nič gýčové, pokiaľ sú zasadené do reálneho kontextu. Je v poriadku, ak sú súčasťou celku, ktorý vypovedá o svete. Avšak dielu, ktoré sa označuje ako gýč, nejde primárne o pravdu, o reflektovanie sveta, o hľadanie súvislostí, o rozširovanie obzorov, o vzbudenie pochybností. Ide mu o efekt a preto emočne nasýtené prvky vytrháva z reality a kumuluje ich, aby vzájomne násobili svoj účinok. Dôležité je práve nedať ich do kontextu, ktorý by ich účinok zoslabil alebo poprel.

Tu hľadajme aj dôvod mohutnej obľúbenosti Disneyho filmov. Ponúkajú divákom krásu, ktorá ich instantne nadchne, dojme, a ktorú zároveň nič nespochybňuje. Ponúkajú malebné krajiny prežiarené svetlom, dúhami a vodným trbletom (aj púšť, aj zdevastovaná krajina, aj vojnová zóna vyzerajú ako z romantického katalógu). Prezentujú ladne sa pohybujúce postavy s veľkými očami, v ktorých sa dá čítať ako v zrkadle (aj záporné postavy, kaliky či obludy majú mäkké, oblé, čitateľné tvary a obrazovú ľúbivosť). Prezentujú kladných hrdinov, ktorí sú vo svojom konaní nespochybniteľní (neurobia žiadne nevhodné gesto či čin, ktorý by ich psychologicky zreálnil). A prezentujú príbehy, ktoré za každú cenu (aj za cenu popretia originálnej predlohy) všetky končia šťastne. Čo by povedal chudák Andersen na Disneyho adaptáciu Malej morskej panny, ktorá sa končí svadbou princa s hlavnou hrdinkou? Veď tým sa celkom potrel Andersenov duch… Disneymu a jeho divákom to nevadí, práve naopak. Viac ako pôvodný Andersenov odkaz je pre nich dôležité utopiť sa v dojatí, učičíkať sa pocitom šťastného konca.

Pre diváka je príjemné sledovať tieto programy, pretože ho sýtia obsahom, ktorý chce konzumovať. Chce vidieť krásne krajiny, byť obklopený dobrými ľuďmi, vílami, kentaurami, chce žiť v rozkošnom svete, kde mu nehrozí zlý koniec. Je to také slastné a upokojujúce! Lenže táto zasnenosť je lož a je veľmi krátkozraká. Diváka nikam neposúva, práve naopak, uzatvára ho v takzvanej „feelgood“ nálade, z ktorej nemá potrebu sa vynoriť. Stáva sa pasívny a myšlienkovo lenivý. Ľahko podlieha ilúzii, že všetko je krásne, v poriadku a je to také bez toho, aby som musel pohnúť prstom.

Poviete si, veď sú to rozprávky pre deti, prečo by sa deti nemohli zasnívať? Áno, máte pravdu. Práve preto Disneyho zaraďujem do svojich tipov, nech si deti pekne zasnívajú. Bolo by však naivné si myslieť, že táto produkcia nemá vplyv na budovanie diváckych návykov. Má a veľký. Čím viac filmov tohto typu deti príjmu, tým väčšie očakávania rovnakých vzorcov budú vykazovať ako dospelí. Problém teda vidím v miere. Pokojne púšťajme Disneyho, ale vyvažujme to aj iným typom programov.

Disneyho Fantáziu (1940) z rovnakých dôvodov, ako uvádzam vyššie, hanili mnohí. K najznámejším kritikom patril taliansky režisér animovaných filmov Bruno Bozzetto.  Neostal pri slovách, prešiel k činom a nakrútil parodickú odpoveď Disneymu s názvom Allegro Non Troppo (1976). Presne podľa Disneyho kľúča vytvoril šesť animovaných etúd na diela majstrov klasickej hudby a prepojil ich hranými sekvenciami do dlhometrážneho filmu. Dve z animovaných epizód priamo odkazujú na konkrétne epizódy z Fantázie, takže sa na nich dá popísať priepastný rozdiel v prístupe. Bozzettov film je môj dnešný tip číslo jedna.

BRUNO BOZZETTO: ALLEGRO NON TROPPO (1976)

Na rozdiel od Disneyho štúdia Bozzetto nemal k dispozícii niekoľko stoviek členov štábu. Nemohol preto vytvoriť ohromujúce viacplánové obrazy. Žiadne skupinové portréty dokonale sa pohybujúcich tiel, žiadne pohyblivé oblaky, žiary, stúpajúce opary či iné technicky nesmierne náročné efekty. Bozzettova kresba je karikatúrna, skečovitá, zjednodušená, pohyb limitovaný. A – vôbec to nie je problém, je to prosto jeho unikátny rukopis. Dôležité je, čo ním hovorí.

Spomeniete si na etudu z prvej Disneyho Fantázie, ktorá sa odohrávala v mytologickom raji a v ktorej sa skupiny malých anjelov a čertov starali o blaho dvojíc zamilovaných kentaurov? Tých kentaurov, čo vyzerali ako dokonalé bábiky Barbie a Ken na bakchanáliách? Tento kúsok, v ktorom sa fialové víno, pocit cukrovej krásy a mladosti prúdmi prelievali Beethovenovou hudbou, bol pre Bozzetta zrejme vrcholne neprijateľný a tak ho trochu poopravil. Nakreslil vlastnú verziu raja. Tiež sa v ňom polonahé nymfy a urastení krásavci oddávajú radovánkam. Ale pozor, žiadna zo slastí nie je dostupná prestarnutému zvrhlíkovi. Áno, taký je naozajstný život, drvivá väčšina ľudstva naozaj nevyzerá ako Barbie a Ken, sme tuční, starí, chorí aj necudní. O našu lásku sa nestará húf anjelov a keď sa nám nedarí, zostávame často sami, opustení a skľúčení. Bozzetto tu konfrontuje Disneyho gýč: ukazuje, čo sa stane, keď do idealisticky vybudovaného vesmíru vložíte reálnu, nedokonalú ľudskú postavu.

Oprava: nejde doslova o ľudskú postavu, hoci v príbehu ju tak vnímame. Ide o Fauna, bájnu postavu spoly človeka – spoly kozla, presne toho Fauna, satyra, ktorého mal na mysli Claude Debussy, keď písal Predohru k Faunovmu popoludniu. Hneď sa teda dostávame k ďalšiemu rozdielu medzi Bozzettom a Disneym – Bozzetto túto etudu nepísal na akúkoľvek hudbu, ale na hudbu, ktorá je s príbehom tematicky prepojená.

V epizóde je príliš veľa nahých ženských tiel a dospeláckych radovánok, takže mladšie deti majú v tomto prípade voľno. V zahraničí sa film uvádzal s označením 13+. Zvážte ho pre teenagerov, možno sa spolu dobre zabavíte, a možno sa porozprávate o tom, či aj starí majú nárok na lásku. A čo je vlastne čudné na tomto starcovi? Očakával niečo, čo mu v jeho veku neprináleží? Existujú také hranice? Čo v mladých ľuďoch vyvoláva záver, keď starec opúšťa svet osamotený a odvrhnutý? Je to silná emócia, avšak úplne iná ako dojatie z dúhy nad Disneyho rajskou záhradou. Je to emócia, ktorá zasahuje našu ľudskosť, empatiu a konfrontuje naše predstavy o živote.

Faunovo popoludnie, Claude Debussy (z filmu Allegro Non Troppo, réžia Bruno Bozzetto)

(13+ nahota, žiadostivosť)

Slovanské tance Antonína Dvořáka sú populárne, chytľavé, pompézne a nášmu temperamentu obzvlášť blízke. Slovanský tanec č. 7 pracuje s princípom opakovania, jednotlivý hudobný motív nahodí najskôr jeden nástroj a postupne ho zopakuje široké orchestrálne zloženie. Bozzettovi sa ten princíp páčil a uplatnil ho aj pri budovaní príbehu. Jednotlivec udá motív a masa ďalších ho po ňom bezhlavo zopakuje.

Táto etuda je o slepom nasledovaní lídrov. Vojenských, politických, pop-kultúrnych. Ju i príslušnú debatu zvládnu aj malé deti. Veď aj nás sa od útleho detstva pýtali, či skočíme do studne, keď obdivovaný kamarát Jožo áno, a rozumeli sme, čo nám hovoria. Príbeh je doslova a presne o tom. Masa ľudí opakuje po vyvolenom jedincovi, stavajú si podľa neho domy, obliekajú sa podľa neho, tancujú podľa neho. Jednotlivec sa pokúsi túto zaslepenosť davu zneužiť a vrhnúť všetkých z útesu. Ale skočí dav do studne, keď Jožo áno? Je to krátke, svižné, vtipné a poučné pozeranie, najmä v dobe mesiášskych lídrov.

Slovanské tance (č. 7, op. 46), Antonín Dvořák (z filmu Allegro Non Troppo, réžia Bruno Bozzetto)

Najslávnejšou epizódou Allegra Non Troppo je bezpochyby Bozzettova variácia Bolera. Notoricky známe Ravelovo dielo bez ustania víri v pravidelnom, hypnotickom rytme, pričom po celý čas od začiatku do konca celkom nepozorovane naberá na intenzite, aby v závere vybuchlo v hudobnú erupciu. Existuje mnoho filmárskych adaptácií tejto hudby, a v nejednom prípade je do filmu transformovaná ako pochod (ľudstva, generácií, režimov). Aj Bozzetto zobrazuje Bolero ako pochod. Nekonečný pochod života vyvíjajúceho sa z bunky, cez jednoduché organizmy až po obludy dinosaurích rozmerov, ktoré stále v mohutnejšom zástupe smerujú Niekam.

Opäť to čosi pripomína – pravdaže, etudu na Stravinského Vítanie jari z Disneyho pôvodnej Fantázie. Aj v nej sledujeme zrod a vývoj života na zemi, od vesmírneho zrodu Zeme, cez bohaté geologické, chemické a klimatické procesy, vznik jednobunkovcov, ich postupný prerod na vodné, suchozemské živočíchy a ich zväčšovanie. Disneyho epizóda končí vyhynutím dinosaurov. Veľkovýpravný vizuál, pôsobivé maľované efekty monumentálnych javov. Disneymu sa v tomto prípade rozhodne nedá vyčítať prehnaná štylizácia. Naopak, dielo sa vo veľkej miere drží dostupných faktov, verne reprodukuje sopečné výbuchy, pohyb a nasycovanie pár, tvaroslovie živočíchov. Dalo by sa dokonca napísať, že je to materiál edukačných kvalít. Ale hlavným adjektívom je v tomto prípade „ilustračný“. Disney známe javy ilustruje, chce, aby ich divák videl čo najvernejšie, ale nepridáva k nim žiaden autorský komentár.

Bozzetto zďaleka nedosahuje taký dokonalý, anatomicky, perspektívne či fyzikálne presný obraz. Zástup postupne sa vyvíjajúcich zvierat si do veľkej miery vymýšľa, sú to karikatúry, premenlivé, tvarovo tečúce obludy. Ale príbeh je v základe rovnaký ako u Disneyho: v jednom momente, za špeciálnych okolností vznikne prvý jednobunkovec, od ktorého sa spustí vývoj rozmanitej fauny. Je tu však jeden dôležitý rozdiel. Kontext. Prvý Bozzettov jednobunkovec sa vyvinie vo zvyšku Coca-Coly v odhodenej fľaši. Divák sa právom domnieva, že fľašu odhodil pozemský astronaut na akejsi neobývanej planéte, pretože v pozadí vidí odlietať raketu. Keď sa však pochod tvorov rúti čoraz hlbšie a hlbšie do krajiny, narazí na pyramídu. Na kríž, staré zbrane, pozostatky ľudskej kultúry. Sme teda na Zemi, ktorú ľudia priviedli ku kolapsu a ušli z nej vo vesmírnych raketách inam. Vývoj života na zemi prebieha odznova, a znova sa v ňom v istom momente objavuje inteligentná, krutá opica. Kam ten pochod pozemského života smeruje? Ako to skončí po druhý raz? Bozzetto, na rozdiel od Disneyho, medituje nad dôsledkami ekologickej bezohľadnosti človeka, rozjíma nad trvalo udržateľným životom a priamo obviňuje človeka z budúceho zániku života.

Film sa dá pozerať aj s malými divákmi, dokonca sme to skúšali aj so škôlkarmi, a môže ich to baviť. Akcia pochodujúcich zvierat je hravá, pestrá, vtipná. Znejúce Bolero podmanivé, moja dcéra ho vďaka tomuto filmu rozozná asi od štyroch rokov. S malými deťmi sa dá hrať hra na počúvanie – keď je nástroj sám, aj živočích je sám a jediný. Čím mohutnejšie tóny zaznievajú, tým ťažšie zvieratá sa objavujú a čím viac hrá nástrojov, tým viac zvierat sa zaraďuje do sprievodu. Pre najmenších však môže byť ťažko stráviteľný záver. Nielenže je v ňom hudba hlučná a nástojčivá, v deťoch môže vyvolať úzkosť i monumentálny temný obraz. Podčiarkne ju fakt, že deti záveru neporozumejú a zostane v nich ako otvorená jazva.

Naopak, film považujem za veľmi vhodnú látku pre deti 10+, ktoré si už budujú názor na svet okolo seba, sú kritické a môžu odčítať metaforu. Pustite im pokojne aj oba filmy za sebou – najskôr epizódu z Fantázie a potom túto epizódu z Allegro Non Tropo. Kým prvá bude ako pomôcka o vývoji života na zemi na hodiny biológie, druhá položí do diskusie otázky z filozofie a morálky. Vidia deti podobnosti a rozdiely medzi týmito dvoma dielami? Dokážu ich pomenovať?

Bolero, Maurice Ravel (z filmu Allegro Non Troppo, réžia Bruno Bozzetto)

Bolero je najznámejšou a Valse Triste zas najemotívnejšou epizódou Bozzettovho filmu. Podmanivý kocúrik vstupuje do rozvaliny bytového domu. Putuje z poschodia na poschodie, od jednej zrútenej miestnosti do druhej a v každej vidí situácie každodennej pohody a lásky, ktoré v nej kedysi zažil so svojou ľudskou rodinou. Ide o nostalgické rozjímanie nad strateným časom, o rekapituláciu života. Spomienky stoja osirelé uprostred prítomnosti rovnako ako rozpadnutý starý dom obklopujú moderné betónové budovy. Čo bolo kedysi plné života, vidí kocúr farebné a žiarivé. Čo ho obklopuje v chladnej a opustenej prítomnosti, vidí čiernobiele. Keď kocúrik pochopí, že všetci jeho ľudia sú preč, jeho čas je preč, i on sám odchádza preč, stráca sa v nenávratne. Je to ťažké uvedomenie pre dospelého a objavné zistenie pre dieťa. Čas plynie a my s ním.

Príbeh dokážu veľmi silno precítiť už predškoláci, potrebujú vysvetľujúcu pomoc a útechu, pokiaľ by ich príbeh príliš rozcítil. Avšak pýtajú si ho znova, z čoho možno usudzovať, že tento typ zážitku je pre ne dôležitým.

Valse Triste, Jean Sibelius (z filmu Allegro Non Troppo, réžia Bruno Bozzetto)

V kolekcii nájdeme aj vďačný výdychový gag. Muške na lúke sa nedarí stolovať, lebo ju, ako inak, vyrušujú ľudia.

Concerto in C major, RV 559, Antonio Vivaldi (z filmu Allegro Non Troppo, réžia Bruno Bozzetto)

Posledná epizóda si, podobne ako prvá, nekladie servítku a narába so zobrazovaním nahých ženských tiel a ich sexuality. Tieto momenty využíva kriticky. V biblickom príbehu o hadovi, čo ponúka Eve a Adamovi jablko poznania, prvá ľudská dvojica toto jablko odmietne. Had sa na jablko ulakomí a sám ho zhltne. Následne mu diabli ukážu, čo to poznanie znamená. Agresívny obsah všadeprítomných obrazoviek, zvulgarizovaný, voľne dostupný sex, drogy, ničenie prírody a poslušnosť systému. Had sa preľakne, jablko vypľuje a prenechá ho radšej ľuďom. Epizódu považujem za pomerne prvoplánovú a schematickú.

Vták Ohnivák, Igor Stravinský (z filmu Allegro Non Troppo, réžia Bruno Bozzetto)

(13+ nahota, žiadostivosť)

Zrejme ste si všimli, že film Allegro Non Troppo predstavujem podstatne obšírnejšie, než som predstavovala v predchádzajúcom článku Disneyho Fantáziu. Viete, prečo je to tak? Pretože jednotlivé Bozzettove epizódy ponúkajú materiál na premýšľanie a považujem za správne na tento potenciál upozorniť. Pri Fantázii nebol dôvod prepisovať dej jednotlivých epizód, pretože za týmto opisom nestála žiadna myšlienková nadstavba. V nočnom lese tancujú víly, potom tancujú muchotrávky a napokon závojnatky v jazere. Koniec. Príbehy neboli ani spoločensky kritické, ani v človeku neotvárali osobné, ľudské otázky a dilemy, boli len veselým, príjemným či dojímavým pozeraním. Ale Bozzettove filmy to robia. Nie sú výtvarne a animačne také prepracované ako u Disneyho, ale snažia sa znepokojiť a položiť otázky.

Pre úplnosť uvádzam i celý film, vrátane hraných vstupov:

Allegro Non Troppo (Bruno Bozzetto, 1976)

KLASICKÁ HUDBA V KRÁTKYCH FILMOCH

V nasledovnej kapitole predstavím niekoľko krátkometrážnych titulov, ktoré vznikli na rovnakom princípe ako vyššie spomínané filmy. Inšpiračným momentom pre ich vznik sa stala klasická hudba, ktorá aj stojí v pozícii hudobnej stopy filmu.

Nikoho neprekvapí, že filmovú podobu dostala známa symfonická rozprávka pre deti Peter a vlk Sergeja Prokofieva. Dostala ju viackrát, no ďaleko a bezpečne najlepšou adaptáciou je bábková tridsaťminútová snímka Suzie Templetonovej z roku 2006.

Samotná skladba bola napísaná ako vzdelávacia pomôcka, ako kľúč k počúvaniu klasickej hudby pre deti. Prokofiev ju tvoril na objednávku Detského hudobného divadla v Moskve za čias socialistického Sovietskeho zväzu (1936). V úvode skladby sa dirigent deťom prihovára a predstavuje im jednotlivé postavy, ktoré bude v rozprávke zastupovať konkrétny hudobný nástroj a charakteristický hudobný motív. Deti sa tak učia sluchovo rozpoznávať hudobné nástroje a snažia sa ich v skladbe detekovať, aby si ich priraďovali k jednotlivým postavám. Suzie Templeton z filmu túto inštruktážnu časť vylúčila, žiaden dirigent sa deťom neprihovára. Príbeh však od Prokofieva preberá tak, ako bol napísaný, bez výraznejších úprav. Chlapec Peter, ktorý žije u starého otca na vidieku a má jedinú priateľku – hus, o túto priateľku príde. Dostane ju totiž vlk. Peter sa rozhodne, že hus pomstí a hoci je len chlapec a nemá dostatočnú podporu okolia, podarí sa mu to. Sám uloví živého vlka. Tento príbeh teda nie je len o spoznávaní hudobných nástrojov, má i mobilizačný charakter. Hovorí deťom o prekonávaní seba samého. O sebadôvere, ktorú dieťa môže získať, keď sa postaví za priateľa.

Suzie Templeton pochádza z Británie, film sa nakrúcal čiastočne v poľských animačných štúdiách. Poľsko ako postsocialistická krajina režisérke zrejme vyhovovalo, lebo v niečom evokovalo Prokofievovo Rusko. Rukopis majstrov v dielňach, poetika. Vizuálne sa do obrazu dostávajú ulice, domy, autá i oblečenie typické pre post-socialistický región.

Petrovi a vlkovi neznie žiaden dialóg ani ruchy. Rovnako ako pri predstavení v divadle tvorí jedinú zvukovú stopu hudba. Zámerom producentov bolo uvádzať film v kinách výlučne so živým orchestrom a dlho sa im to darilo. (Aj na Slovensku sme mali možnosť zažiť to, keď sa film uvádzal v budove starého Národného divadla počas zahájenia festivalu Bienále animácie Bratislava 2008). Suzie Templeton dokonca spolupracovala so školskými orchestrami, ktoré skladbu nacvičili a potom naživo hrali počas premietania v rôznych lokalitách Európy. Také dôležité pre nich bolo, aby deti počuli a videli naozajstný orchester. Na DVD napokon predsa len museli použiť nahrávku, a tú si vypočujte i vy.

Peter a vlk (Suzie Templeton, 2006)

v tom: Sergej Prokofiev, Peter a vlk

Pre porovnanie uvádzam i link na adaptáciu Petra a vlka od spoločnosti Disney, s dodatočne pridaným hlasovým sprievodom Davida Bowieho.

Peter a vlk (Clyde Geronimi, 1946)

v tom: Sergej Prokofiev, Peter a vlk

O Claudovi Debussym sme už dnes hovorili a vraciame sa k nemu znova v krátkom filme z produkčnej spoločnosti National Film Board of Canada (ďalšie skvelé filmy z NFB som predstavila tu https://dennikn.sk/blog/1828410/krasa-kratkeho-filmu-tucet-tipov-pre-deti-z-archivu-national-film-board-of-canada/ )

Ryan Larkin ako talentovaný výtvarník v tomto kratučkom filme animoval kresbu uhľom. To je veľmi výnimočné a náročné, ide o kresbu plnú detailov a pre vznik jednej sekundy filmu musel prekresliť obraz aspoň dvanásť ráz. Vízia nám pred očami žije, metamorfuje, vibruje.

Námetom je, podobne ako vo Faunovom popoludní, opäť mytologická a látka a navyše veľmi podobná tej predošlej. Nymfu Syrinx sa pokúša zviesť boh Pan, ktorý má podobu ľudského kozla. Nymfa mu nedokáže ujsť a tak sa premení na trávu. Z tej si Pan vyrobí panvovú flautu (nazýva sa aj syrinx). Citovaná hudobná pasáž z rozsiahlejšieho diela Syrinx je práve Sólo pre flautu.

Kratučké príbehy ako tento sú cenné pre svoj originálny výtvarný jazyk, a sú tiež dobrou pomôckou na rozširovanie povedomia o starých gréckych mýtoch. Je dobré ich poznať, stáli predsa na počiatku civilizovanej Európy.

Syrinx (Ryan Larkin, 1965)

v tom: Claude Debussy, Syrinx

(13+ nahota, žiadostivosť)

Nazrime teraz do ruskej proveniencie a vráťme sa k najmenším divákom. Sovietska kinematografia tvorila kedysi základ repertoáru uvádzaného na našom území, dnes okrem Máše a medveďa nepoznáme z Ruska prakticky nič. Tak skúsme tento krátky a krásny príbeh o narodení Ježiša. Nakrútil ho Michail Aldašin, profilujúci sa väčšinou ako komediálny tvorca, no v tomto prípade ako autor nesmierne nežného, citlivého filmu. Klasický biblický príbeh začína zvestovaním, pokračuje cestou Jozefa a ťarchavej Márie do Betlehema na sčítanie ľudu, až po narodenie Ježiša v maštali a klaňanie troch kráľov. Aldašin príbeh podáva úplne civilne, s dokonalou drobnokresbou, a práve jeho detaily nás chytia za srdce. Jednoduchý, ťarbavý stolár si v daždi položí na hlavu vreckovku. Mama Mária kontroluje teplotu kúpeľa nahým lakťom. Dospelý človek si v osamení pohmkáva melódiu. Vykreslených ľudí akoby poznáme, takéto gestá, ktoré kinematografiu zväčša nezaujímajú, poznáme z intímnych situácií nášho života. A aj vďaka nim považujeme postavy za blízke a dobrácke. Anjel a králi a zvieratá, ktorým ide zvestovať, sú detsky modelované. Detsky čisté, detsky naivné, detsky krásne.

Príbeh je dojímavý aj napriek tomu, že je ladený do zemitých farieb a obraz prekrýva dážď. Postavy kreslené perokresbou a akvarelovým kolorom nežiaria, ani nepútajú veľkými zreničkami. Nepotrebujú to. Sú dojímavé a vznešené. Pomáha im v tom okrem iného znejúca klasická hudba, ktorá v tomto prípade netvorí jedinú zložku zvuku, počujeme i ruchy a ľudský hlas. Počujeme dve ukážky Bachových diel a jednu Beethovenovu.

Tento film som používala ako vianočný program na škôlkarskych premietaniach. Deti príbeh Ježiška už čiastočne poznali. Upozornila som ich najmä na anjela, ktorý chodí po svete a zvestuje, pričom všetci, ktorí predtým konali rôzne neprístojnosti a zloby, sa pod jeho vplyvom zmenili, prestali sa ohrozovať a biť a boli k sebe láskaví. Škôlkarov bavilo prekrikovať sa, kto sa zmenil zo zlého na dobrého a kto všetko sa prišiel Ježiškovi pokloniť. Stačí, aby si z filmu zapamätali toto jediné, totiž že sa k sebe všetci môžeme správať lepšie.

Narodenie (Michail Aldašin, 1997)

v tom: Johann Sebastian Bach, Koncert pre čembalo a sláčikový orchester d-moll, BWV 1052

Johann Sebastian Bach, Brandenburský koncert č. 4 G-Dur, BWV 1049

Ludwig van Beethoven, Symfónia č. 7 A dur op. 92

A naspäť do Talianska, odkiaľ sme dnes vyšli. Spojenie klasickej animácie a hudby tu roky kultivovala autorská dvojica Emanuele Luzzati a Giulio Gianini, kde Luzzatti bol najmä (svetovo preslávený) výtvarník a scénograf a Gianini kameraman a animátor, pričom obaja spolu režírovali. Celoživotnou láskou a témou im bola hudba talianskeho rodáka Gioachina Rossiniho. Venovali mu celý cyklus krátkych filmov nazvaný Omaggio a Rossini (Pocta Rossinimu).

Okrem spodobenia námetov samotných skladieb (príbeh Talianky v Alžíri, príbeh Turka v Taliansku), predstavujú v cykle i klasickú komickú postavu z dôb commedie dell’arte, Pulcinella. Ide o prototyp pána, ktorý predstiera hlúposť, aby vyťažil z každej situácie. Pulcinella diváka sprevádza naprieč celou poctou Rossinimu, a s ním nabrúsená manželka, ktorá sa lenivého Pulcinellu snaží vychovávať (palicou). Luzzati s Gianinim ponúkajú svetu kokteil odkazov na taliansku kultúru a udržujú tak jej odkaz vitálny.

V ukážkach, ktoré prikladám, si všimnime výtvarné spracovanie. Luzzati obľubuje bohaté ornamentálne maľby a pastely, bol to uznávaný maliar, ilustrátor a divadelný scénograf, ktorý pracoval i pre veľké svetové javiská. Ako však taký komplikovaný obraz rozanimovať? Nuž, výbornou voľbou je v tomto prípade tzv. papieriková alebo plôšková animácia. Maľované súčasti sa vystrihnú z kartónu, v miestach ohybu (v kĺboch) sa spoja a posúvajú sa fáza po fáze ako bábkový film. V takom prípade sa bohatosť rukopisu nemusí redukovať, čo je skvelé. Luzzati s Gianinim sú dodnes považovaní za majstrov plôškovej animácie (v angličtine cut-out animation).

Pocta Rossinimu: Straka zlodejka (Emanuele Luzzati, Giulio Gianini, 1964)

v tom: Gioachin Rossini, Straka zlodejka

Pocta Rossinimu: Talianka v Alžíri (Emanuele Luzzati, Giulio Gianini, 1968)

v tom: Gioachin Rossini, Talianka v Alžíri

Pocta Rossinimu: Pulcinella (Emanuele Luzzati, Giulio Gianini, 1973)

v tom: Gioachin Rossini, Turek v Taliansku

Pocta Rossinimu: Mačací duet (Emanuele Luzzati, Giulio Gianini, 1985)

v tom: Gioachin Rossini, Mačací duet

Teraz tip pre starších školákov, ktorí koketujú s výtvarným umením, zaujímajú sa o jeho históriu a neboja sa výziev. Film vytvoril bulharský režisér pôsobiaci v Kanade Theodore Ushev a je poctou ruským konštruktivistom, zároveň mementom mechanizovaného, strojového komunistického režimu. Vizuálne cituje grafickú tvorbu Alexandra Rodchenka, Eľ Lisického, ale i filmára Dziga Vertova, pričom vo zvuku znie Georgij Sviridov, ruský neoromantický skladateľ a hrdina socialistickej práce.

Tower Bawher (Theodore Ushev, 2006)

A napokon sladká bodka, vtipná jednoaktovka najaktuálnejšieho razenia. Illogic collective, skupina francúzskych režisérov, ktorí nevystupujú pod vlastnými menami a produkujú najmä animované reklamy, občas ukážu, kam siahajú možnosti súčasnej počítačovej animácie a ich filmárskych schopností. Vo filme Maestro sa stretne osadenstvo lesa a močiara na večernom koncerte. Po tom, čo zvieratá spoločne odspievajú áriu z Belliniho opery Norma, rozídu sa v pokoji ďalej každý hľadať svoju pandravu.

Maestro (Illogic collective, 2019)

Spracovanie klasickej hudby v animácii môže byť naozaj mimoriadne rozmanité. Výtvarne, animačne, príbehovo, i vzťahom k hudobnému originálu. Mozaiku prístupov doplníme v treťom pokračovaní tejto témy, kde predstavíme princípy tzv. obrazovej hudby (visual music), ale i rozsiahle náučné cykly viacerých európskych verejnoprávnych televízií.

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Ivana Laučíková

Mojou vášňou a špecializáciou je animovaný film. Filmy píšem, animujem, režírujem, vyučovala som o nich na Katedre animovanej tvorby na VŠMU a päť rokov som o nich písala ako šéfredaktorka odborného časopisu o animovanom filme Homo Felix. Pohľad na animáciu sa mi veľmi vyhranil, odkedy som matka. Cez svoje dcéry naplno vnímam, aký masívny vplyv má na súčasné deti animovaná produkcia a ako málo sa o nej, o jej vplyvoch a o jej kvalitách verejne hovorí. Chcem spraviť prvý malý krok v osvete, rozhodla som sa o animovanej tvorbe pre deti písať blog. Bez nároku na úplnosť či systematickosť budem písať o programoch, ktoré stojí za to sledovať a budem písať o dôvodoch, prečo je to tak.