Potravinová bezpečnosť a sebestačnosť – ako sme na tom?

V súčasnosti vidíme dopady rôznych opatrení na spomalenie šírenia epidémie, ktoré výrazne obmedzujú, voľný obchod. V rámci bežného života pozorujeme nárast cien ovocia a bravčového mäsa a pravdepodobne v budúcnosti aj iných potravín. Ide najmä o potraviny pri ktorých produkcia Slovenskej republiky nepokrýva našu spotrebu.  Znamená to, že nie sme dostatočne potravinovo sebestační?  Rastú ceny potravín rovnako v potravinovo sebestačných krajinách? To, že veľa  základných potravín dovážame by malo v ekonomickej teórii znamenať, že sme úspešná a bohatá krajina, ktorá si môže dovoliť dovážať potraviny a to, že sú tieto produkty krátkodobo drahšie je produktom globálnej tvorby cien.  Je potrebné pripomenúť, že staré členské krajiny EÚ 14 produkujú v priemere o 15% viac základných potravín ako samy potrebujú, pričom sa nejedná o chudobnejšie krajiny ako Slovenská republika a rovnako sa vo všeobecnosti nedá povedať, že by mali vyššiu bonitu vstupov do potravinovej produkcie. Prečo teda Slovenská republika svoju potravinovú sebestačnosť v základných potravinách stále znižuje a orientuje sa na produkciu plodín potrebných pre výrobu biopalív, prípadne plodín s nízkou pridanou hodnotou, keď to iné členské štáty takto nerobia?

Najprv by sme si mali ujasniť, ako chápeme potravinovú bezpečnosť a potravinovú sebestačnosť. Potravinová bezpečnosť je definovaná ako situácia, keď ponuka potravín postačuje na nepretržité a stabilné uspokojenie potravinových požiadaviek. Potravinová sebestačnosť sa zvyčajne vzťahuje na krajiny, ktoré sa snažia vyrábať všetky alebo väčšinu svojich vlastných potravín na domácu spotrebu.

Tento blog rieši najmä porovnanie potravinovej bezpečnosti a potravinovej sebestačnosti Slovenskej republiky, jej hlavných importérov a celkovo Európskej únie.

Potravinová sebestačnosť Európskej únie je v porovnaní s inými hospodárskymi celkami výborná. Jediné výrazné riziko nedostatku predstavuje v oblasti potravinovej sebestačnosti ovocie. Dlhodobá predikcia vývoja potravinovej sebestačnosti Európskej únie je ale pozitívna. Vzhľadom na zvyšujúcu sa efektivitu poľnohospodárstva jednotlivých členských krajín sa v súvislosti so znižujúcou populáciou predpokladá, že sa Európska únia stane čistým exportérom takmer všetkých základných potravín do roku 2080. V prípade zohľadnenia Brexitu sa ním stane výrazne skôr.

Slovenská republika má v porovnaní s inými malými otvorenými ekonomikami nízku úroveň potravinovej sebestačnosti, ktorá sa relatívne rýchlo naďalej znižuje. Úroveň potravinovej bezpečnosti je rovnako nízka.  V súčasnosti nie sme nesebestační v ponuke zeleniny, zemiakov, cukru, vajec, ovocia, mlieka, hydiny, hovädzieho a teľacieho mäsa a bravčového mäsa. Za potenciálne nedostatkové potraviny možno určiť mäso, ovocie, vajcia a zeleninu. Potenciálne nedostatkové sú z dôvodu, že ani naši súčasní hlavní importéri nevykazujú v týchto potravinách vysoko prebytkové produkcie a pri nízkych prebytkoch sa môže kedykoľvek stať, že nebudú ochotní toľko potravín vyviezť, koľko by sme potrebovali a najmä v krízových časoch by mohlo dôjsť k ponukovým šokom a tým krátkodobej vysokej cenovej volatilite týchto potravín. V týchto potenciálne nedostatkových potravinách sme v minulosti dosahovali i keď nie úplnú, ale vysokú úroveň potravinovej sebestačnosti, ktorá sa vplyvom nasadenia novej Spoločnej poľnohospodárskej politiky znížila. V roku 2002 totiž  v rámci Európskej únie bola odstránená väzba medzi subvenciami a produkciou, čím sa mali stať farmári v EÚ viac konkurencieschopnými a trhovo orientovanými pri súčasnom zabezpečení nevyhnutnej stability príjmov. Podľa situačných a výhľadových správ Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva sme potravinovo sebestační^[1] v potravinách ako repka, slnečnica, pšenica, raž, ovčie mäso a kozie mäso. Dokonca Slovenská republika produkuje šestnásťnásobne viac slnečnice ako potrebuje pre uspokojenie svojej spotreby.

Hlavnými importérmi do Slovenskej republiky sú Nemecko, Česká republika, Taliansko, Rakúsko, Poľsko, Maďarsko a Francúzsko. Všetci importéri z Európskej únie tvoria až 89% potravinového dovozu a hore uvedení importéri až 69%. Potraviny, kde má Slovenská republika najväčšie negatívne obchodné saldo v peňažnom vyjadrení sú mäso, ovocie, zelenina, prípravky z obilia, prípravky z mlieka a mlieko samotné.

Naša potravinová sebestačnosť v peňažnom vyjadrení všetkých potravín je 53% a v množstevnom pri základných potravinách 74,57%. Sme na šiestom najhoršie hodnotenom mieste celkovo v rámci EÚ, čo sa týka hodnôt potravinovej sebestačnosti.

Tabuľka č.1- SSR vo vybraných krajinách EÚ

Zdroj: Vlastné spracovanie podľa Kolodziecjak

Prvým faktorom, ktorý motivuje poľnohospodárov produkovať potraviny je cena. Čo sa týka absolútnej úrovne cien tá bola najvyššia v Slovenskej republike ak nás porovnáme s cenovou úrovňou našich importérov, teda nakupujeme drahšie ako naši hlavní importéri.  Rast cenovej hladiny za posledné roky sme zaznamenali v Slovenskej republike spomedzi svojich importérov na priemernej úrovni, pričom táto najviac rástla v krajinách, ktoré zvyšovali svoju potravinovú sebestačnosť. Tie, ktoré už boli potravinovo sebestačné ako Francúzsko a čiastočne Nemecko zaznamenali najnižšiu cenovú infláciu spomedzi všetkých sledovaných. Z toho by mohlo vyplývať, že dosiahnuť potravinovú sebestačnosť by pre Slovenskú republiku prinieslo dodatočné náklady v podobe vyšších spotrebiteľských cien, avšak keď by sme  dosiahli vyššiu úroveň potravinovej sebestačnosti, tak by naše spotrebiteľské ceny boli stabilnejšie ako doteraz. Druhým faktorom je výška priamych platieb, a teda podpôr na hektár obrobenej plochy. Rovnako v rámci tejto skupiny krajín má Slovenská republika najnižšiu výšku priamych platieb na hektár ornej pôdy.

Problematika efektívnosti v našej poľnohospodárskej produkcii, a teda akú hodnotu výstupov v peňažnom vyjadrení je schopné naše poľnohospodárstvo vyprodukovať na jednotku peňažných vstupov je rovnako dôležitá, nakoľko z toho možno vytušiť aj iné ekonomické kategórie ako rentabilita, výnosovosť, hodnota nákladov a pod. V tomto ohľade je Slovenská republika druha najmenej efektívna v oblasti poľnohospodárstva v rámci Európskej únie ako celku a teda na 1 investované euro do poľnohospodárskej produkcie dokážeme vyprodukovať hodnotu 0,87 EUR na výstupe. Porovnanie s našimi importérmi ako aj priemer krajín EÚ sme uviedli v tabuľke 2.

Tabuľka 2: Efektivita poľnohospodárskeho priemyslu na jednotku vstupov v EUR b.c.

Zdroj: Vlastné spracovanie podľa VOLKOV A. et al.

Vzťah medzi potravinovou sebestačnosťou a potravinovou bezpečnosťou môže spočívať hlavne v jednej zložke potravinovej bezpečnosti, a to potravinovej kvalite a bezpečnosti potravín. Dôvodom môže byť najmä čerstvosť domácich potravín a teda, že nemusia napríklad  prekonať dobu importu a môžu sa dostať na pulty vo veľmi krátkom čase  a bez dovozných prekážok.

Poľnohospodárska a potravinová politika nie je vo výlučnej kompetencii Európskej únie. Určitá miera sebestačnosti členských štátov je potrebná, nakoľko Európska únia rieši tieto politiky len subsidiárne, teda členské štáty odovzdali právomoci, ktoré je lepšie riešiť na nadnárodnej úrovni Európskej únii, avšak ostatné právomoci si ponechali.

Otázkou teda zostáva, prečo sa slovenské poľnohospodárstvo nezameriava na plodiny s vyššou pridanou hodnotou, čo by zvýšilo nielen potravinovú sebestačnosť, ale aj celkovú efektívnosť nášho potravinárstva. V dlhodobom horizonte by to malo zabezpečiť prežitie nášho potravinárskeho sektora, a v neposlednom rade zlepšiť náš zdravotný stav.

[1] vývoj produkcie a spotreby potravín v Slovenskej republike

[2] Po odpočítaní Veľkej Británie bude hodnota SSR v priemere vyššia ako EÚ 13 približne 115%

Názory vyjadrené v článku nemusia nevyhnutne predstavovať oficiálnu pozíciu Úradu vlády Slovenskej republiky. Cieľom analytických štúdií ISA je podnecovať a zlepšovať odbornú a verejnú diskusiu na aktuálne témy.