Denník N

Socha z Venuše

Zbierka sci-fi poviedok od Jána Lenča

Zbierka 41 krátkych prevažne sci-fi poviedok z roku 1988. Poviedky sú slušnej kvality a možno tu badať rôzne spoločné charakteristiky na porovnanie so zahraničnými autormi ako S. Lem, R. Bradbury, P.K. Dick, Kafka, či domácimi autormi ako Dominik Tatarka.

Väčšina kratučkých poviedok sa dobre číta a zaraďuje Jána Lenča k slovenským klasikom žánru spred roku 1989. Na druhej strane je aj ďalším mozaikovitým dôkazom teórie, že slovenská science fiction bola až do konca 20. storočia minimálne o 10 rokov pozadu za Západom. V niektorých dielach viac. V niektorých menej. Je to badateľné vo väčšej či menšej miere v prevažnej väčšine SF diel, ktoré na Slovensku do konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokoch vznikli. Prezrádza to nielen štýl, forma písania, jazyk, ale aj témy, problémy, leitmotívy týchto diel. A je tu už menší ten akýsi archaický štylizačný nános, ktorý bravúrne prekonal napr. Hykisch v dvoch poviedkach z Dobre utajeného mozgu, alebo Vášová vo V Záhradách, a potom autori, ktorí vychádzali od deväťdesiatych rokov. Niektoré poviedky z tejto zbierky, by sa v Amerike zaradili skôr do 40. a 50. rokov 20. storočia, niektoré do konca 70. rokov, kedy sa žáner aj na  Západe postupne opotreboval a potreboval nové nápady.

Sú tu však aj iné poviedky, ktoré zase vyznievajú viac moderne. A v niektorých sám autor akoby kritizoval aj sám seba a iných autorov za to, že vyznievajú až moc tematicky archaicky (napr. tróp o odhodlaných astronautoch na ceste na neznámu planétu, kde ich čakajú priateľskí mimozemšťania, s ktorými si ihneď rozumejú, ale nemusí byť všetko ako vyzerá, alebo naopak, až panický strach z mimozemšťanov, ktorí nás proste chcú len zničiť, či zotročiť). To sa krásne ilustruje na konci zbierky v mierne vonnegutovských poviedkach/reflexiách Logika možnosti I, II:

„…Zrejme týmto, či podobným úvodom by som chcel hneď od začiatku vzbudiť záujem a vyvolať napätie, keby som žil pred miliónmi rokov, v dvadsiatom storočí, keď sa naši dávno zabudnutí predkovia opájali zväčša neuveriteľne naivnými a primitívnymi príbehmi o výpravách do tajuplného vesmíru a na ich záujme sa s profesionálnou a konjunkturálnou bezočivosťou priživovalo množstvo literárnych podvodníkov. Všetky tieto výplody bezuzdnej fantázie vytryskli len z nekritického sebavedomia človeka, ktorý spravil prvý krôčik do vesmíru, z istoty, že musí dôjsť na koniec cesty, na ktorú sa vydal…

Každá planéta v sci-fi príbehu sa vyznačuje dajakou nepravdepodobnou zvláštnosťou, ktorá ospravedlňuje samu existenciu žánru. Žánru, ktorého existencia zas spätne ospravedlňuje aj ten najnepravdepodobnejší nezmysel. A keďže astronauti v tomto žánri navštevujú výlučne planéty tohto typu, ani ja nie som výnimkou.“

Lenčo si síce zo seba uťahuje a dotýka sa kritiky prílišnej schematickosti písania a hrania to na istotu, zároveň svojim vlastným štýlom dokázal slovenskú vedeckú fantastiku trocha povzniesť z marazmu jednotvárnosti a zaškatuľkovanosti (ktorá často plynula z autocenzúry, či nedostatku predstavivosti a skutočného spisovateľského zápalu pre žáner, alebo slúžila propagande).

Už hneď v prvej poviedke Legenda o plači astronaut nenájde odpovede na otázky, len ďalšie otázky a na pustej planéte zomiera… Alebo nie? Nie sme si istí.

Lenčo dokázal v niektorých poviedkach skĺbiť záhadu, tajomno, kafkovsko-tatarkovskú absurditu (Cesta do Almárie), svojský divný humor P. K. Dicka (Odchody, návraty, večnosť) a jeden z jeho hlavných motívov a to prelínanie viacerých realít (Zmeny a prekvapenia; V zajatí bubliny; Tušenie tajomstva; Astronautov návrat; Pred hranicou času; Predtuchy) dokázal nabudiť ducha Bradburyho (Príbeh o mužovi a žene; Láska) a byť skeptický ako Lem voči pochopeniu cudzoplanetárnych civilizácii (Raz možno pochopíme; Tera; Dobrodružstvo a otázka).

„Predstavuje si sám seba pred súdom a usiluje sa zdôvodniť svoje konanie a jeho motívy. V duchu vidí tváre sudcov, na ktorých sa zračí nepochopenie. Nerozumejú mu… A v horúčkovitej mysli sa miešajú spomienky s predstavami, až napokon sám nevie, kde sa končí jedno a začína druhé… Kde sa nenávratne uzavrelo všetko, čo sa stalo, a začne sa súdne účtovanie.“ (Rozhodnutie)

Sú tu aj slabšie, slabé a ťažšie zaraditeľné poviedky ako Knižnica; Bunka zo Sokrata; Socha z Venuše; Čarovný dostavník; Odrazu; Čo sa mi stalo.

Z poviedky Odchody ľudia vychádzajú ako absolútne beznádejný prípad – v poviedke Čo urobíš je nám predostretá astroetická morálna dilema – v poviedke Hľadanie rozprávač hľadá svoje lásku naprieč časom – poviedka Rozhodnutie je o našom vzťahu k prírode, flóre – poviedka Balada o zvieratách je o našom vzťahu k zvieratám, faune – vo Vražde a zodpovednosti sme svedkami zániku ľudstva – a Veľký mozog znova varuje pred zasahovaním do iných civilizácii a predostiera otázku, ktorá ľudí napadla už v antike: Quis custodiet ipsos custodes? (Kto bude strážiť strážcov?).

Zároveň aj v tejto zbierke nie sú výnimkami varovania pred jadrovou vojnou (Návrat a posolstvo; Dôsledky poruchy), ktorá bola v časoch Studenej vojny viac než aktuálna a prepašovanie a zakomponovanie kritiky režimu do na prvý pohľad nevinne tváriaceho sa diela.

V poviedke Správa je najsilnejší odkaz na Tatarkovo a Orwellovo dvojité myslenie, ktoré sa snaží byť poňaté z introspektívnejšieho uhľa pohľadu:

„Hovorím a počúvam niečo celkom iné, než to, čo som spoznal a chcel povedať. Zdesenie mi pulzuje v krvi a búši v sluchách. Vravím praví opak toho, čo chcem povedať. Ale nemôžem inak. Úzkosť mi sťahuje hrdlo, viem, že všetko, čo vravím, je lož, a predsa nemôžem hovoriť inak, ako hovorím. Riaditeľ si pozorne značí moje slová. A podchvíľou mi prikyvuje. Očividne je s mojou správou spokojný. Nič ho na nej neprekvapuje. Prikyvuje mi.“

V poviedke Šťastie sa Lenčo zase dotýka brainwashingu, vymývania mozgov, ktoré sa tu nazýva vygumovanie:

Keď ste chceli byť šťastný, prečo ste sa neobrátili na náš Ústav a nevyužili ste jeho služby? pýtal sa na výsluchu. Neodpovedal som. Ale nie preto, ako sa všetci nazdávali, že ma jeho slová vohnali do úzkych. Neodpovedal som preto, lebo som si bol istý, že by mi nerozumeli. Nemohli mi rozumieť. Aj keď sme vraveli tým istým jazykom, slová pre nich mali často iný, dokonca opačný zmysel.

V Ústave našli záujemcom s absolútnou presnosťou takzvané centrá negatívnych buniek v mozgu a všetky ich zničili. A tak navždy odstránili z mozgu zdroj vnútorných útrap: mučivé problémy, bolestné spomienky, výčitky svedomia, komplexy menejcennosti, neistotu. Všetko, čo človeka trápilo, jednoducho prestalo existovať. Ľudia, ktorí sa vrátili z Ústavu, boli celkom iní než pred jeho návštevou. Celkom iní… Boli to pre mňa cudzí ľudia… Kolega, dávny spolužiak, matka…

A tento Ústav sme zničili… Vyhodili do vzduchu…“

Ján Lenčo (1933-2012) bol talentovaným a plodným spisovateľom a nebál sa čerpať z rôznych literárnych žánrov a smerov a rovnako sa len na jeden nesústredil. Venoval sa aj literárnej kritike, recenziám, prekladateľstvu či esejistike. Zároveň však nemožno hovoriť o slovenskej vedeckej fantastike pred ´89 a nespomenúť jeho meno. A zároveň jeho zbierka vychádza na konci normalizačnej fázy slovenskej sci-fi a je v peknom kontraste s klasickou  zbierkou socialistického heroizmu Vlasy Bereniky od Jozefa Talla (1961).

„Celý prípad vzbudil pozornosť historikov i filozofov. I z tejto oblasti by som mohol uviesť desiatky, ba stovky názorov. Podľa jedného z nich osudom človeka nie je hľadenie odpovedí, ale otázok, a jeho mravnou povinnosťou, ba osudovou nevyhnutnosťou je v každej nájdenej odpovedi objaviť otázku, ktorá sa v nej skrýva. Všetky tieto úvahy a diskusie sa však vôbec nedotkli bežného života Zeme.“ (Stretnutie s osudom)

 

 

Teraz najčítanejšie