MIDAS

Všetci vedeli, že pani Midasová „až príliš“ milovala syna, ale napočudovanie, nikto jej to nezazlieval, tú nedemokratickú rodičovskú lásku, ktorá v ľuďoch zvykne motivovať tak trochu ľútosť, tak trochu blahosklonnosť a tak trochu smiech.

To bolo veľmi zvláštne, lebo pani Midasová bola v meste v nemilosti, odkedy majiteľka penziónu všetkým porozprávala, ako snaživo ukazovala miestne pamiatky istému Američanovi, vraj „zberateľovi obrazov“ v to leto, keď pán Midas nebol doma, tónom presne prezrádzajúcim, čo si myslí o zberateľoch obrazov a osamelých ženách v domácnosti, nehovoriac o tom, že bola aj nanič gazdiná. Ale teraz, keď bol už chlapec na svete, pán Midas akoby si ani nevšimol, že nikto v rodine nemá blonďavé vlasy. Babky sa s úsmevom prizerali, keď roztržitá pani Midasová chlapcovi nakupovala stále nové oblečenie, hoci jej ostatné deti si požičiavali celú zimu jedny čižmy a susedky, ktoré si predtým dobre že neodpľuli, keď ju videli na ulici, ju teraz samé zastavovali, keď chlapca vodila za ruku po hlavnej, ochotné počúvať stále dookola tie isté príbehy o prvých krokoch, vypadnutých zuboch, svetlej budúcnosti. Ešte aj ich starí, reumatickí a večne mrzutí manželia, ktorí sa ako holuby zlietali na námestí pred krčmou, šomrali, že ten malý Midas, to je akurátny chlapec, „ani chudý, ani tučný, ani drzý, ani zbabelý, taký akurátny!“, kým deti v škole prekvapenému, ale statočnému Midasovi  jeden cez druhého ponúkali svoje skromné poklady: ulity slimákov, žuvačky, bombičky z pier, keď spadol a rozbil si koleno.

 

Ale Midas aj tak najradšej zo všetkého trávil čas sám. Vždy, keď mohol, čo bolo vzhľadom na dosť permisívnu výchovu pani Midasovej skoro vždy, odbehol do neudržiavanej záhrady, kde sa po všetky hodiny, ktoré ešte zostávali do večere, babral v blate. Nebolo to hocijaké babranie: Midas modeloval sochy, najskôr malé z blata, potom trošku väčšie z hliny, a modeloval ich s takou schopnosťou a precíznosťou, až začínalo byť jasné, že mladý sochár prerástol nielen minuloročné nohavice, ale aj trocha zanedbaný biely dom pána Midasa a pani Midasovej, a vlastne celé malé mesto. Keď ho ako ani nie 17ročného prijali na prestížnu umeleckú akadémiu na základe „mimoriadneho talentu“, ako prvej sa so svojím plánovaným odchodom zdôveril svojej kamarátke, istej Annabel. Annabel bola najkrajšie dievča v ročníku, natoľko pekná, že prostý fakt jej existencie rádovo zvýšil spotrebu vreckoviek v rodinách polovice jeho spolužiakov, ale ona mala oči iba pre Midasa. Teraz ich na neho upierala. Ako v spomalenom filme si rozopla gombík na nohaviciach chvejúcou sa rukou.

„Myslel som, že sa budeš hnevať,“ povedal Midas bezradne. Horkosladký pocit, niečo ako očakávanie a zároveň nostalgia, o ktorej vedel, že príde, ale nevedel, čo s ňou má robiť, ho zalieval ako svetlo z oblohy, keď mu Annabel namiesto hnevu ponúkla seba, teda najskôr svoje trochu zúfalo pootvorené ústa vlhké od slín a trblietavého rúžu, a potom aj všetko ostatné.

 

Na akadémií pracoval usilovne a mĺkvo, v úplnom kúte štúdia a bez akéhokoľvek dozoru, lebo profesor, ktorý mal študentov viesť, sa k ich práci nevyjadroval, pokiaľ nemusel, a počas tých zriedkavých dní, keď sa v budove ukázal, pracoval na vlastných nepreniknuteľných projektoch alebo čítal noviny, pričom chodieval v strategických intervaloch fajčiť pred budovu, obklopený hlúčikom študentov-fanúšikov dúfajúcich, že profesorovi – ktorý bol zároveň slávny umelec – neformálne prostredie, odkvap, ktorý používali namiesto popolníka a tráva rozviažu jazyk a podelí sa s nimi o niektorú zo svojich škandalóznych anekdot zo 60tych, 70tych, 80tych rokov. Len Midas medzi nimi nikdy nebol, vlastne profesorove sporadické príchody vôbec nevnímal: pri práci zabúdal na všetko ostatné. A tak profesor prvýkrát zazrel až Midasovu dokončenú sochu na konci semestra. Stíchol a bez slova odišiel, nechajúc nervózneho Midasa samého so svojím výtvorom. Po chvíli sa vrátil s rovnako prekvapeným kolegom. Keď odišiel zas ten, starý sochár najskôr dlho pozeral na Midasa. Vzdychol, odvrátil zrak a začal si čistiť okuliare cípom ľanovej košele.

„Nemám ťa čo naučiť,“ povedal chlapcovi.

 

Fakt, že Midasova prvá sólo výstava mala ohromný úspech, vo svetle tejto bezprecedentnej reakcie na študentovu, prvákovu, prácu – profesor bol síce liberálny, ale mimoriadne kritický – nikoho z Midasových spolužiakov neprekvapil. Trocha neočakávanejšie bolo, že sa na vernisáži debutanta zjavil prakticky celý umelecký polosvet: ženy v kožuchoch a muži s foťákmi plávali okolo Midasových sôch veľkorysých rozmerov, v porovnaní s ktorými bledli aj tie najkrajšie z prítomných kreatúr. Ľudia chodili po miestnosti ako vo sne, návštevníci zabudli piť šampanské z vysokých pohárov, ktoré zase čašníci zabudli roznášať. Sami nevedeli, či to bol tranz alebo očarenie alebo láska alebo večnosť alebo čo, ale niečo im zvieralo hrdlá, takže nevedeli rozprávať, iba pozerať do stropu a potom, transfixovaní, zase na sochy.

„Bolo to krásne,“ povedala mladá návštevníčka neskôr kamarátom nad koktejlom medzi svetielkami na terase baru v centre. A naozaj bolo.

Midas z galérie odchádzal s telefónnym číslom na všetkých, nie väčšinu, ale všetkých, kurátorov, ktorí niečo znamenali, a dievčaťom na každom pleci.

 

Bol Midas šťastný? Na začiatku určite: človek nemôže byť veľmi nešťastný, keď žije v mierne škandalóznej, ale „spirituálne napĺňajúcej“ a štýlovo prakticky dokonalej „ménage à trois“ s duom škandinávskych modeliek, keď ho desiatky ľudí oslavujú ako božstvo a ďalšie stovky ako proroka, keď sústredene pracuje celé dni a celé noci, pohyby metodické a precízne, keď mu sochy rastú pod rukami akoby boli zo vzduchu a nie z kameňa, keď má v pätách génia, ktorého výsledkom je krása: naozajstná krása, taká naozajstná, aká len môže byť, vytiahnutá z pahreby mnohých verzií sveta, monolit týčiaci sa nad estetickými preferenciami a štandardmi doby. Pravá krása, a Midas – Midas sám, ak máme veriť niektorým historikom umenia – ju dýchal, žil, stonal, krvácal, niektorí hovoria, že aj umieral. Tak ako by mohol byť nešťastný? A vari všetky holuby nezačali spievať ako škovránky, keď mu prelietali nad hlavou? Medzi krásou a faktorom spievajúcich holubov sa pravdepodobnosť kvalitného šťastia blížila k istote. Ale niečo sa muselo stať, lebo Midasa – teraz lokálnu celebritu – bolo stále menej vídať v spoločnosti, až bolo prakticky nemožné na neho natrafiť.

 

Midasovo zmiznutie vyvolalo v príslušných kruhoch takisto veľa vzrušenia, koľko málo naozajstnej nervozity. Nehorázne ho milovali a boli si istí, že sa znova objaví. Okrem toho tajomstvo mu dávalo istý šmrnc, skoro ako hra: ľudia hovorievali, že Midasa videli, teda, muža, ktorý vyzeral ako Midas, ale starší, s prepadnutými očami a neoholený, a mohol to byť naozaj on? na plejáde malebných miest pri plejáde malebných činností: umelcova neprítomnosť ako nejaký apokryfný žart. Jediné spoľahlivé svedectvo pochádzalo od Midasovho bývalého spolužiaka z akadémie, teraz majiteľa pivárne, kde Midas zablúdil. Keď ho spoznal, Midas sklonil o niečo tmavšiu tvár a začal mu vzrušene, nesústredene hovoriť, že teraz robí na niečom špeciálnom: „bude to niečo iné,“ povedal, „niečo naozaj, naozaj iné.“ Potom stíšil hlas, zavrel oči, stisol obe ruky v päsť a začal si pod nos mrmlať niečo ako modlitbu. Po chvíľke potriasol hlavou. V bunde našiel peňaženku, z ktorej vybral bankovku a trhanými pohybmi ju Bobovi podával ako platbu za pivo.

„Nechaj tak, to máš na podnik,“ usmial sa Bob. Midas odišiel, len nohy v nohaviciach mu vykúkali spod dobre padnúceho kabáta.

 

Koncom nasledujúceho roku Midas zavolal kurátorke.
„Mám pre teba niečo špeciálne,“ povedal Midas. Potom sa nadýchol tak zhlboka, že to počula aj kurátorka v telefóne: „myslím, že prvýkrát som vytvoril niečo skutočné.“

„A to predtým, to bolo z Monopolov?“ zasmiala sa kurátorka.

 

Prišiel deň vernisáže. Napriek niekoľkoročnej prestávke sa na Midasa nezabudlo, veď ako by sa aj mohlo? Dav pred malou exkluzívnou galériou siahal až k čínskemu obchodu: hlavy stoviek ľudí pred kovovo-presklenými dverami sa mihotali v západe slnka. Midas v chudej žene s boa rozoznal  známu fotografku. Majiteľka galérie v čiernom kostýme otvorila dvere a pár desiatok šťastlivcov, ktorí stáli najbližšie pri dverách, sa nahrnulo dovnútra. Exponát bol iba jeden: v strede miestnosti, tak, aby sa dalo okolo neho pohodlne prechádzať zo všetkých strán, stál veľký neforemne vyzerajúci objekt zahalený čiernym plátnom, a vedľa neho Midas, v džínsoch a košeli ako vždy. Niektoré vlasy mal sivé, čo bolo zvláštne na tridsiatnika, ale inak vyzeral dobre, vlastne bol ešte atraktívnejší, ako si ho pamätali. Pod očami mal tiene a v tvári novú hĺbku ako zakázané tetovanie.

Midas počkal, kým sa dav upokojí, pohľad upretý priamo pred seba, na rozmazaný bod ukotvený niekde nad ich tichými, dychtivými tvárami. Nemal mikrofón, ale ani ho nepotreboval, lebo hovoril síce rýchlo, ale nahlas a zrozumiteľne, ako niekto, kto vie, že neklame.

„Dobrý večer,“ povedal, „som Midas a chcem vám predstaviť moju novú sochu. Je iba jedna. Konečne uvidíte, aký som naozaj. Chcem vás iba poprosiť: nesúďte ma príliš prísne.“ Tu sa Midasovi zlomil hlas. Prešiel si rukou po otvorených ústach, potriasol hlavou, akoby sa prebúdzal z hypnózy.

„Nie, nie,“ opravil sa, „čo to hovorím? Súďte ma,“ povedal rozhodne, „ako si to zaslúžim. Prosím.“ A s tými slovami strhol čiernu látku zo sochy.

 

Midas bol samozrejme prvý, kto sochu uvidel, lebo ju poznal a tak mal náskok vyplývajúci z rozdielu medzi symbolickým, kognitívnym zrakom a naozajstným zrakom v prítomnom momente. Za normálnych okolností ide o zlomok sekundy. V tomto prípade trval o kúsok dlhšie, lebo socha bola extrémne zvláštna a komplikovaná, tak mozgy návštevníkov, unavené umením, dúhou, životom, sexom, drogami a sebou samými potrebovali čas, aby pochopili, na čo sa pozerajú a prestali sa tomu brániť. Každopádne tento moment Midasovi stačil na to, aby mu stiahlo žalúdok už známym spôsobom, s ktorým žil prakticky celé dva roky, počas ktorých na soche pracoval.

Teraz, pozerajúc na svoj vlastný výtvor, musel priznať, že sa mu to podarilo. Socha mu pripadala tak odporná, že musel okamžite odvrátiť pohľad. Bolo to všetko jeho vnútro, všetok jeho hnus vytesaný v kameni bez prosieb a ospravedlnení: divne poskrúcaná tvár, trpiaca a zraňujúca zároveň, ako čierna diera, ktorá existuje, aby pohltila všetko naokolo, a nakoniec aj Midasa v jeho džínsoch a košeli. Ale na tom nezáležalo, lebo konečne to bol on a konečne to bola pravda. Uvidia ma takého, aký naozaj som, hovoril si Midas. Nebolo to hrozné, naopak, bolo to upokojujúce: v rešetovej hrudi sa mu rozprestieral pocit hlbokej nevyhnutnosti.

 

Ticho bolo ohlušujúce, ale trvalo len pár sekúnd, lebo hneď na to sa miestnosťou začal ozývať mix extatických zvukov každého druhu a levelu hlasitosti.

Niektorí sa k soche snažili priblížiť, hmatkajúc po nej končekmi prstov ako po anjelovi v skale, iní, medzi nimi žena s boa, sa v slepej a hluchej bázni hodili na kolená.

Trochu zhrbený muž v plášti ako jeden z mála zostal stáť. Podišiel k Midasovi: bol to jeho bývalý profesor. Vlasy mal už celkom sivé a tvár vráskavú, ale bol to nepochybne on, v dvadsaťročnej károvanej košeli pod plášťom a polovyprchanou vôňou cigariet. Položil Midasovi ruky na plecia v úplnej tichosti a sklonil hlavu. To, čo sa skvelo v očiach starého učiteľa, sa nedalo nazvať inak než „dojatím“.

Midas sa zvrtol sa na päte. Predral sa cez dav ľudí, nehľadiac na ich snahy zastaviť ho, pozdraviť ho, dotknúť sa ho, a vyšiel z galérie.

 

Vzduch na ulici bol chladný. Už bola noc: na oblohe svietili všetky hviezdy, ktoré Midas ako chlapec videl v astronomickom atlase. Na lýtkach cítil tiaž všetkých svojich možností. Mohol by tie hviezdy zjesť alebo by si ich mohol našiť na kabát, alebo by mohol. Ale Midas neurobil nič z toho. Namiesto toho sa kĺzal ulicou ako duch a myslel pritom na miesto, kde chcel voľakedy patriť, žmúriac do svetiel prichádzajúcich taxíkov. Keď bolo jedno auto skoro na dosah, zavrel oči.