Ako vznikli odvodové prázdniny? 

Na úvod potrebujem za dôležité ozrejmiť, že odvodové prázdniny pre športovcov vykonávajúcich svoju činnosť v pracovnoprávnom vzťahu sa tu neobjavila sčista-jasna.

Pred 1. januárom 2016, keď vstúpil zákon č. 440/2015 Z. z. o športe do účinnosti, nebola problematike právneho vzťahu športovca s jeho klubom venovaná v právnych predpisoch prakticky žiadna pozornosť. Hoci sa môžeme sa baviť (a aj sporiť) o tom, že už pred 1. januárom 2016 mali športovci vykonávať svoju činnosť v športovom klube v pracovnoprávnom vzťahu, prax bola diametrálne odlišná a v drvivej väčšine športovci vykonávali svoju činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré so športovým klubom uzatvárali najčastejšie inominátny typ zmluvy podľa Obchodného zákonníka.

Významnú zmenu v tomto priniesol práve zákon o športe, konkrétne § 4 ods. 3 písm. a) a § 102 ods. 4 zákona o športe vo vyhlásenom znení, podľa ktorého musel klub uzavrieť so športovcom zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, na základe ktorej vznikol tzv. iný pracovnoprávny vzťah (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce), ak činnosť športovca napĺňala znaky závislej práce.

Zjednodušene (a aj sčasti nepresne) povedané – športový klub mal so svojím profesionálnym športovcom uzavrieť pracovnoprávny kontrakt.

Hlavným účelom tejto zmeny bolo posilnenie postavenia športovca, ktorý predsa len nemá fakticky rovné postavenie s druhou zmluvnou stranou (klubom), ako to formálne deklaruje obchodnoprávna zmluva. Uzavretím zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu však na športovca dopadá ochranná funkcia pracovného práva vyjadrená jeho relatívne kogentnými normami. V neposlednom rade, postavenie športovcov ako zamestnancov je len prejavom právneho vývoja vo vyspelých európskych krajinách, ktorý sa týmto mal preniesť aj na Slovensko.

Negatívnym javom tohto všetkého však je, že športovci sa za zamestnancov nemali považovať len na účely zákona o športe (a poťažne Zákonníka práce), ale aj na účely zákona o sociálnom poistení a zákona o zdravotnom poistení. Z toho vyplývajú celkom zrejmé konzekvencie – povinnosť platiť, resp. odvádzať odvody, ktorá sa presúva na športové kluby. V dôsledku obáv z nutnosti zvýšenia mzdových nákladov sa zaviedlo prechodné ustanovenie, podľa ktorého do 31. decembra 2018 športovci v právnom vzťahu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu sa nebudú považovať za zamestnancov na účely sociálneho a zdravotného poistenia. A práve toto obdobie možno považovať za odvodové prázdniny, o ktorých som písal v perexe.

Dôsledky odvodových prázdnin počas pandémie Covid-19

Žiaľ, odvodové prázdniny sa na ich sklonku absolútne nekoncepčne predĺžili o ďalšie tri roky až do 31. decembra 2021. Priame dôsledky tohto opatrenia pritom športovci-zamestnanci môžu momentálne pociťovať na vlastnej koži. Ak by aj chceli žiadať napr. o dávku v nezamestnanosti po tom, čo bol s nimi ukončený pracovný pomer v dôsledku aktuálnej situácii vo svete, tak, žiaľ, nárok im z titulu zamestnania v športovom klube nevznikol. Dôvod? Nikto za nich neplatil poistné a teda nevzniklo im ani poistenie v nezamestnanosti (pozn.: v tomto smere však na tom nie sú o nič lepšie ani športovci vykonávajúci svoju činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby. Ak im aj vznikla povinná účasť na sociálnom poistení, samostatne zárobkovo činné osoby povinne poistené v nezamestnanosti nie sú a predpokladať, že by si „športovci-živnostníci“ sami platili poistné na poistenie v nezamestnanosti je asi rovnaké ako predpokladať, že na Jupiteri je život).

Samozrejme, ešte pred pár mesiacmi nikto nemohol ani len tušiť do akej situácie sa športový svet dostane v dôsledku pandémie Covid-19. Na druhej strane, už koncept samotných odvodových prázdnin bol zlý a aktuálna situácia tento negatívne prejav len prehĺbila.

Ak jedným z dôvodov výslovnej úpravy športovcov ako zamestnancov bolo to, aby sa im poskytli sociálne istoty primeranej kvality cez systém sociálneho poistenia, tak je nepochopiteľné, že sa im tieto istoty intertemporálnym ustanovením na šesť rokov vezmú. Navyše, nebavíme sa len o nemocenskom poistení či poistení v nezamestnanosti. Šesť rokov zárobkovej činnosti ako športovca-zamestnanca sa týmto športovcom nezohľadní ani pri výpočte starobného dôchodku. A to sa bavíme o osobách, ktorých obdobie ekonomicky aktívnej činnosti je ďaleko kratšie ako u iných pracovníkov. Len aby týchto šesť rokov športovcom v konečnom dôsledku nechýbalo na čo i len vznik nároku na dôchodkovú dávku.

Jedným dychom musím podotknúť, že nie som osobne fanúšikom ani tých návrhov, aby sa športovcom-zamestnancom zastropoval vymeriavací základ na poistné napr. na hodnotu priemernej mzdy, ako hovorí jeden z návrhov. Takýmto opatrením by najviac boli poškodení nízkopríjmoví športovci s trojcifernou mzdou. Pritom celý zákon o športe bol stavaný na koncepcii ochrany hlavne tých športovcov, ktorí z titulu svojho postavenia a pozície nedokážu byť v zmluvnom vzťahu rovnocenný „partnerom“ s klubom.

Okrem tohto aspektu si dovolím poznamenať, že akýmkoľvek limitovaním sumy poistného (nad rámec už súčasných zákonných limitov) by sa profesionálni športovci (najmä tí vysokopríjmoví) a kluby stali akousi privilegovanou vrstvou medzi ostatnými zamestnancami, resp. zamestnávateľmi. Pri všetkej úcte, takéto ich postavenie nie je nijako odôvodnené a ani odôvodniteľné. Ak drobní zamestnávatelia a ich zamestnanci musia dodržiavať zákony a platiť poistné v určitej výške, je úplne prirodzené, aby sa to očakávalo aj od športovcov a športových klubov.

Aby toho nebolo málo, tak nám do toho všetkého vstupuje už notoricky známa „tittelovsko-jančulovská“ novela zákona o športe (zákon č. 6/2020 Z. z.), ktorá vyhodila imperatív pracovnoprávneho vzťahu medzi športovcom a klubom v prípade výkonu činnosti spĺňajúceho znaky závislej práce. Preto tak v súčasnosti môžu kluby so svojimi športovcami uzatvárať aj inominátne zmluvy podľa Obchodného zákonníka, presne tak, ako to bolo pred 1. januárom 2016. Jeden zo základných pilierov zákona o športe tak bol tým úplne zlikvidovaný.

Iste, o peniaze ide až v prvom rade. Všetky tieto čiastkové a nesystémových zmeny boli motivované ekonomickými dôvodmi. Avšak v tomto prípade to bolo dotiahnuté až do absurdna. Napríklad také odvodové prázdniny totiž môžu spôsobiť, že prechod z režimu zamestnanca podľa prechodných ustanovení do režimu štandardného zamestnanca bude medzi rokmi 2021 a 2022 pre kluby a športovcov finančne ďaleko ťažší ako keby žiadne odvodové prázdniny neboli. A napokon, aj o ekonomickej výhodnosti modelu športovca ako samostatnej zárobkovo činnej osoby (SZČO) by sme mohli viesť siahodlhé debaty…

Bližšie sa to pokúsim ilustrovať na nasledovných príkladoch.

Športovec ako SZČO

Predstavme si fiktívneho hokejistu Richarda. Ten novelu zákona o športe – ako silný zástanca autonómie vôle a zmluvnej slobody – privítal s nadšením. To nadšenie mu nevyprchalo ani po tom, čo mu klub nanútil uzavrieť inominátny typ zmluvy podľa Obchodného zákonníka na osem mesiacov.

Inak povedané, hokejista Richard je SZČO, ktorý uzavrel so svojím klubom kontrakt na osem mesiacov súťažného ročníka s mesačnou odmenou 1 000 eur. Rovnaký kontrakt s rovnakou dĺžkou a rovnakou odmenou uzavrel aj v uplynulých sezónach a predstavme si to tak, že uzavrie aj v nasledujúcich sezónach.

Za osem mesiacov (01/2020 – 04/2020 a následne 09/2020 – 12/2020) výkonu športovej činnosti bude jeho príjem 8 000 eur. Týchto 8 000 eur mu aj reálne klub odošle na jeho osobný účet a o nič viac sa klub už ďalej nestará. Súčasne týchto 8 000 eur je aj reálny „mzdový“ náklad klubu na Richarda.

To však neznamená, že 8 000 eur má Richard plne k dispozícii a môže s nimi robiť čokoľvek. V dôsledku prekročenia príjmovej hranice podľa zákona o sociálnom poistení mu už v minulosti vzniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie SZČO. To znamená, že je povinný odvádzať do Sociálnej poisťovne sociálne odvody, a to počas celého kalendárneho roka 2020.

Richard je šťastný, že jeho príjem je v takej výške, ktorá mu umožňuje platiť odvody do Sociálnej poisťovne ako aj do jeho zdravotnej poisťovne z minimálneho vymeriavacieho základu. Ten je pre rok 2020 určený ako polovica priemernej mesačnej mzdy v slovenskom hospodárstve za rok 2018, t. j. 506,50 eura.

Povinné odvody do Sociálnej poisťovne tvoria úhrne 33,15 % z vymeriavacieho základu, teda 167,89 eura, ktoré musí každý mesiac odviesť Sociálnej poisťovni. Povinné poistné na verejné zdravotné poistenie pre SZČO zas predstavuje 14 % z vymeriavacieho základu, teda 70,91 eura mesačne. V súčte tak za rok 2020 do Sociálnej poisťovne a jeho zdravotnej poisťovne odvedie až 2865,60 eura.

Richard však odmenu poberá len 8 mesiacov, preto si zo svojej odmeny musí odkladať viac než je len 238,80 eura (167,89+70,91), keďže sociálne a zdravotné odvody musí ako SZČO platiť aj vtedy, ak nedostáva odmenu. Preto si každý mesiac musí odkladať dohromady až 358,20 eura z jeho odmeny 1 000 eur len na povinné poistné.

Našťastie, vzhľadom na relatívne benevolentne nastavené paušálne výdavky, ako aj vysokú sumu zaplateného poistného, vyjde Richardovi, za predpokladu, že už nemá žiaden iný zdaniteľný príjem v roku 2020, ako aj za predpokladu využitia nezdaniteľnej časti základu dane, nulová daň. To znamená, že 641,80 eura (1000-358,20) je jeho čistý mesačný disponibilný príjem.

Športovec ako zamestnanec medzi rokmi 2016 až 2021

Teraz si predstavme situáciu, že by Richard mal uzavretú zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu. Máme rok 2020, sme počas odvodových prázdnin a klub sa s Richardom dohodne na zmluve s odmenou vo výške 1 000 eur na dobu ôsmich mesiacov.

Týchto 1 000 eur môžeme považovať nielen za hrubý príjem, ale vzhľadom na odvodové prázdniny aj za celkovú cenu práce (superhrubá mzda, mzdový náklad klubu na športovca), čo znamená, že z hľadiska výdavkov je na tom klub rovnako ako keď bol Richard SZČO.

Odvody do Sociálnej poisťovne vďaka § 293do zákona o sociálnom poistení Richard a ani klub platiť nemusia. Pri zdravotnom poistení je to však trochu iné, a pokiaľ Richard nebude spadať pod niektorý z bodov § 11 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení, tak bude musieť byť samoplatiteľom poistného podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. To znamená, že počas celého kalendárneho roka 2020 bude musieť platiť zdravotné odvody v sume 70,91 eura. Tejto povinnosti by sa však mohol vyhnúť aspoň počas obdobia, keď nebude pod zmluvou v klube a prihlási sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie na úrade práce. To však Richard robiť nechce.

Ročne tak na zdravotnom poistnom minie dohromady 850,92 eura, keďže však mzdu dostáva len osem mesiacov, tak si z každej mesačnej výplaty na zdravotné odvody ako správny hospodár odloží 106,37 eura.

Pokiaľ ide o dane, tak nevýhodou tohto stavu je, že poistné na verejné zdravotné poistenie si nemôže odčítať zo základu dane. Richardov základ dane tak bude tvoriť jeho ročný príjem (8 000 eur) znížený o nezdaniteľnú časť základu dane (21-násobok životného minima platného k 1. januáru 2020 = 4 414,20 eura). Celková výška zaplatenej dane bude v Richardovom prípade teda 681,30 eura. Preddavok platený z jeho mzdy tak bude tvoriť 85,17 eura.

Summa summarum, k dispozícii tak z mesačnej hrubej mzdy 1 000 eur bude mať Richard až 808,47 eura, teda o niečo vyše 150 eur na mesiac viac, ako keby bol SZČO.

Športovec ako zamestnanec po roku 2022

Byť zamestnancom sa oplatí, pomyslí si Richard a teraz sa až hanbí, že ešte prednedávnom si myslel, že zmluvná sloboda je to najvyššie súcno, ktoré treba chrániť. Po skončení odvodových prázdnin však príde zrejme tvrdé vytriezvenie…

Predstavme si však, že by odvodové prázdniny neboli už ani v tomto roku. Richard tak podpíše zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu so svojím klubom na dobu ôsmich mesiacov s hrubou mzdou v sume 739,68 eura mesačne.

Teraz už žiadne výnimky neplatia, každý musí platiť poistné v zákonnej sume. Klub tak za svojho zamestnanca (Richarda) zaplatí poistné na verejné zdravotné poistenie v sume 10 % z hrubej mzdy (73,96 eura) a poistné na sociálne poistenie v úhrnnej sume 25,20 % (186,36 eura). Keď sčítame Richardovu hrubú mzdu a zaplatené poistné za zamestnávateľa, dostaneme sumu 1 000 eur. Táto suma je celková cena práce, čiže hokejový klub má v súvislosti so zamestnaním Richarda stále rovnaké mzdové náklady ako doposiaľ.

Richard však nedostane na účet mzdu v sume 739,68 eura. Z tejto sumy totiž musí zaplatiť ešte aj poistné na verejné zdravotné poistenie za zamestnanca (4 % z hrubej mzdy) a tiež poistné na sociálne poistenie za zamestnanca (9,40 % z hrubej mzdy). To znamená, že z hrubej mzdy treba Richardovi odpočítať 29,58 eura (zdravotné poistenie) a 69,51 eura (sociálne poistenie) každý mesiac. Úhrne to činí 1189,08 eura za kalendárny rok 2020.

Týchto 1189,08 eura si môže odpočítať zo základu dane vo svojom daňovom priznaní. Ak mal Richard za rok 2020 príjem len zo svojej hokejovej činnosti, tak jeho základ dane tvorí jeho ročná hrubá mzda (5917,44 eura) znížená o úhrn zaplateného poistného za zamestnanca (1189,09 eura) a znížená tiež o nezdaniteľnú časť základu dane (21-násobok životného minima platného k 1. januáru 2020 = 4 414,20 eura).

Základ dane tak bude v sume 314,16 eura a celková daň v sume 59,69 eura. Túto daň zaplatí prostredníctvom preddavkov zo svojej mzdy, každý mesiac sa mu tak z mzdy strhne aj 7,47 eura.

Ako už bolo spomenuté, Richard má zmluvu len na osem mesiacov. Od mája do augusta nie je zamestnaný, no poistné na verejné zdravotné poistenie musí platiť aj v tomto období. Ak teda Richard nespadá pod žiaden z bodov § 11 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení, tak bude musieť byť samoplatiteľom poistného podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. To znamená, že počas týchto mesiacov kalendárneho roka 2020 bude musieť platiť zdravotné odvody v sume 70,91 eura mesačne, v úhrne za rok zaplatí ako samoplatiteľ poistného poistné v sume 283,64 eura. Na toto poistné si bude Richard odkladať ako správny hospodár zo svojej mesačnej mzdy rovnakým dielom každý mesiac 35,46 eura.

Ak odpočítame všetky tieto výdavky, tak Richardovi z jeho hrubej mzdy 739,68 eura ostane každý mesiac 597,67 eura. To je až o 210 eur na mesiac menej ako keď boli odvodové prázdniny.

Na druhej strane, iba o necelých 50 eur menej ako keď bol SZČO. Navyše, tento rozdiel by sa dal odstrániť napríklad aj tým, že by sa po piatich rokoch konečne zmenila suma tzv. odpočítateľnej položky z vymeriavacieho základu na zdravotné poistné podľa § 13a zákona o zdravotnom poistení. Tým by sa Richardovi mohla mesačne uvoľniť nemalá časť zo sumy 82,84 eura, ktoré tvorí súčet mesačné poistného na verejné zdravotné poistenie zaplatené za zamestnanca a zamestnávateľa. A navyše, ocenili by to zrejme aj ostatní zamestnanci a zamestnávatelia naprieč celým trhom práce.

Záver

Všetky príklady boli modelované na situáciu, že by „mzdový“ náklad klubu na jeho profesionálneho športovca bol 1 000 eur. Priznávam, a napokon som to ani nechcel spochybňovať, že so sumou vyššou ako 1 000 eur bude sa bude z hľadiska čistého príjmu športovcom čoraz viac oplácať výkon športovej činnosti ako SZČO. Na svedomí to má celkom veľkorysé možnosti paušálnych výdavkov, ale aj spôsob výpočtu odvodov do Sociálnej poisťovne, ktoré živnostníci platia spravidla z minimálneho vymeriavacieho základu. Tento vymeriavací základ je neprimerane vysoký pre nízkopríjmových športovcov, na druhej strane mimoriadne výhodný pre tých s vysokými príjmami.

V každom prípade, ak športovec sa riadi len aktuálnou situáciou a tým, koľko peňazí v súčasnosti dostáva v čistom, tak ide o dosť krátkozraký náhľad. Vysoký čistý príjem športovca ako SZČO ide na úkor sociálneho poistenia (zabezpečenia), ktorého dôležitosť sa športovci môže ukázať v čase, keď bude bez príjmu – či už v dôsledku staroby, alebo nespôsobilosti na prácu.

Súčasne tiež nesúhlasím s katastrofickým scenárom, že prechod športovcov z obchodnoprávneho vzťahu do pracovnoprávneho vzťahu bude znamenať ekonomickú likvidáciu klubov, alebo dramatické zníženie odmien. Napr. pri 800-eurovom náklade klubu na odmenu športovca je dokonca výkon činnosti športovca ako SZČO z hľadiska čistého príjmu pre športovca najmenej výhodný (iba 441,80 eura mesačne, kým pri pracovnoprávnom vzťahu 477,02 eura, resp. 646,67 eura počas odvodových prázdnin).

Často sa však pri argumente ekonomickej likvidácie demagogicky porovnáva odmena športovcovi-SZČO s hrubou mzdou a v horšom prípade dokonca s čistým príjmom športovca-zamestnanca. V takom prípade, áno, prechod na pracovnoprávny vzťah medzi klubom a športovcom bude znamenať obrovské zvýšenie nákladov klubov na odmeny pre svojich hráčov. Avšak, odhliadnuc od množstva výhod pracovnoprávneho vzťahu (vyššia právna istota a ochrana pre športovca, „kvalitnejšia“ participácia v systéme sociálneho poistenia, ktorá sa prejaví pri poberaní dávok z tohto systému), sa akoby úplne opomína skutočnosť, že aj z odmeny pre športovca-SZČO je športovec následne povinný platiť rôzne príspevky (napokon, prekročiť hranicu príjmu pre vznik povinného sociálneho poistenia SZČO nie je nič náročné…).

„Mzdový“ nákladový skok pri prechode zo „švarc-systému“ na pracovnoprávne vzťahy sa miestami až démonizuje. Obzvlášť, ak značná časť profesionálnych športovcov ani zďaleka nedosahuje vysoko nadpriemerné príjmy. Naopak, úplne sa opomína nebezpečnosť skoku, ktorý nastane z noci 31. decembra 2021 na 1. januára 2022. Touto nocou totiž prestane platiť prechodné ustanovenie o odvodových prázdninách, v dôsledku ktorého sa pri rovnakej cene práce zníži športovcom čistý príjem zhruba o štvrtinu. A to už by športové kluby zrejme len ťažko dokázali športovcom vysvetliť bez toho, aby im zvýšili ich hrubú mzdu.

Preto mi neostáva na záver sa vyjadriť (možno prehnane), že paradoxne môže športovým klubom a športovcom na Slovensku ďaleko viac uškodiť to, že si až poltucet rokov užívali výhody nesystémových a nelogických odvodových prázdnin. Ak by teda prešli na systém pracovnoprávnych kontraktov, ale to už je iná kapitola, všakáno?

[Ak nájdete akúkoľvek chybu v tomto blogu (najmä vo výpočtoch), tak budem rád za spätnú väzbu v komentároch. Ďakujem.]