Čo nás učí korona kráľ?
Momentálne nám vládne samozvaný kráľ, SARS-CoV2, člen kráľovskej rodiny koronavírusov. Príbuzný SARS a MERS, ešte aj tú korunu má. A aj sa tak správa. Neberúc ohľad na nikoho nekompromisne rozširuje svoje kráľovstvo. Zavítal aj k nám, kto by to bol povedal… Ja určite nie, keď som sa pred pár mesiacmi ironicky usmievala pri pohľade na Aziatov chodiacich v maskách a rukaviciach. Korona kráľ postupne ovládol celú Zem a ochromil ju strachom a neistotou. Zobral a stále nám berie to najcennejšie čo máme…
Ale predsa , niečo aj dáva. Dáva poznanie, že nie sme takí silní, múdri a pripravení, ako sme si mysleli. Ukazuje nám, že nemáme istotu zdravia ani zamestnania. Cvičí ekonomiky, preveruje vzťahy aj charaktery. Učí nás znovu žiť ako rodina, presunul naše životy zo syntetických nákupných centier do prírody. Dal nám čas a príležitosť byť zodpovední a ohľaduplní k iným a pomáhať si navzájom. Vďaka korone sme znovu objavili rešpekt, úctu a obdiv voči niektorým povolaniam. Zrazu si vážime predavačov, aj zdravotníkov. Ale nebolo to vždy tak…
V to slnečné nedeľné dopoludnie pred desiatimi, možno pätnástimi rokmi sme sa ponáhľali ku pacientke, ktorá odpadla. Pred vchodom do trojposchodovej bytovky nás už čakal vajda nedočkavo klopkajúc po ciferníku hodiniek.
“ Meškace“, sucho skonštatoval zazerajúc na nás spoza okuliarov, ktoré mu takmer padali z nosa. Vzápätí si ich pomaly posunul a významne pokračoval: „Budzem še sťažovac.“
A to sme akurát stihli vystúpiť zo sanitky a rozhliadnuť sa. Ani len ústa sme neotvorili.
Kútikom oka som zahliadla ako záchranári zatínajú zuby. Keby mohli, tak mu to riadne vytmavia. Lenže nemohli…pacientka čakala. Pani sme ošetrili, poučili a nechali doma. Jej stav nevyžadoval hospitalizáciu v nemocnici. Odišli sme a pokračovali v službe. Viac nás k nej nevolali.
Možno by som aj na túto epizódu zabudla, ale sťažností na lekárov začalo postupne pribúdať. Vtedajší minister zdravotníctva Zajac, odštartoval svoju reformu a zároveň nepriamo ľudí povzbudzoval, aby sa sťažovali. Bežných ľudí, bez zdravotníckeho vzdelania a následnej tak prepotrebnej praxe. Status lekára utrpel riadnu facku. Pomaly sme sa báli priznať k svojej profesii, úzkostlivo kontrolovali všetko, od pacienta po papiere. Liečba, dátumy, časy, pečiatky, to všetko muselo byť presne zaznamenané.
S neistotou sme čakali…čo sa komu najbližšie znepáči? Čo z toho bude? Sťažnosť na úrade pre dohľad? Trestné oznámenie?
Napriek všetkému sme pokračovali vo svojej práci, v starostlivosti o našich pacientov. Zachraňovali účastníkov dopravných nehôd, ošetrovali ľudí v bezvedomí. Riešili závažné alergické reakcie, epileptické záchvaty aj domáce násilie. Asistovali ženám pri pôrodoch. Pomáhali tým, ktorým zlyhalo srdce, aj tým, ktorí nevládali dýchať. Napájali sme ich na umelú pľúcnu ventiláciu, podávali lieky, rozhodovali o ďalšom liečebnom postupe. Neboli to ľahké rozhodnutia. Ľudí to však nezaujímalo, hľadali chyby.
Dnes je situácia iná.. Neúnavne sa rieši dostupnosť testov, ochranných pomôcok, či ventilátorov na umelú pľúcnu ventiláciu pre najťažšie stavy. Nemocnice, polikliniky aj ambulancie fungujú v krízovom režime. Plánované operácie sú dočasne pozastavené, operovaní sú len tí, ktorí sú ohrození na živote, pripadne ich operácia neznesie odklad. Lekári na ambulanciách ošetrujú hlavne akútnych pacientov, stomatológovia najmä bolestivé stavy. Stále je však v popredí pacient a jeho zdravie. Nerobime nič iné ako pred rokmi, staráme sa o pacientov. A nikto sa nesťažuje. Naopak. Ľudia začali tlieskať. Krásne gesto vyjadrujúce vďaku. Nielen zdravotníkom… všetkým, ktorí teraz obetavo pomáhajú. Zrejme muselo prísť takéto nešťastie, aby sme sa spamätali. Ale čo všetko nás ešte čaká?
Koľko smútku, odriekaní a bolestivých poznaní? Nikto nevie.
Len dúfam, že keď korona potvora ustúpi, tak nezabudneme na to, čo sme kvôli nej prežili.
