S dôverou k predčasným voľbám

 Vláda dostane v parlamente dôveru a Igor Matovič sa ešte s väčším sebavedomím a sebaobdivom vrhne do boja o svetové prvenstvo v boji proti pandémii, ekonomickej kríze a za naplňovanie programu vlády.

Analytici aj politický komentátori však šance na udržanie vlády po celé volebné obdobie už teraz spochybňujú. So znechutením sledujú Matovičovo uzurpovanie si vládnych tlačových konferencií, jeho vystrájanie pred mikrofónmi, kamerami a na fejsbuku. Je to tak vážne, že práve Igor Matovič (istený Borisom Kollárom) je považovaný za najväčšiu hrozbu jednoty vlády a jej pretrvania po celé volebné obdobie.

Medzi ľuďmi i v médiách rezonujú hodnotenia, ktoré nielen mapujú každé Matovičovo slovo, jeho statusy a činy, ale pristupujú rovno k priamemu, či nepriamemu stanovovaniu diagnóz. Určovať laické diagnózy na základe informácií z médií a z druhej ruky, nie je korektné. I bez znalosti obsahu psychiatrických pojmov ako histrión, narcis, či neurotik, si však môžeme o novom premiérovi spraviť pomerne plastický úsudok. Niekto sa diví, ak vláda prežije deň „bez dýky v chrbte“, iný prirovnáva dni vlády k telenovele plnej vášní, alebo k sitcomu o jednom geniálnom a neomylnom predsedovi vlády.

Mnohí ho za to obdivujú. Do všetkých svojich polôh sa totiž dokáže vžiť natoľko, že o nich ľahko presvedčí okolie. Stále viac je však počuť aj kritické hlasy verejnosti, z médií i jeho blízkeho okolia. Kritika je oprávnená, a ak ničím iným, vykoledoval si ju svojim preháňaním.

Po voľbách tak úprimne sľuboval najlepšiu vládu a najlepšieho premiéra v dejinách Slovenska, že mu nebudú odpustené žiadne chyby. Ohuruje sľubmi, ktoré najprv dáva, potom koriguje, mení, odvoláva a za neúspechy obviňuje tu Sulíka, tu policajtov, tu personál domovov dôchodcov. Blokuje svojich koaličných partnerov, preberá ich nápady a iniciatívu, znevažuje ich, pretože on má „desaťkrát viac informácii“. Drobnými účelovými spojenectvami s Kollárom, vychyľuje koalíciu z rovnováhy. Prezývka šach-matovič je dosť výstižná.

Bude to stále horšie. Pred tým si nesmieme zakrývať oči, ani ak si „prajeme udržať súčasnú vládu  až po schválenie tých najdôležitejších ústavných zákonov najmä v justícii. A potom ďalej, pretože nové voľby by pravdepodobne vyhral Fico….“ Citát mi napísali dvaja ctení priatelia, bývalí politici z VPN. Matoviča nevolili.

Vo verejnej debate tak prevláda zatiaľ len komentovanie syndrómov zhoršovania vzťahov vo vláde. Vravieť priamo o tom, že premiér Matovič ohrozuje existenciu koalície, je dnes považované za politicky nekorektné, nezdvorilé alebo netaktické.

S pribúdajúcimi konfliktami Igora Matoviča sa však budú musieť jeho koaliční kolegovia zmieriť s tým, že je potrebné nájsť riešenie. Premýšľať skrátka o tom, ako vymeniť premiéra a neuvoľniť tým miesto pre Borisa Kollára, alebo ako zmobilizovať voličov k lepšiemu výsledku v predčasných voľbách. Bez Matoviča na čele vlády, by mohlo byť vykonávanie exekutívnej moci racionálnejšie, pokojnejšie a efektívnejšie.

Zatiaľ niet ani náznaku, že vytriezvenie z Matoviča v dostatočnej miere „premorí“ obyvateľstvo. Jeho verní a obdivovatelia tu dlho zostanú. Potvrdzujú to aj aktuálne prieskumy z minulého týždňa. OĽaNO rastie a má stále podporu 70 % z tých, ktorí hnutie volili vo februári. Asi 10 % z nich nevedelo odpovedať, inú voľbu by zvažovali len jednotlivci. Voliči OĽaNO Matoviča podržia rovnako, ako držali voliči Vladimíra Mečiara i Roberta Fica až do ich politického krachu. Tí „správni“ premiéri sa v tejto krajine proste neopúšťajú.

Rozpad koalície bude pravdepodobne divoký. Môže ho vyvolať „únava materiálu“, keď pri jednom z ďalších koaličných konfliktov povedia lídri SaS a Za ľudí – a dosť! Alebo môže prísť neobhájiteľný korupčný či personálny prešľap zo strany Sme rodina. V týchto prípadoch by Matovič mohol zohrať rolu zradeného a zraneného a požiadať o podporu národ. Možno by sa mu v tej chvíli hodilo referendum s nízkym kvórom.

Alebo sám Igor Matovič spraví takú politickú či ľudskú chybu, že bude musieť odísť. Predstava, ako nám premiér so slzami v očiach máva z obrazovky, na perách s pesničkou: s pánom Bohom, idem od vás… je mrazivá, ale naturelu Igora Matoviča by zodpovedala.

Dobrovoľný odchod Matoviča, ani jeho odvolanie z vôle poslancov však v danom rozložení síl v parlamente nie je pravdepodobné. S Borisom Kollárom to dlho ustoja.

Dlho, ale nie do konca volebného mandátu. Prídu predčasné voľby a nemali by sme ich očakávať so strachom z návratu Smeru. Parlamentné voľby 2020 totiž priniesli nielen pád starej a nástup novej koalície, ale súčasne aj zatiaľ málo zdôrazňovanú nádej – novú politickú generáciu.

Už takmer dva mesiace hovoríme ako o víťazoch volieb hlavne o štyroch osobách: Igorovi Matovičovi, Borisovi Kollárovi, Richardovi Sulíkovi a Andrejovi Kiskovi. V skutočnosti sú však práve oni – lídri svojich strán –  najväčšou záťažou pre budúci politický vývoj Slovenska. Prvý: protikorupčný aktivista, konzervatívny populista, egocentrik s povahou rozbušky; druhý: pragmatický oportunista, vypočítavý odchovanec starých poriadkov; tretí: ekonomický libertarián, technokrat s nacionalistickými sklonmi; štvrtý: príliš slušný nepolitický politik, ktorému z tejto situácie zlyháva srdce. To nie je potenciál pre efektívne štvorročné vládnutie v dobe kríz.

Sľubným výsledkom posledných volieb a nádejou budúcich rokov sú volebné programy, otvorené očiste verejného života a justičnej moci, ekonomickým a ekologickým reformám, a progresívnemu školstvu a zdravotníctvu. S programovými tézami však prichádzajú aj ich spolutvorcovia, ľudia doteraz stojaci v pozadí, ktorých však predsedovia chtiac či nechtiac musia pustiť k slovu a k funkciám v parlamente, vo vláde, v legislatíve, v justícii, v ekonomike a ďalších štátnych rezortoch.

Verím, že títo ľudia s novou energiou, odbornými znalosťami, otvoreným vnímaním sveta a vôľou po zmene, budú skutočnými tvorcami novej cesty a zatienia svojich straníckych predsedov. Ak sa stanú predstaviteľmi a nominantami strán, môžu byť pre voličov oveľa príťažlivejšími osobnosťami, ako rytieri – až príliš zjazvení z opozičných bojov za čias režimu Roberta Fica.

Mohli by prísť nestigmatizovaní konfliktnou politikou, pokornejší k porozumeniu v kultúrnych témach, oslobodení od strachu zviesť zápas s mafiou minulých režimov a s autentickou predstavou o slušnom Slovensku.

A najneskôr o dva roky vyhrať predčasné parlamentné voľby.