Denník N

Po pánovi Tragáčikovi si ma získal aj prokurátor Szacki

Román Hnev voľne nadväzuje na knihy Zapletení a Zrnko pravdy, a podľa vyjadrení autora zároveň uzatvára trilógiu o prokurátorovi Szackom.

Hnev_prebal.inddRomán Hnev voľne nadväzuje na knihy ZapleteníZrnko pravdy, a podľa vyjadrení autora zároveň uzatvára trilógiu o prokurátorovi Szackom. Je tak pravdepodobne definitívnou rozlúčkou s týmto populárnym riešiteľom záhadných prípadov, ktorého sláva prekročila aj hranice Poľska.

Hnev majú dokonca slovenskí čitatelia vďaka prekladu možnosť čítať hneď po domácich Poliakoch, takže potenciálny slovenský čitateľ si môže užiť aj celú trilógiu naraz.

Kým v predchádzajúcich dvoch dieloch (Zapletení, Zrnko pravdy) bol okrem kvalitného príbehu zapracovaný poľský historický kontext, v románe Hnev autor túto kulisu vôbec nepostavil. Kým Zrnko pravdy pranierovalo poľský antisemitizmus a román Zapletení sa snažil vysporiadať s poľskou komunistickou minulosťou, v záverečnej časti sa autor zameral viac na súčasnosť.

Zygmunt Miłoszewski sa tak opäť prejavil aj ako vynikajúci publicista, reagujúci na aktuálne problémy súčasného Poľska, pričom pomedzi dejové línie môže čitateľ hoci aj polemizovať s jeho vyzretými názormi na celospoločenské problémy.

Konkrétne v knihe Hnev dominuje otázka patologických javov v oblasti rodinného života. Na pretras sa dostalo rodinné násilie v podstate vo všetkých podobách, od sexuálneho až po psychické týranie.

Poľská geografická a kultúrna blízkosť, a aj rovnaké dejinné skúsenosti robia z Miłoszewskeho detektívok veľmi signifikantný príklad, ako by sa mohla aj slovenská spoločnosť vyrovnávať s minulosťou alebo prostredníctvom žánrovej prózy otvárať aj tabuizované celospoločenské témy. Je až prekvapivé koľko priestoru na otváranie takejto diskusie ponúka práve beletria, konkrétne detektívka.

Románový Szacki so skúsenosťou prokurátora, tak prehovára o utajenom zle, vznikajúcom aj v prostredí, kde by mali fungovať rodinno-priateľské vzťahy, napriek tomu sa tam zlo ukrýva za dvojitým závesom strachu a hanby. Obete mlčia a svedkovia sa tvária, že plač a krik za stenou sa ich netýka, pretože sa netreba miešať do cudzích vecí.

Autor poukazuje na to, že tie najtemnejšie zločiny sa často páchajú v našom susedstve, pričom ich páchatelia vôbec nemajú výčitky svedomia, v ich svete tieto činy vlastne ani nie sú zlom, oni len využívajú svoje sväté právo trestať, týrať, „vychovávať“ svoj dvojnohý majetok. Výčitky svedomia a pocit viny programujú do svojich obetí, ktoré predtým vystavia dlhodobému procesu dehumanizácie, a tak sa z manželiek a detí stáva podradný druh, hovoriaci nástroj, majetok.

Originálnou črtou Miłoszewskeho detektívok je, že v úvode čitateľ vôbec netuší, že sa na ďalších stranách stane aj účastníkom diskusií o morálke. Nenasvedčuje tomu ani knižná vražda v románe Hnev, ktorá vlastne ani nevyzerá ako vražda. Teodor Szacki je totižto privolaný do trosiek starého nemeckého bunkru neďaleko mestskej nemocnice, kde pri stavebných prácach robotníci objavili starú kostru.

Predpokladá sa, že ide o starý hriech, zachovalé pozostatky Nemca z vojnového obdobia. Szacki k prípadu tiež pristupuje rutinne, a preto bezmyšlienkovite prikáže kosti poslať lekárskej fakulte na študijné účely, pričom netuší, že nájdená kostra je vlastne začiatkom jeho najťažšieho a zároveň posledného prípadu jeho kariéry.

Z toho dôvodu, že Hnev je nie je sociálna dráma, ale detektívka, bolo by veľkým grobianstvom prezrádzať rozuzlenie prípadu, preto by som sa skôr zameral na ďalšie pozitívne črty tejto knihy.

  1. Miłoszewski sa cez detektívny príbeh veľmi trefne vyjadruje k aktuálnym problémom. Hnev ako text je dokonca reflexiou súčasnosti, čo znásobujú aj spravodajské zhrnutia pred každou kapitolou, ktoré sú naformulované ako výber agentúrnych správ, viažuci sa na konkrétny časový údaj. V tomto konkrétnom prípade sa časová os prípadu dokonca kryje s udalosťami kyjevského Majdanu.
  2. V každej časti trilógie autor prináša argumenty do diskusií, s ktorými sa môže stretnúť aj slovenský čitateľ v médiách a na sociálnych sieťach. To len dokazuje, že stredná Európa vedie polemiku o identických ideových sporoch, súvisiacich nielen s vyrovnávaním sa s vlastnou minulosťou, ale aj určovaním budúcich paradigiem celospoločenského vývoja.
  3. Hlavný hrdina prokurátor Teodor Szacki je konzistentná postava, ktorá musí riešiť aj normálne každodenné problémy partnerského a rodinného života. Popri práci sa zoberá vnútornými úvahami, či zo sveta zločinu neprenáša odžitú temnotu aj do rodinného prostredia. V záverečnej časti ho stále viac definuje práve hnev, ktorý je výsledkom bohatých skúsenosti s temnotou a druhým pilierom jeho osobnosti je smútok z pominuteľnosti.
  4. Miłoszewski vo svojich detektívkach výborne zúročil aj vlastné skúsenosti z práce súdneho reportéra. Do textu tak mohol preniesť mnohé znalosti z fungovania poľskej prokuratúry, kriminalistiky a súdnictva. Napriek mnohým poľským špecifikám vyznievajú tak jeho kriminálne prípady veľmi autenticky aj pre slovenského čitateľa. Určite to nie je žiadne CSI: Miami. Našťastie.
  5. Pozitívna je aj autorova úprimnosť v otázke vystavania celej dejovej línie. Od mysteriozity voľne prechádza k reálnosti, pričom čitateľ nie je ochudobnený o tajomnosť, gradáciu a napätie, ale zároveň je ubezpečený, že prípad nezostane nevyriešený. Ja osobne nič neznášam viac, ako detektívku s otvoreným koncom. Szacki je natoľko kompetentný, že môže disponovať názorom, že keď niekto začne hrať divadlo a čudesné hry s podivnými mŕtvolami, zanechá toľko stôp, že sa nakoniec prezradí.
  6. Hnev bol výborným vyvrcholením série. Trilógia ako celok pôsobí kompaktne, jednotlivé diely však fungujú aj samostatne. Odporúčam.

 

Zygmunt Miloszewski: Hnev, Vydavateľstvo: Premedia, 2015, Preklad: Alexander Horák

Teraz najčítanejšie