A čo keby sme takéto maturity mali každý rok?

V súčastnosti maturitná skúška na Slovensku nemá (takmer) žiadnu výpovednú hodnotu o kvalitách absolventa. O čom najlepšie svedčí fakt, že žiadna svetová top univerzita našu maturitnú skúšku nepovažuje ako legitimný ukazateľ schopností študenta.

Štandardná poskytovaná forma, nie international baccalaureate, ktorú poskytujú v súčastnosti iba 4 školy na Slovensku, ktoré sa všetky nachádzajú v Bratislave, nie je akceptovaná ako postačujúca podmienka na prijatie na žiadnej svetovej univerzite.

Dôvody sú úplne zjavné:

1. Nepostačujúca objektivita ústnej časti. Po štyroch, či dokonca ôsmych rokoch štúdia vznikne medzi učiteľom a žiakom puto. Učiteľ je voči žiakovi pozitívne alebo negatívne zaujatý, takmer vždy, je to úplne prirodzené, že si ľudia voči sebe vybudujú nejaký vzťah a pohľad na toho druhého, avšak tento pohľad nemusí byť (a často nie je) objektívny. Keďže v maturitnej komisií sa nachádzajú dvaja domáci a jeden „cudzí“ učiteľ, tak tento neobjektívny aspekt získava na sile. Nehovoriac o tom, že „cudzí“ učiteľ často neznamená  neznámy. Často sa členovia komisie profesne poznajú, čo môže spôsobiť, že relatívne silný hlas „cudzieho“ predsedu komisie, nemusí byť až tak silný a dá na radu kolegov.
2. Nepostačujúce pokrytie učiva a štatistická nereprezentatívnosť. Áno, na maturite je toho veľa, a to je ten problém, je toho veľa a na nič nie je čas. Nedá sa kvalitne zistiť znalosť učiva za štyri roky, počas 20 minút a z odpovedí na +-3 otázky zo stredoškolského učiva. Na malých štatistických súboroch vznikajú najväčšie extrémy, preto každý poznáme toho spolužiaka, čo mal šťastie a aj keď „nič nevedel“ dostal jednotku a tú spolužiačku, čo aj keď „všetko vedela“ tak skoro neprešla. Pri väčších súboroch otázok a inej metodike testovania sa dajú takéto extrémy „úplne“ eliminovať. Šanca na ne môže byť tak nízka, že takýchto šťastlivcov nájdete raz za 10 rokov na celom Slovensku, nie každý rok v každej triede aspoň jedného.
3. Hrozné písomné testy. Aj týchto boli tohtoroční maturanti ušetrení a mnohí asi poskočili od radosti, a zrejme aj ľudia v NÚCEMe, ktorí ich zabezpečujú. Ich kvalita a spoľahlivosť je totiž katastrofálna. Ak si ich pozriete spätne, je problém nájsť ročník, v ktorom neanulovali ani jednu otázku z testu, pretože bola zle spravená, pýtala sa nejednoznačne alebo sa dokonca pýtala na niečo, čo nedávalo zmysel (to sa stalo môjmu ročníku).

Samozrejme, toto riešenie je krízovým riešením, v krízovom čase a ako také nie je ideálne. Možno vyrieši časť spomenutých problémov, ale nepochybne vytvorí ďalšie. Avšak, jeho myšlienka je dobrá. Výsledok stredoškolského štúdia ako priemer práce počas 4 rokov je veľmi dobrý nástrel na zobjektívnenie, zkvalitatívnenie a zrelevantnenie našich absolventských testov.

Tu sa priam núka anglosaský model, v ktorom sú žiaci testovaní na konci každého roku a ich známka na výslednom vysvedčení je priemerom, resp. váženým priemerom známok z jednotlivých rokov štúdia.

To dáva lepšiu a objektívnejšiu metódu testovania. Umožní zvýšiť reprezentatívnosť skúšky, bez toho, aby kládla premrštené požiadavky na študentov a spraví ju objektívnejšou, keďže vyradí „ľudský“ faktor vo vzťahu žiak-učiteľ. Preberané učivo a jeho znalosť môžu byť testované viac do hĺbky. To súčasný model neumožňuje.

Tento system taktiež vo veľkom zbaví študentov strachu z „katastrofálneho zlyhania“, ktorý je počas maturity prítomný a je spôsobený práve tým, že o výsledku celého štúdia a celej práce rozhoduje jedna jediná skúška. Samotný strach z jej veľkosti a dôležitosti môže u mnohých viesť k zlyhaniu, a to nie je zo svojej podstaty dobré! Princíp absolventskej skúšky na strednej škole nemôže byť testom toho, kto má pevnejšie nervy. O tom štúdium na strednej škole predsa nie je.

V konečnom dôsledku sa tak môže stať, že táto „mimoriadna skúška“, ktorú prežívame, najlepšie ukáže kvality našich študentov.

Autor je členom hnutia Progresívne Slovensko.