Tanec dvoch matiek

Auto sa prestalo natriasať po hrboľatej ceste, motor stíchol. Ninka sa pozerá z okna na pestré domce. Nevie, či sa viac bojí alebo teší alebo je hlavne zvedavá? Aká bude? Podobá sa na ňu? Bude ju musieť chytiť alebo stačí pozdraviť? Tú svoju prvú Mamu? Bude pri nej stále mamka? 

Mamka ju volá von z auta, chytí za ruku a kráčajú oproti skupinke ľudí. Okolo behajú deti, psy, mladí aj starí, všetci sa pozerajú. Všetci sa zdravia, nesmelo pozdraví aj ona. Vchádzajú do domca, kde ich všetci vítajú ako na nejakej oslave. Ponúkajú im Mirindu, chlebíčky, ale ona tu nechce ani jesť, ani piť, len sa jej zdá, že je tu nejak veľa ľudí. A Mama. Na tú sa díva najviac, je na ňu zvedavá, ale hanbí sa a tisne sa k mamke. Veľmi ju chcela vidieť, spoznať, toľko o tom hovorila, až sa to podarilo, ale i tak je to teraz divné. Všetkým doma rozprávala o tom, že jej Mama je v Anglicku, ďaleko, možno aj preto nemôžu byť spolu. Doma sa rozprávali o tom, aké to tu asi bude, veľa sa rozprávali, že sa s ňou chce Mama stretnúť, lebo ju nevidela, odkedy bola malé bábätko a že jej aj tak chýba. Ninka vie, že niektoré deti, čo tu sedia okolo, sú jej súrodenci. Vie, že sa Mama o ňu chcela starať, ale nemohla. Ale prečo sa o iných mohla? 

Mama sa jej prihovára, spomína nejakých ujov a tety, na ktorých sa podobá. Je celkom milá. Ale je to čudné. Má k nej ísť? Môže ju chytiť za dlhý cop? Čo keď potom už nebude mamkina? Čo keď to bude mamke ľúto? Je to aj lákavé aj také… zvláštne. 

Zrazu si Ninka uvedomí, že v izbe hrá hudba a všelikto sa spontánne pohupuje v jej rytme. Aj Mama chce tancovať a volá aj ju. Mamka sedí na gauči a díva sa. Povzbudzuje ju, aby šla, ale ona nemôže, tak veľmi si je neistá. Vtom sa postaví mamka, pridá sa k Mame a začnú poskakovať a točiť sa spolu. Je to možné? Oni dve? Potom natiahne mamka ruku k nej a volá ju. Zrazu to je už iné. Akoby už mohla tancovať aj ona. Vo svojom vnútri po tom veľmi túži, ale…  Ale takto je to v poriadku. 

K autu na cestu domov odprevádza Ninku Mama. Idú ruku v ruke. Ninka si chce chvíľku v dotyku s mamou vyskúšať.

Dievčatko, volajme ju Ninka, sa narodila v osade na okraji. Jej mama a tato už mali niekoľko detí a ako vedeli, sa o ne starali. Ale Ninka bola chorá, a tak musela ísť do nemocnice. Lebo to bolo pre ňu dobré. Nemocnica bola ďaleko a mama mala iné malé deti, dokonca sa narodilo ďalšie bábätko. Nemohla Ninku v nemocnici navštevovať. Hovorila si, že keď bude Ninka v poriadku, určite sa jej ozvú a pôjde si po ňu. Ale úradníci si mysleli, že mama nemá o Ninku záujem, lebo veď ju neprišla ani pozrieť. Našli jej pestúnsku rodinu na druhej strane Slovenska. Prekvapená mama sa dozvedela príliš neskoro, že jej dcéra už nie je tak celkom jej.

Mamka sa stala Ninkinou pestúnkou, keď mala Ninka rok a pol. Starala sa o ňu pekne, aj s manželom a staršou dcérou. Ninka si u nich zvykla, bola milovaná, rozumeli jej, prijímali ju, hoci sa na nich až tak nepodobala.

Mama ale na Ninku tiež nezabudla a po niekoľkých rokoch váhania a neistoty nabrala odvahu a rozhodla sa, že by dcéru rada videla. Oslovili sme ju ale na prianie Ninky. Veľmi chcela Mamu nájsť. Jeden čas o nej veľa rozprávala. Celú náhradnú rodinu presviedčala, že Mama je v Anglicku a hoci o tom vtedy nikto nevedel, nakoniec sa ukázalo, že v tom čase skutočne v Anglicku nejaký čas žila. Čo to je za prepojenie medzi dcérou a Mamou, ktorú nikdy nevidela?

Pri prvom stretnutí iba s nami Mama počúvala pozorne, keď sme jej vysvetľovali, že je možné stretnúť sa s Ninkou, ale tak aby to bolo pre Ninku dobré, musíme sa na to všetci dobre pripraviť. Pestúnska mama porozumela, prečo je to pre Mamu Ninky aj pre Ninku dôležité. Prijala aj to, že pre Ninku samu je dôležité, aby spoznala svoju rodinu. Tiež pozorne počúvala a pripravila seba aj dcéru na prvé stretnutie.

Na Ninke bolo vidieť, že sa veľmi bojí a hanbí, ale že ju stretnutie aj láka. Obe mamy boli citlivé, do ničoho ju netlačili. A keď sa začalo tancovať, prirodzene prelomili jej neistotu na ceste k svojej rodine tým, že si našli cestu k sebe oni. V tanci, v dotyku, v pohybe, v ktorom sa pohľadom našlo miesto aj pre Ninku. Kde sa necítila ani sama, ani ohrozená.

Ninka je teraz so svojou Mamou a celou rodinou v kontakte jeden až dvakrát za rok. Predsa len, je to ďaleko.

Otvorenosť a odvaha pestúnky umožnila, aby mohla žiť emocionálne v oboch svojich rodinách. Aby videla tých, ku ktorým nejako patrí, hoci žije na druhej strane krajiny v inej rodine, ku ktorej patrí tiež. Vďaka týmto stretnutiam a otvorenosti oboch mám môže prežívať, že „jej ľudia“ si vedia byť blízko a je to v poriadku a že teda aj ona môže byť blízko k obom. Že všetko je v poriadku, tak ako má byť.

Biologická mama porozumela, čo sa stalo, prečo jej dcérku vzali a čo sa s ňou potom dialo. Vďaka stretnutiam s naším sprevádzaním mala možnosť sa dcére ospravedlniť. Vyjadrila jej aj, že by ju mala veľmi rada doma, ale vidí, že jej je dobre v pestúnskej rodine a chce tam byť. Dala jej slobodu milovať pestúnku, vnútorne si zvoliť svoju rodinu.

Na každý kontakt, hoci už bežia dlhší čas, sa všetci musia vopred pripraviť, aby sa nestalo niečo, čo by Ninke ublížilo. Mamka, mama aj Ninka môžu dopredu vyjadriť, čo potrebujú, aby sa cítili bezpečne a po stretnutí to vždy spolu vyhodnotíme. Pestúnska mamka veľmi dobre Ninke rozumie a chráni jej potreby, aj tie, ktoré ju viažu k nej, aj tie, ktoré ju volajú spoznávať a nestratiť svet svojej biologickej rodiny. A rešpektuje aj to, že sú obdobia, keď o svojej biologickej rodine nemá chuť hovoriť.

Kontakt detí s rodičmi, ktorým boli odobraté alebo ktorí ich opustili, je veľmi špeciálna vec, mnohí jej nerozumejú. Vlastne možno nikto z nás úplne presne nevie, čo všetko sa pri tom odohráva. Ale vidíme, že to má zmysel. Že to pomáha deťom v náhradných rodinách porozumieť sebe samým, prijať samých seba, takých, akí sú a prijať aj tých, ktorí ich priviedli na tento svet a navždy teda budú dôležití a v istom zmysle blízki. Stále sa učíme, ako to robiť dobre. Tak, aby to pre deti bolo bezpečné a nakoniec i radostné.

Alena Molčanová – sociálna pracovníčka a poradkyňa

a Ľubica Vyhnánková – komunikácia s verejnosťou a fundraising