Denník N

Donald T. a púšťanie žilou

Vidím, že téma „dobro“ má čítanosť 42. Čo je asi fajn, keďže toto je vlastne odpoveď vesmíru na všetky otázky (42, Stoparov sprievodca po galaxii…). Mal som plnú hlavu nápadov, spísal som to nižšie.
Mal som i iný názov tohto blogu. ale o vstrekovaní dezinfekcie do žíl dávali dnes správy, že Donald T. prezident USA by tak riešil vírus a pandémiu. Pekné spojenie makrokozmu a mikrokozmu. Nejde na to zle:-) My máme ten projekt Marsilius v OZ Presadíme, teda myšlienky renesancie Marsilia Ficinia, učenca z Florencie z čias, ktoré dnes voláme renesancia , sú mi blízke. Teda doplním na úvod, nech netreba inde hľadať, že myšlienku presvetľovania krvi, by sa prípadne dalo realizovať i novodobým „púšťaním žilou“. Dá sa mimotelný obeh, vystaví sa daná krv pôsobeniu slniečka, …neviem, možno vedcom vyskúšať…:-) Ja verím, že to môže zachrániť či zlepšiť prežívanie, kvalitu života…

Nosiť rúško a nosiť rúško nie je vždy to isté.

(Toto mal byť pôvodný názov – téma je dnes zložitá a výnimočne som si to dnes spísal v textovom editore dopredu, i gramatiku skúsil vychytať…ešte možno nechať trochu i „vyzrieť“, po sebe prečítať…hm… (to by bolo…)).

Teda i nosenie rúška môže pomôcť chápaniu seba. Ale i vzťahov. To najťažšie, vedieť sa vcítiť do druhého, neprojektovať rôzne dôvody, motívy…druhému, tomu inému, to že by sa podarilo v ľudstve uskutočniť, povzniesť na inú vyššiu úroveň i vďaka takej zmene,ako zakrývanie tváre? Veď čo robí ľudí ľuďmi? Že sa vidia? Že vnímajú druhého ako „priateľa“, ktorý ich neohrozí na ulici? Nezabije? Ktorý ho nechce ako cudzieho prípadne zjesť (podvedomie z čias praveku?))?

. Vedieť sa tak naučiť správne myslieť, neubližovať sebe týmto všetkým „zbytočným“, čo naše vzťahy, sebavnímanie, očakávanie i vnímanie druhého sprevádza.

Dáva nám rúško nejaký dištanc, možnosť „zdržať sa stanoviska“ (epoché) a „hádať“, čo je za tým druhým rúškom, môžeme sa učiť dobrej vôle, že je tam možno úsmev a nič viac.

Možno človek, ktorý tiež háda, či aj ja tam mám pod rúškom tiež ten úsmev…Milotu… Milosrdenstvo? To je to, čo to slovo znamená? Neviem…

Počujem  z okna sanitku. Pozriem z okna, pani pod bránou si dala dole rúško a nadýchla sa do vône rozkvitnutého orgována….

Vykreslím náladu u nás doma. Dcérka sa učí slovesá pri sledovaní TV Cartoon network (papierový „škriekajúci“ netvor).

Syna zas – náhodou vzhliadam pri zošite s témou „obrodenci“ – (a pri sledovaní pesničky hip – hop štýl na mobile), asi že hľadá pesničku mi vraví…a to je vlastne fajn, že majú niečo zo školy pri sebe a „nečumia do mobilu“.

Začnem možno od veci, keď spomeniem, že dať si občas taký „ozdravný“, „uvoľňujúci“ beh je pre mňa fajn. Dám teda dnešné úvahy „z mosta do prosta“.

A teda dnes bežím po moste, počúvam Rádio FM a tam ma zaujala hláška pána z cestovnej kancelárie na tému, či ostane zachovaná tá služba sledovania vzdialených krajín cez počítač prostredníctvom služby kamery „360 stupňov“, resp. či to bude  po odznení „koronakrízy“ atraktívne.

Povedal, na záver svojej myšlienky, že aj keby to trvalo dlhšie, verí, v to, že príroda nikde nezmizne, že ju budeme môcť zas vidieť, mať v nej zážitky.

To ma zaujalo, keďže dnes som ešte pred behom do podateľne banky čítal v Bhagavadgíte i na tému ako sa vymaniť z pôsobenia troch kvalít prírody. (Teda, možno pohľad na svet, že tá príroda, pobyt v prírode, nemusí byť až tak úplne šťastie, že to je „pôsobenie troch kvalít prírody“ a možno cesta „rúška“ je vlastne to terno… (kto vie…?))

Vlastne som to takto spojil s témou rúško, že i vďaka tomu ,že sme doma, nemáme priamy kontakt (máme rúško), môžeme vnímať ten svoj vnútorný svet, svoje vedomie v stíšení, v tichu, keď prekonáme nástrahy mysle, prírody, kvalít prírody, ozve sa na „objednávku“ nás v ten „pravý čas“ tá skutočná naša „potreba“.

Pripomenulo mi to to v tom rádiu i to, čo písal Miroslav Marcelli v jednej svojej knihe. Bolo to ohľadom  poviedky známeho autora a tam cez telefón jeden starý pán volal s priateľom, či sluhom, už neviem presne …a ten mu popisoval, čo sa tam v tej vzdialenej krajine, kde on bol, deje.

On si to mohol predstavovať, rozvíjal svoju dušu, nemusel nikam chodiť. Bol vlastne mimo času, možno v spomienkach a mohol rovnako dobre v danej chvíli i umrieť, lebo bol tak šťastný, naplnené potreby.. A tuším ho tak i našli…niekde ležať… Kvalita života, prežívania, intenzita žitia, hoc zavretý doma…život plnší vďaka predstave seba, vďaka ideám…stály svet idey…a lákadla sveta, závoj…

Vrátim sa k tomu rúšku, k noseniu rúška.

A v čom je rozdiel? V zameraní mysle?

Ak si vypočujeme odborníka, hoc na TV Ružinov, môžeme sa dozvedieť i to: „Nosením rúška sa chránime“.

A ako to myslí daná pani odborníčka?

Myslí to tak, že všetci sme „jedno“, „jedno spoločenstvo“, súčasť, a teda, ak chránim seba, tak iný chráni mňa, keď chráni seba?

(Je to o rozširovaní vzdelávania v otázke skutočnej komunikácie, spojenie seba s druhým? Zdieľanie seba druhému?…)

Je to ako „pomôž si človeče, a Boh ti pomôže“?

Alebo: „Miluj druhého, ako seba samého“?

Alebo sa pomýlila a to rúško v skutočnosti  nechráni mňa ale druhého predo mnou?

(To je ten účel nosenia).

Ako to píše plagátik v našej bráne: Noste rúško tak, akoby ste boli nakazení“.

(?).

Teda spravil som dnes deťom raňajky a potom bežal do banky.

Hej, rýmuje sa to, preto to píšem.

Bolo to aj príjemné. Nebolo to len o úvahách, ale našiel som si čas vnímať i nahrať krásny spev lesného vtáctva v blízkej chko Hrabiny. Asi sedmihlások čipčavý, či nejaký drozd…

Bolo to cca 9 km za cca 55min., cítim sa tiež občas ako kriminálnik, pre to zvláštne nariadenie, ktoré nás môže učiť i to, čo to je vlastne ten verejný priestor.

A teda chápem, že verejnosť je nejaký počet ľudí, a nosiť rúško je povinné na verejnosti.

Prípadne tam môžeme dať podmienku času, keď na jednom mieste sa v priebehu desať sekúnd objavía napr. traja ľudia, je to už verejný priestor (prípad hrádze, kde cyklisti občas idú za sebou, nebavia sa, nepoznajú sa, len dýchaj rovnaký vzduch.)

(Vzduch plný vírusov (irónia)).

Teda, aby ma tam niekde na Prístavnom moste v Bratislave nenašli len tak v stave bezvedomia ležať, občas si to rúško dám z nosa dole.

A keď som už bežal domov, z auta vystúpila rodina, smerovala asi do lesa, či na hrádzu a všetci, i deti, boli „ofáčovaní“… (ako vraví moja manželka, všetci mali tie „náhubky“).

Deťom povie: „Dajte si náhubky a ideme von“ (bola koniarka, robila drezúru, má to niečo do seba…).

A teda zaujalo ma, ako ma asi vnímal ten chlapec, asi škôlkár, keď ma videl.

(?)

Preto vlastne píšem tento text.

(:-))

Potenciálna nákaza  sa blížila. (Ja, ako bežec) Človek, ktorý má ústa a dýcha. Beží. Hneď si chlapec nasadil to rúško…

(!)

(Propomína mi to naše hry, keď som bol v jeho veku, „dole dole“. Jedni boli dobrí (Rusi, či policajti) a druhí zlí (Nemci, zlodeji (tí iní)).

Ide mi o to, ako sa do podvedomia detí dostáva táto nesamozrejmá okolnosti žitia, prípadne, ako sa  časom stáva samozrejmou.

(?)

Ako to ovplyvní budúci život?

Ak si možno zvykneme na nedôveru…

Ak budeme vnímať druhého ako neznámeho, chorého.

Alebo, idem do práce, napr. ako advokát. Buď zarobím, alebo sa nakazím  a možno umriem?

Možno som študoval zbytočne?

Možno je cesta životné poistenie?

([email protected] – ak máte potrebu riešiť…ozvite sa, Vážení občania (robím tieto veci komplexne – od financií, úvery, poistenie, investície, dôchodky,…sporenie deťom na štúdium, krátkodobé, strednodobé…Hej, mám licenciu z NBS na tieto veci a ako vidíte, i táto téma, ako človeka, ktorý študoval filozofiu, má dostáva do môjho živlu…hm. Som doma v home office, s deťmi na OČR…).

Nie seba chránim. Ale, že zo súcitu so svetom si dám to rúško.

Chránim druhého, ako seba samého.

Milovaného druha v žití, brata, sestru…

Kvalita žitia sa môže zmeniť.

Preto si myslím, že nosiť rúško a nosiť rúško, sú nie vždy tie isté kvality činnosti.

Možno čas na moju dnešnú básen, inšpirovan čítaním tej Bhagavadgíty (neskôr možno vysvetlím, premostím…):

„Vedomý si hry,

nástrah,

vplyvov tohto sveta,

od mocnosti prírodných síl,

Povznesený,

Nachádza v sebe seba samého,

Odvrátený, nezapochybuje.

Je stály v náručí lásky.

I v opustenosti samoty,

Nemení sa v cti ani v potupe.

Rovnaký k priateľom.

I k iným.

Bez nástrah tohto sveta

oslobodený…

So mnou spojený. …“

(Voľne čerpané zo 14 tej kapitoly…)

Vnímanie seba pod rúškom je vlastne šanca.

Vnímame seba i druhých ľudí.

Aký som?

Vnímam seba samého? Nachádzam v sebe seba samého?

Čo si myslím o druhom?

Som opatrný, reálne vnímam riziko, či som už „stihomam“, stihoman?

Paranoidný a okolnosti ma dostali do slepej uličky?

Teda píšem skoro ako ten Aristoteles (tá krkolomná štylistika) a teda to využijem a „premostím“:

„Aby sme poznali nejaký objekt, je potrebné si o ňom urobiť nejakú predstavu, ideu, dať mu tvar. Práve táto idea umožňuje poznať veci a pochopiť svet. Predstavu je možné si spraviť tiež sám o sebe. Objavuje sa tu vedomý, prebudený svet, ktorý zlaďuje človeka so sebou samým. Vzniká spravodlivý priestor, v ktorom nikto nestojí o násilie. Takýto súlad poskytuje vrcholný pocit šťastia.“

(B. Vergely, Aristoteles.)

Pripomína to, poznanie, ktoré hlása i Jiří Ledvinka na svojich videách na youtube. Tvrdí, že má kontakt s „flow“, s „energiou“, či s „Bohom“.

Pýtali sa ho dokonca, že čo si myslí o knihách, ktoré sa volajú „Rozhovor s Bohom“, že či si myslí, že to môže hovoriť naozaj Boh. Hovorí, že áno.

Uvedomil som si, že vlastne jedna z najstarších kníh na svete (okrem Biblie? Tao apod.) je Bhagavadgíta a tam vlastne odpovedá inkarnácia Boha na zemi na otázky bojovníka pred bitkou (je to vlastne Biblia Indie).

Náhodou mi tá kniha vypadla zo stolíka práve vtedy, keď som mal nastavenú pieseň od George Harrisona (Beatles)- Something, zaujalo ma to a tú malú koženú knižočku v básnickom literárnom preklade R: Janíčka som si po dlhšej dobe včera i pozrel.

(Spravil som si foto…)

Skúsil som včera i náhodne otvorenú stať na novo pochopiť a potom i preložiť do modernejšieho jazyka.(tu som tu „báseň“ vysvetlil, jej vznik, motív tvorby…:-))

Keďže som si uvedomil, že to vlastne i ten Jiří Ledvinka hlása, byť mimo toho sveta, stíšený, chápať, že to je klam a nenechať sa s tým „zmámiť“. Podobne to je i u toho Aristotela či v Bhagavadgíte..či inde… Že poznať to svoje, tú dušu, ktorá ma možnosť „napojiť sa“ na skutočnosť, a získať dobro.

Chcel som upriamiť pozornosť na možnosť vytvoriť si predstavu o sebe. Ta umožňuje reagovať na svet tak, ako to svoje poznáme, podľa toho, ako to má byť k našej spokojnosti.

Ak teda nasledujeme v živote tú predstavu, malo by to byť v tom súlade a život sa nám v pravý čas „ukáže“.

Aby som sa úplne nezakecal, chcel som povedať, že niekomu je vlastné to, že by mal zasadiť strom na mieste, kde to doteraz nikoho nenapadlo.

Okolnosti nášho sadenia (OZ Presadíme), aké nastali, ak chceme, sú príležitosť.

Teda som zvedavý, ako to bude v túto nedeľu.

(preto som toto písal na Fb ako status a tu čast z toho preštylizujem, či pripájam, na zvýšenie pocitu, že to nemá hlavu ani pätu:-)

Jedno však viem, že mam dobrý nápad na novú „hru“, interaktivitu, priam „performance“, či intervenciu umelecky a spoločensky ladenú, ktorú by som inak, pri iných podmienkach nemal.

Našťastie som si ten náhly nápad predvčerom v noci zapísal, a to odporúčam každému. Mať tú ceruzku a papier pri sebe…:-)

(Ilustračné foto je z behu, naše CHKU Hrabiny, zatiaľ hasiči nestihli vystriekať, ani jarom ani jarou, tak sa chránim v lese rúškom…v lese…pred vírusom…:-) (irónia)). Skôr ma trápi, že tadeto vedie i cesta na hrádzu a nielenže, tu občas v noci zversky hučia „štvorkolky“, keď v tme idú asi na hrádzu, k Dunaju, porušujúc zákaz vjazdu pre všetky motorové vozidlá, ale rušia i hniezdne vtáctvo. Chránenú krajinu. Biotop.

Myslím si, že ak by to nebolo zakázané, ani by ich to „nebavilo“.

Akoby to bol prejav nejakej kriminálnej ladenej stopy v „duši“, snaha sa skrývať, pod rúškom tmy…“atrakcia „chyť si ma““ (štvorkolár).)

(Príbeh škôlkár a potom i štvorkolkár. (Predvčerom som dvoch videl ako takto večer tadeto išli smerom na tú hrádzu skoro v noci…do zákazu vjazdu…)

(Koho „nezabil“ tento môj „art brut“ štýl písania, tento surreálny prejav, tak poviem, že po akcii sadenia dám pár fotiek v ďalšom mojom blogu a prezradím nedočkavej verejnosti (viac ako „cudzí“ traja ľudia (či siedmy) vo verejnom priestore) i princípy tej „hry“, ten  nápad, hodný rozšírenia do sveta…ekologicko spoločensko kultúrna  záležitosť…

/Ešte ma zaujalo, že na fotke mám zakrytú tvár a v myšlienke filozofa Aristotela sa spomýna tvar. Ak by nebolo diakritiky, mohlo by prísť k omylu. Je to teda iný pojem—Látka a forma…viac v diele, …široko dostupnom.

:-)

Teraz najčítanejšie