Denník N

Ako ostať fér v časoch Korony 3: O mocenských hrách s webkamerou

Zuzana Vasičák Očenášová, expertka Nadácie Zastavme korupciu na hodnotové vzdelávanie
Zuzana Vasičák Očenášová, expertka Nadácie Zastavme korupciu na hodnotové vzdelávanie

Je pondelok, pol deviatej ráno, päťdesiaty deň karantény. Sadám si k obrazovke počítača. Som po raňajkách, umytá, oblečená a upravená – aspoň kam oko kamery dovidí. Chystám sa viesť stretnutie s pätnástimi ľuďmi. Môže ním byť vyučovacia online hodina so študentami, alebo aj pracovná porada.  Moja rodina z úcty k mojej práci a k ľuďom za zapnutým mikrofónom zachováva ticho.

Z pätnástich účastníkov stretnutia majú desiati vypnutú kameru aj mikrofón. Ak sa niektorého niečo adresne opýtam, na nevyhnutný moment neochotne vyjde z anonymity. Venuje mi však nanajvýš a nakrátko svoj hlas. Ktovie čo robia v medzičas. Možno len sledujú dej z pohodlia svojej neviditeľnosti. Možno na mňa robia grimasy a oplzlé gestá. A možno tam väčšinu času vôbec nie sú.

Sedím pred svojou obrazovkou plnou nemých čiernych dier označených menami a mám pocit, že som zločinec vo vyšetrovacej väzbe, ktorého pozoruje množstvo očí spoza skla, priehľadného len z jednej strany, pritom som nespáchala zločin. Alebo ako obyvateľka obliehaného Sarajeva okolo roku 1994, keď frajerskí maskovaní snajperi z horských úbočí nad mestom mali každého chodca utekajúceho do cisterny po vodu v uväznenom meste ako na dlani – a sami boli slobodní, pokojní a neviditeľní. V pozadí mojej psychiky narastá pocit podobný tomu, keď vidím mužov v kuklách, alebo keď čítam anonymné komentáre.

Tí, ktorí mlčia a ostávajú skrytí, tak iste činia z rôznych pre nich dobrých dôvodov – od mocenskej hry, cez pohodlnosť, až po osobnostné nastavenie, túžbu po zachovaní súkromia svojej izby, či aktuálne osobné problémy. To však nič nemení na situácií, že  disponujú veľkou, často neuvedomenou silou: slobodou neprejaviť sa  a nič zo seba nedať. Deje sa to aj offline, ale v dištančnom svete karantény dostal tento jav priestor sa nečakane vo veľkom materializovať – cez každodenné rukolapné rozhodnutia o zapnutí či vypnutí webkamery. Masívna nezvedomená, a preto nebezpečná moc tichých a neviditeľných, tých, ktorí nikdy nedajú ani kúsok seba, visí vo vzduchu. Karty pohodlia a zodpovednosti sú rozdané – sto k nule v môj neprospech. A to nie je fér.

Nezapnúť si webkameru – taká drobná nevinná karanténna neférovosť. Priznávam, v Nadácií Zastavme korupciu sme na malé neférovosti trošku precitlivelí. Aj my však k tomu máme svoje dôvody.  Táto drobná nevinná karanténna neférovosť totiž  funguje ako každá iná neférovosť – ostane  v nás tlieť ako zle zahasený špak, ktorý si len počká na najbližšie sucho. A veľká korupcia v krajine nie je nič iné ako zbierka takýchto tlejúcich špakov rôzneho druhu, z ktorých je odrazu požiar žerúci verejné peniaze aj naše duše.

Milí študenti! Milí ľudia z porád! Veď viete ako to chodí – veľká korupcia začína pri malých každodenných neférovostiach. Zbytočne budeme nadávať na „tých tam hore“, keď si sami skorumpujeme našu každodennosť. Chcete prispieť k boju proti korupcií? Predpokladám, že odpovedáte hrdé áno. Tak výborne, je to ľahké, začnime hneď: prosím vás, zapnite si v škole a na poradách webkamery.

Zuzana Vasičáková Očenášová

Teraz najčítanejšie