Denník N

Vlasy Bereniky

Vedecká fantastika v dobe socialistického realizmu

„Snívať o budúcnosti má právo  iba ten, kto  je schopný svoje sny aj uskutočniť. Také snívanie vyžaduje veľkú prísnosť voči sebe. Je to vlastnosť silných ľudí, a nie slabochov.“ (Jozef Tallo)

Obdobie slovenskej science fiction 1949 až 1968 bolo rovnako ako ostatné  umenie v Československu poznačené socialistickým realizmom a všeobecnou budovateľskou náladou prikrmovanou štátnou propagandou.

Zaujímavé je to, že od diel Základňa v oblakoch a Dobyvatelia Mesiaca od Samuel Tokeša z roku 1948 sa až do roku 1957 nič zaujímavé na slovenskej vedecko-fantastickej scéne neudialo. Korešponduje to s obdobím kultu osobnosti a tzv. diktatúry proletariátu, teda budovania ľudovodemokratickej totality. Stalinova a Gottwaldova smrť v 1953 a XX. Zjazd komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956 priniesli zavrhnutie kultu osobnosti a prišlo k tzv. obdobiu odmäku, čo sa prejavilo vo voľnejšej represívnej politike štátostrany.

V sci-fi literatúre Východného bloku obdobie odmäku reprezentuje návrat k vedeckej fantastike ako takej. Keďže pred tým bol kladený dôraz na realizmus a nadšenie z industrializácie a kolektivizácie a beletria sa stala nástrojom propagandy s nádychom komunistickej utopistickej literatúry.

Klasickým návratom ku klasickej  sci-fi je už klasické  dielo inšpirované štartom kozmickej éry Hmlovina Andromedy od Ivana Jefremova, ktorá u nás vyšla v roku 1960.

Pred Vlasmi Bereniky vyšlo značne spolitizované klasicistické sci-fi ako napr. Prípad Tubercilín (Rudo Moric, Imrich Vaňo, 1957), Luna 2 neodpovedá (Ján Bajla, 1958), Letíme vesmírom (Ivan Čajda, 1959) a Zelená planéta Zem od Jozefa Talla z 1960.

„Astronautika, to je boj. To je výzva vesmíru. Nekonečnému priestoru. To sú väčšie úlohy, ako mal Leonidas v Termopylách. To sú väčšie obete, ako prinieslo Hannibalovo vojsko pri prechode cez Alpy. To je boj zodpovedajúci morálke komunizmu: nepoddať sa, neupadať do letargie, nečinnosti. Kozmický vek nepotrebuje hlivejúcich pôžitkárov, na ktorých pracujú automaty a armáda robotov. Nepotrebuje presýtených leňochov. Preto pestuje tradíciu statočnosti, boja, disciplíny, povinnosti. Tradície preniknuté duchom činu a odvahy… Obetavosť a spravodlivé rozdelenie úloh podľa schopností. To boli cnosti revolučných vojakov, tieto ideály bolo treba preniesť aj do radov astronautov.“ (Človek vo vesmíre)

Astronauti v poňatí Talla sú statoční dobyvatelia vesmíru, sú to moderní grécki hrdinovia, sú napriek svojim individualistickým chybám pevne spojení s kolektivistickým duchom povinnosti zoči-voči krivde, porazenectvu, sebaľútosti a pod neúprosnou tiažou zodpovednosti a bremena rozhodovania. Sú to však prevažne/hlavne muži, ktorí sa obetujú a svet si ich navždy bude pamätať. Táto zbierka je jedným veľkým chválospevom hrdinstva a obetovania sa pre kolektív. A kto takí nie je, je viac karikatúrou, než človekom. Zbierka je definíciou socialistického heroizmu, ktorý je jednou z čŕt socialistického realizmu.

Klasicistickou sci-fi to je preto, lebo  sa to svojim jazykom, štylistikou a schematickosťou podobá na staršie diela sci-fi, kedy aj v Amerike v 30. a 40. rokoch vládol romantický technooptimizmus. A svojím chápaním vesmíru a jeho postáv má bližšie k dobrodružnému románu s vedeckým ozvláštnením. Je to v podstate komunistická rozprávka o rytierskych kozmonautoch.

Na druhej strane už v rokoch 1942-1944  začala mladému Isaacovi Asimovovi vychádzať v časopise Astounding Science Fiction prvá verzia série o Nadácii a priam romantizmus kozmických letov a vynálezov budúcnosti začínala postupne striedať nielen tvrdá vedecká fantastika zameraná viac na špekulatívny aspekt možného technologického vývoja, ale  žáner sa začal aj rozvetvovať na jednotlivé podžánre. Sci-fi na Západe nikdy neprešla do krajnosti vyučovacieho charakteru hlavne pre deti a mládež, čo bola jedna z mála ideologicky vyhovujúcich kategórii na Slovensku do osemdesiatych rokov  20. storočia, kedy už na brány žánru hlasno klopal kyberpunk a transhumanizmus.

Na Slovensku práve obdobie 1948 až 1957 predstavuje po druhej svetovej vojne najväčšiu ranu v kontinuite literárneho vývoja. Tematické a štylistické zaostávanie za konkurenciou zo zahraničia – ktoré bolo spôsobené štátnymi reštrikciami a autocenzúrou autorov – sa podarilo dobehnúť až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Niekto by mohol tvrdiť, že skutočný prelom nastal až blížiacim sa miléniom.

the-constellation-of-coma-berenices-vector-illustration

Ako čas ubiehal, začínalo byť čoraz ťažšie rozoznávať jednu poviedku od druhej. Pritom ich je 25 a nie sú vôbec dlhé. Ale postavy začínajú postupne splývať do stereotypov ako situácie splývajú do schém. Hard sci-fi ide dostratena, pretože technika v porovnaní s ľudskou  odvahou nič neznamená. Napokon technika je síce užitočná, ale je kazová a nedá sa na ňu spoľahnúť. Niekedy treba nielen ruky, ale aj odhodlanie a um človeka. Ale technika sa na môj vkus v tomto vesmíre kazí až moc často. Napokon zbierka celkovo vyznela ako nepodarený epizodický román a je jedno, kto na javisku vystupoval.

Za spomienku snáď stojí poviedka Zradca, ktorá je o dvoch zajatcoch v zajatí mimozemšťanov. Komornejšia atmosféra a morálna dilema aj dynamika dvoch antagonistických postáv bola zapamätateľná a zanechala v človeku otázku, ako by sa sám v takej situácii zachoval. Mytologizujúci heroizmus ide do pozadia a víťazstvo zoči-voči smrti a rozpoltenej ľudskej morálke je menej víťazné. Je to napokon asi jediná poviedka, nad ktorou sa človek môže zamyslieť a nehľadať len v každej vete pochlebovačné žmurkanie autora na cenzorov.

Poviedky HmlaSlnečné škvrny mali potenciál, ale chcelo to ešte niečo viac. A znova, ideologicky zafarbený koniec spätne ničí celé dielo… skutočne by sa asi hodilo pri všetkých poviedkach vynechať posledný odsek…

Poviedka Hmla bola o civilizácii na Venuši, ktorá kvôli hustej atmosfére nevie o hviezdach a Slnku a myslí si, že Svetlo vzniká v nekonečných a stále hustnúcich parách obklopujúcich ich krajinu. Je tu však jeden vedec, ktorý sa balónom chce presvedčiť o opaku. Poviedka mohla byť zaujímavejšia, keby sa sústredila viac sama na seba a nesnažila sa do zaujímavého nápadu vtlačiť ďalšiu agitačnú pečať. Mohlo to byť niečo na spôsob Príchodu noci od Asimova a Silverberga, ale skončilo to ako leták z továrne na výrobu hrdinov ľudu.

Slnečné škvrny je poviedka  o výskume Slnka a mohlo to byť svojou atmosférou a nápadom skvelou poviedkou (letmá spomienka na film Sunshine), nebyť znova zbytočnej romantickej zápletky a Tallovej chuti k stereotypizácii postáv. Síce je tu menej v retrospektíve sexistických narážok, ale predsa… Jednu peknú sekretárku ešte znesiem. Možno dve v jednej poviedke. Ale nie všade. A keď to nie je sekretárka, je to niekoho žena, alebo  ako v tomto prípade sú dokonca mimozemské ženy náchylné na to byť sexuálne priťahované statočnými astrosamcami zo Zeme. Možno som si práve kvôli tomu túto poviedku napokon aj zapamätal, čo poviedke nijako neslúži k dobru.

Vlasy Bereniky sú dobovým príkladom. Historickým záznamom. Ilustráciou jednej etapy v krkolomnom vývoji ťažkého pôrodu slovenskej vedeckej fantastiky. Poviedky neobstáli časom, ale zostávajú navždy bodom na časovej osi.

A to je tak zhruba všetko.

 

 

Teraz najčítanejšie