Denník N

Prečo sme neboli pripravení na epidémiu a kto by mal byť za to zodpovedný

Photo - REUTERS Milan February 2020
Photo – REUTERS Milan February 2020

Povedzme si to na rovinu. Súčasná pandémia je výsledkom mnohých zlých rozhodnutí. Alebo presnejšie, absenciou reťazových rozhodnutí konať vtedy, keď na to boli prostriedky a čas. 

 

“Plány sú zbytočné, ale plánovanie je nevyhnutné.”

— Dwight D. Eisenhower

 

Katastrofy sa často vykresľujú ako udalosti, ktoré prichádzajú, ako sa hovorí ‘z ničoho nič’. Veľký počet odborníkov sa venuje meteorológii, seizmológii a iným oblastiam, ktoré sa zaoberajú rizikami spojenými s prírodnými katastrofami. Platí to aj pre výskyt epidémií, ktorými sa zaoberajú epidemiológovia. Tým, ktorí sa venovali infekčným ochoreniam len za posledných sto rokov (Španielska chrípka, Ebola, SARS) muselo byť jasné, že výskyt pandémie nie je udalosťou tzv. čiernej labute – a teda nepredstaviteľný priebeh s veľkým dosahom, ako to pomenoval Nassim Nicholas Taleb. Otázka teda znie: ak vieme, čoho sa treba obávať, pred čím sa máme mať na pozore, prečo je až toľko vyspelých krajín, tak zle pripravených na zvládanie situácií ako je napríklad COVID-19?

Pre každého kto sa tejto tématike venuje aj pomimo krízových období, musí byť sklamaný z toho, ako doterajšie západné vlády premeškali možnosť pripraviť spoločnosť na podobné eventuality, ale aj preto, že politické špičky nevenujú dostatočnú pozornosť spravodajským varovaniam ako som písal v poslednom blogu.

Podobne, ako sa to týka tematiky globálneho otepľovania, kde sa stále stretávame s neochotným prístupom dôrazne konať zhora, aj napriek tomu, že už teraz vieme s istotou povedať, že ak si vlády nezačnú zodpovednejšie počínať, odnesú si to generácie, ktoré prídu po nás. To isté platí pre pandémie, a teda vďaka nezodpovednému zanedbávaniu povinnosti chrániť ľudí z dlhodobého hľadiska, aj v tomto prípade, spoločným menovateľom pre rozšírenie COVID-19 a narastajúce nepriaznivé klimatické dopady na našu planétu, je politika ignorácie.

Pandémia je aj hra veľkej politiky

Demokratické vlády po celom svete zažívajú nepopularitu, a treba aj jedným dychom dodať, že úplne zaslúžene. Dôvodom bude aj to, že sa tu dlhodobo budoval erodujúci systém založený na volení populistov a neschopných ignorantov, ktorí buď nevenujú pozornosť spravodajským odporúčaniam (Trump), alebo nevedia pripraviť krajinu vopred na krízové eventuality (napríklad členské štáty EÚ), a keď je už katastrofa za rohom, konajú opozdene (šéfka Európskej komisie), alebo skratovo (náš premiér).

Potom tu máme aj extrémne príklady, keď filipínsky prezident Duterte povoľuje bezpečnostným službám strieľať do demonštrantov, ktorí nesúhlasia s jeho drastickými smernicami, zatiaľ čo Vladimír Putin využíva technológie hromadného sledovania a zavádza nové trestné sankcie na monitorovanie ruského obyvateľstva. Maďarský premiér Viktor Orbán si zaviedol v parlamente nové právomoci, ktoré tlmia politickú opozíciu a umožňujú jeho neurčitú vládu. Dokonca aj demokratické bašty po celom svete začínajú znepokojujúco aplikovať autokratické prvky. V Izraeli pomáhajú tajné služby sledovať osoby či neporušujú karanténu. Biopolitka v priamom prenose, nech sa páči. Keď si demokracia začína požičiavať autoritatívne praktiky, treba byť na pozore.

Ľudstvo čelí globálnej kríze a už teraz, na jej počiatku vieme konštatovať, že politická reprezentácia znova raz zlyhala na obidvoch stranách spektra. Tak ako transparentnosti odzvonilo v diktatúrach, tak isto odzvonilo zodpovednosti v liberálno-demokratických zriadeniach. Počas krízy je totiž každý cisár nahý. Práve kvôli generáciám nezodpovedných politikov sa momentálne, jedna krajina za druhou stáva akýmsi sociálnym experimentom, a jej občania hlavný aktérmi v testovacích pomyselných klietkach. Každý nový deň čakáme na nové ad hoc pravidlo, ktoré bude negovať zákon vydaný spred týždňa.

Jeden príklad za všetky, čo sa mohlo udiať skôr: Pokým sa konečne rozhýbali ‘lídri’ v EÚ, a ako členovia Európskej rady sa po návrhu šéfky Európskej komisie až v polke marca konečne dohodli na zákaze vstupu do schengenského priestoru každému, kto nie je občanom EÚ – v tom čase bolo už v celej EÚ vyše 72,000 potvrdených prípadov. Približne taký istý počet nakazených bol v tom čase vo zvyšku sveta. Otázka znie, prečo sa toto opatrenie nedalo zaviesť skôr? Koľkým obetiam sa mohlo predísť? Mnohým z týchto ‘manažérikov v politike’ sa slovíčko prevencia hodí akurát tak do zelených programov tesne pred voľbami. Žiaľ, kým sa spamätajú robiť rázne, preventívne a najmä nepopulárne rozhodnutia, je zvyčajne neskoro.

K dnešnému dňu zomrelo v Európskej únii na následky COVID-19 vyše 130,000 ľudí. Rodinní príslušníci obetí by sa mali dožadovať odpovedí, prečo k tomu vôbec došlo. My ostatní by sme sa mali pýtať na zodpovednosť a prestavbu bezpečnostného systému vs. potrebných systémových zmien včasného varovania. Prečo chýba základné materiálne zabezpečenie? Prečo sa hranice neuzavreli skôr? Prečo jednotlivé štáty schytali kritiku od predsedkyne Európskej komisie za to, keď začali uzatvárať jednotlivo svoje hranice? Bolo to len preto, že niektoré členské štáty už nedokázali vyčkávať na spoločný postup, ktorý sa zdal v nedohľadne? A tak ako by sme sa hierarchicky mali my ako občania dožadovať odpovedí z hora, tak isto by sa mala EÚ pýtať ďalej jednotným hlasom napríklad Číny, prečo došlo z jej strany k zastieraniu infromácií a aké konzekvencie sa z toho idú vyvodzovať, minimálne na pôde OSN, aj kvôli zavázdaniu Svetovej zdravotníckej organizácie.

Na jednej strane sa ozývajú kritické hlasy smerom voči EÚ, ale znova treba dať na pravú mieru, že EÚ sme dlhú dobu už aj my, a gro v rozhodovacích štruktúrach znova len rozhodujú politici, ktorých sme si zvolili aj u nás doma (Európska rada a parlament). To, že sa nenašiel nikto z hlavných predstaviteľov členských štátov za posledných 20 rokov, kto by tlačil na vytvorenie robustnej pan-európskej infraštruktúry pre civilnú ochranu resp. systém krízového manažmentu, je taktiež aj našou vizitkou. Mali sme čas a priestor. Politici sa vyhovárajú, že na to nebola objednávka z dola, bez toho aby sa to opýtali. Žiaľ, teraz existuje vysoké riziko, že osočovanie a kritiku si znova zlízne tá zlá EÚ (aj keď právomoci a kapacity na to nemá), aj napriek tomu, že skutočný vinník, a teda politik, ktorý sa nezaslúžil o zmenu k lepšej prevencii, je k nám oveľa bližšie ako sa zdá. Výsledok je taký, že reaktívna a navyše oneskorená politika nás ide všetkých stáť viac ako sme si v tejto chvíli ochotní priznať, ale veď napokon, čo sme si zvolili, to si ideme v najbližších mesiacoch poriadne užiť.

John D. Negroponte slúžil ako prvý riaditeľ spravodajskej komunity, tzv. DNI (Director of national intelligence), a teda akýsi cár všetkých 17 tajných služieb Spojených štátov a v tomto článku sa vyjadril k prebiehajúcej kríze nasledovne: “Neistota a strach spojený s pandémiou tohto rozsahu poskytujú dostatok príležitostí na rozosievanie protikladov a dezinformácií, pre manipulovanie postojov verejnosti s cieľom posilniť autoritársku kontrolu. Už sme videli, ako sa Rusko, Čína a Irán snažia šíriť konšpiračné teórie o pôvode koronavírusov, aby podkopali sociálnu súdržnosť v USA a Európe…

Európska únia však nestíha odvracať podobné útoky, keďže s odretými ušami prechádza z jednej krízy do druhej. V roku 2008, keď v Amerike skrachovala investičná banka, náš kontinent sa zmietal v ekonomickej kríze ešte niekoľko rokov po krachu. V Sýrii, celý západ podcenil aké dôsledky a dozvuky ich civilnej vojny môžu nastať v podobe migračných vĺn. Znova to schytala do značnej miery aj reputácia EÚ, znova celý svet videl ako nevieme udusiť oheň ešte v zárodku, a zároveň, keď už nevieme predísť konfliktu, ako sa nevieme postarať o zabezpečenie spoločných hraníc a emotívne dohody a spory sa vedú stále dodnes na súdoch. Znova sa po ležérnej nečinnosti, hasil oheň, keď už bol u nás v obývačke. A dnes? Čína sa správa vysoko nezodpovedne v ekonomicky prepojenom svete, z ktorého benefituje, avšak v tejto chvíli je isté, že svet už nebude takým istým ako predtým, a to nás ešte čaká, obdobie temna, ktoré prichádza nevyhnutne po každej morovej epidémii, a inak to nebude, keď sa tento novodobý Čínsky mor pobere do zimného spánku.

Kde sa nachádza riziko

História počas krízy akceleruje. Táto pandémia sama o sebe nemusí transformovať svet, ale môže urýchliť už prebiehajúce zmeny. Nielen v prístupe k environmentálnym témam, pracovným návykom, ale aj čo sa týka geopolitického rozpoloženia vo svete.  Z pohľadu dnešnej situácie sa môžu stať dve veci. Čína tým, že zvládne dopady z krízy pred ostatnými, si bude oveľa ľahšie nárokovať pozíciu svetového lídra ako Spojené štáty. Kríza môže ambície Pekingu nielen viac posmeliť, ale aj nezvratné zmeny urýchliť.

Čo je na tomto celom najhoršie? Keď si porovnáme ako autokratické krajiny vs. liberálne demokracie zvládajú súčasnú krízu (čisto v hrubých číslach), markantné rozdiely nenájdete. Práveže v hrubých číslach si vedieme dokonca horšie, a nemali by sme si. Krajiny západu by mali byť výkladnou skriňou čo sa týka efektívnej organizácie, materiálneho zabezpečenia, a špičovej zdravotnej starostivosti. Žiaľ, realita je iná a z uvedených príkladov vidíme, ako sa niektoré krajiny západu utiekajú k autokratickým manierom. Aj v tejto pomyselnej ideologickej bitke sme prehrali. A ak by sme si to chceli rozdeliť ešte na drobné, krajiny bývalého východného bloku v Európe, si vedú oveľa lepšie v boji proti koronavíruse ako západné európske krajiny. Žeby to bolo tým, že začali konať jednotlivo, a nečakali kým dojde na dohodu všetkých, čo nám kúpilo istý čas k dobru?

Konanie prezidenta USA je od začiatku svojho výkonu v úrade žalostné a žiaľ mnohým Američanom sa až teraz otvárajú oči a ústa od úžasu. V tomto má Čína navrch, lebo ich zvládnuté-nezvládnutie boja s COVID-19 je v porovnaní s nekompetentným americkým prezidentom stále o niečo vzdialené na míle. Je to deň dozadu, kedy počet infikovaných v USA presiahol ohromné číslo milión. Ale pozor, vinník sa bude hľadať, tak ako ho budú hľadať domácnosti v Amerike, tak isto bude vinníka hľadať aj administratíva v Bielom dome.

Bezvýznamnosť, ba až škodlivosť Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktorá mala práve počas globálnej krízy figurovať ako ústredný mediátorský prvok pri riešení hrozby, sama za seba hovorí o žalostnom stave tzv. global governance. Práve naopak, každá krajina sa vysporadúvala po svojom. A paradoxne, aj toto sa ukázalo ako tŕň v oku. Témou na samostatný článok by bolo rozobrať na drobné, ako katastroficky pristupovala WHO od začiatku ku kríze, až po fail v podobe kritiky krajín Česka a Slovenska za to, že nariadili všeobecné nosenie rúšok. Keď organizácia s globálnou autoritou na zdravotníctvo neodporúča občanom jednotlivých krajín sa chrániť, je na mieste sa pýtať, aký má mať dôvod na svoju ďalšiu existenciu.

Tento svet si zaslúži oveľa kvalitnejšiu politickú reprezentáciu. Elementárne chyby či už pred, alebo počas krízy v boji skrotiť epidémiu sa robili na všetkých frontoch. Američania, žiaľ, prebrali nechcenú prvú pozíciu aj v počte najviac úmrtí na COVID-19. Škodoradostné jazyky by tvrdili, že Trumpovej administratíve vychádza všetko v rámci hesla #AmericaFirst. Paradoxov neubúda ani v Mexiku, kde obyvatelia požadujú dôsledné uzavretie hraníc s USA práve kvôli obavám z nekontrolovateľného šírenia nákazy. Trumpov múr na hranici sa teda ukazuje byť viac ochranným prvkom pre Mexičanov ako naopak.

Britský premiér Boris Johnson v rámci kolektívnej imunity šiel ostatným príkladom (aj keď neplánovane) a za svoje nezodpovedné riadenie krízy vyvodzuje, do istej miery, zodpovednosť. V domácej karanténe. Nikto mu to neželal, skôr by si ľudia priali skutočných lídrov, ktorí konajú preventívne za dobrého počasia, a keď sa blíži búrka, tak by si mali brať na seba bremeno nepopulárnych riešení. Žiaľ, v celej európe pri tejto téme je to, ako čakanie na Godota. Ale toto je už o kríze politických samozvaných elít.

Skôr mi to príde akoby sme západná civilizácia išli hlavou proti múru. Občania platia oveľa vyššie dane ako za stredoveku, okrem toho platia za služby, tolerujú plošný zber informácií a teda obetovali do istej miery svoje právo na súkromie dobrovoľne na oltár postavaný z digitálnych jednotiek a núl. Na druhú stranu, očakávame za tento výmenný obchod od našich vlád, aby zabezpečili primárnu bezpečnosť. Veď to je práve ten základný kameň a pilier štátu – aby zabezpečoval obranu svojho územia a ochranu svojich obyvateľov. Keď táto rovnica permanentne zlyháva a pri prvom hrmení začnú ľudia zbytočne umierať, občania majú právo sa dožadovať rekonfigurácie tejto nevyhovujúcej dohody. A mal by sa za to niekto zodpovedať, a nielen tým, že mu skončí funkčné obdobie. Naivné? Veď práve. Zvykli sme si, že si volíme nezodpovedných populistov. V antickom Grécku na to mali páky v podobe hrozby z ostrakizácie (viď tuná), dnes na nečinnosť a neschopnosť politikov pri predchádzaní kríze voliči len mávnu rukou a tým tak podporujeme perpetum mediocris.

Prečo politici nekonajú

Počas stáročí mor neničil len Atény, ale aj napríklad Alexandriu, Konštantínopol a Rím. Spolu s barbarskými vpádmi znížili počet obyvateľov ‘večného mesta’ z 1,2 milióna na približne 30 tisíc obyvateľov v šiestom storočí. Avšak predpovedanie ničivých katastrof a hĺbka analytických terminus technicus v našich zemepisných šírkach sa dnes spomína maximálne v rámci vágnych pomenovaní typu ‘100-ročná povodeň’ atď. Práve podobné nešpecifickosti a neistoty vedú politické špičky naprieč celým kontinentom s rozhodovacou právomocou k odkladaniu potrebných prípravných prác na mimoriadne katastrofy. A nejde len plánovanie opatrení pre pandémie, boli ste sa niekedy pozrieť na stav protiatómového krytu vo vašom okolí? To by som vám odporučil. Hrozby nepominuli, ale ochrana voči nim, áno.

Netreba drahé štúdie, stačí zdravý rozum na pochopenie, že čo sa týka investícií do preventívnych opatrení, vždy ide o výraznú návratnosť pre verejné financie. V politike by nemalo ísť len o krátkozraké alokácie finančných zdrojov na populistické ciele. Konzistentná príprava na mnohé katastrofy znamená, robiť nepopulárne rozhodnutia. Politici však dúfajú, že predpokladaná katastrofa zasiahne nie počas trvania ich mandátu, ale až počas vládnutia toho, kto príde po nich. Pýta sa pripomenúť frázu, po nás potopa. Je to vysoko hazardujúce a nezodpovedné. Politika a bezpečnosť kupovaná na dlh, o ktorom už teraz vieme povedať, že si ho naši potomkovia nebudú môcť dovoliť splácať. A za neznámu premennú v rovnici si môžete dosadiť či už dopady klimatickej zmeny, biologický útok, atómovú prestrelku, alebo ešte o niečo viac smrtiacu pandémiu.

Jedna štúdia z Cambridgeskej univerzity potvrdzuje, že každý 1 dolár vynaložený na pripravenosť voči prírodným katastrofám zmierňuje neskôr napáchané škody v priemere až o 15 dolárov. Žiaľ, teraz si môžeme otestovať túto téoriu v praxi. Najhoršie čo sa môže po kríze stať je, že voliči budú požadovať od politikov len výdavky na zmierňovanie následkov pandémie, ale nebudú sa dožadovať dôrazných investícií na preventívne opatrenia proti ďalšej katastrofe, ktorá je za rohom. O jednom z takých riešení, ako by sa mala EÚ pripraviť na situáciu akú zažívame teraz a vytvoriť spoločný systém civilnej ochrany, som písal pred rokmi na tomto mieste.

Čo s tým treba urobiť?

Čo by sme mali ako prvé urobiť, keď kríza pominie, je dožadovať sa o zásadné zmeny a čo očakávame od politikov, plus prestavbu systému tak, aby neuprednostňoval nezodpovedných, kým bude ešte téma živá. Toto by si však žiadalo aj zmenu v myslení voliča. Už vieme, že keď dôjde ku podobnej katastrofe, sme v tom všetci spoločne, ako na jednej veľkej globálnej plávajúcej loďke. Niekto si dá k obedu nesprávneho netopiera a o niekoľko mesiacov neskôr tu máme svetovú krízu. Teória chaosu v priamom prenose. 

Príklad, kde je to naviac vidieť, sa týka očakávaných katastrof v spojení s klimatickými zmenami, ktorými sme už teraz svedkami. Vieme, čo musíme urobiť, politici vedia čo by mali urobiť, ale namiesto toho, len zbierajú politické zelené body tejto, už spopularizovanej hry na ‘kto sa bude viac tváriť zelenšie pred voľbami‘. Potom, keď už má prísť na lámanie chleba, predstierajú, že to ešte nie je náš problém, že to môže počkať na neskôr, že niekto iný sa toho musí poriadne uchopiť. Poznáte to, ciele 2035 alebo 2050. A tak si tu žijeme, krok dopredu, dva naspäť. Identifikujeme problém, ale vyrieši ho niekto neskôr. Horí nám strecha na dome, nevadí, dážď ho snáď uhasí.

Prezident Spojených štátov Ronald Reagan povedal v roku 1987 na pôde OSN nasledovné: Možno potrebujeme nejakú vonkajšiu hrozbu, aby sme si uvedomili [naše] spoločné puto. Občas si myslím, ako rýchlo by naše rozdiely na celom svete zmizli, ak by sme čelili mimozemskej hrozbe pochádzajúcej mimo tohto sveta.“ Či práve COVID-19 bude stelesním tej univerzálnej hrozby, ktorá prinúti konať (ne)kompetentných pod tlakom verejnosti, ukáže len čas.

 

 

Autor je zakladajúcim členom politického hnutia Progresívne Slovensko. Text a myšlienky vychádzajú z autorovho presvedčenia a nevyhnutne sa nemusia zhodovať s oficiálnymi stanoviskami spomínaného hnutia.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie