Denník N

Pomýlený strach v nás

Tráviť dovolenku na Slovensku znamená počúvať neznámych ľudí o čosi viac. Len tak stojac v rade na hot-dog, čakajúc na autobus, opaľujúc sa na kupku… A tak aj mňa za posledné dva týždne zasiahol hlas ľudu. A strach. Je všade. Strach sa nesie nezáväznými konverzáciami aj náhodnými poznámkami cez plece. Bojíme sa takmer všetkého. Len nie toho, čoho sa treba báť.

Do hôr nechodíme, lebo medveď. Stopom nejdeme, lebo vrah. Na letisku nás čaká ebola. A najväčší strach máme z ľudí iných ako my. Celospoločenský dovolenkový dialóg prešiel zjavne rozmachom, pretože okrem počasia, medveďov a cigánov sme si pre rok 2015 našli ďalšie témy.

O iných ľuďoch

Nie sú ako my a to nás desí. Zvláštne je ale ten strach použiť pri nadväzovaní komunikácie. Pri bazéne som sa dozvedela, že nemám deti nechávať samé vo vode, lebo ich odnesú homosexuáli. Na autobusovom nástupišti som si vypočula o sockách, ktoré majú neďaleko aj s deťmi stan a iste nás okradnú. Niekoľkokrát som sa dozvedela, že s imigrantmi k nám prichádza koniec sveta.

Akoby niekto rozdával noty o čom prehodiť pár slov toto leto s neznámym okolostojacim. Je v nás toľko strachu z niečoho, čo ani nepoznáme.

Máme strach z homosexuálov, ale netušíme, aké to je nimi byť. Aké to je báť sa aj mame povedať, koho máme skutočne radi.

Máme strach z týraných žien a nechceme v svojej blízkosti ich krízové centrum. Netušíme, aké to je, keď vám muž zatne sekeru do stola uprostred obeda, ale ani nechceme.

Máme strach z utečencov a nechceme ich tu. Nevieme aké to je, keď  bratovi a dcére rozpára brucho granát. A ani nechceme.

A tak som sa opýtala každého, kto o strachu hovoril, či niekoho z „iných“ pozná, alebo niekedy nestretol. Nie.

Žijeme v komforte. Ale v kŕči. Vytvárame si nepriateľov z ľudí, ktorých sme nestretli a tak nevidíme, kto je skutočný nepriateľ.

A možno je len ťažké prijať, že môže byť presne ako my. Že je to milý heterosexuálny sused, ktorý každý večer zbije ženu a deti. A milá suseda, ktorá cez deň na súde za úplatok uzná pravdu podvodníkovi a večer sedí v kostole. Alebo holohlavý chalanisko, ktorí s nami tiahne v prvej línii protestu za lepšiu budúcnosť a popritom rozbije hlavu dievčine.  A priznať, že je to aj ten, komu sme dali svoj hlas. Pánko, ktorý kosí trávnik v košickom mestskom parku a pritom zabíja naše deti a rodičov, keď ich oberá o poriadnu zdravotnú starostlivosť.

Je ťažké prijať, že ten, koho by sme sa mali báť nie je iný, ale je presne taký ako my. Keby sme to prijali, zistili by sme ale aj to, že s tým dokážeme niečo reálne urobiť. A že strach je len tehla v kabelke a ak ju vezmeme do vlastných rúk a vyhodíme, bude sa nám ľahšie žiť.

Teraz najčítanejšie