Románová kronika strateného mesta poodhalí svet ostravského regiónu na prelome storočí
Šikmý kostel rozpráva osudy niekoľkých rodín a generácií v baníckom regióne Ostravy a Karvinej, v ktorom autorka Karin Lednická aj sama vyrastala, a do ktorých zasahujú, v dobrom či zlom, skutočné dejinné udalosti. V regióne, kde sa mieša čeština s poľštinou, a ktorý sa začal rozvíjať vďaka objavu nálezísk uhlia.
V časovom rámci od roku 1894 (tesne pred veľkým baníckym nešťastím) do roku 1921 (po rozdelení Tešína medzi Poľsko a Československo) sa odohrávajú osudy Barbory, Ludwika, Julky a Barky a prostredníctvom nich môžete sledovať každodenný život, trápenia aj radosti obyčajných baníckych rodín na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia a tesne po ňom, kedy fárať začínali už štrnásťroční, a najdôležitejšie bolo zabezpečiť jedlo pre rodinu. Trápenia bolo často viac než tej radosti.
Karin Lednická píše tak, že sa dá len ťažko od knihy odtrhnúť. Celé je to napínavé, dramatické, láskavé, kruté, tak ako aj životná skúsenosť tej doby. Odkiaľ by sa mali v obyčajnom baníckom domčeku dozvedieť o parížskej móde či lahodnosti tekutej čokolády? Neďaleká meštianska Ostrava je už úplne iný svet, kam baníci chodia akurát tak za potešením na Stodolní.
Smutné osudy sirôt po zabitých baníkoch, robota okolo domu, ktorá nikdy nekončí, baníci, čo splachujú uhoľný prach v miestnej krčme, deti, ktoré do školy chodia len ak na to ostane čas, banícke kolónie v blízkosti šachiet, kde sa vlastne všetci poznajú, častý hlad, potraty, zbité ženy, negramotnosť robotníkov prichádzajúcich z Haliča, ťažký život baníckych vdov: všetko to tvorí mimoriadne plastický obraz celého kraja.
„Nestalo by se poprvé, že si chlap vezme havířskou vdovu a pak… pak vezme zavděk i jejíma dcerama. Stará se stará, mladá obšťastňuje, tak to tady kdysi jeden vykřikoval u stolu, aby se ostatním pochlubil.“
Je tam mnoho historických zaujímavostí, o ktorých možno ani netušíme, alebo sme na to už zabudli. Pre mňa boli veľkým prekvapením týždenné náročné púte žien pre soľ do Wieliczky, často s maličkými deťmi, ktoré museli stihnúť za týždeň, aby na nedeľnú omšu boli naspäť. Alebo ako sa menil bežný život s príchodom nového storočia, kedy ľudia začínali pomaly vnímať, že nová doba im prináša aj nové možnosti a narodiť sa v chudobe už nemusí nevyhnutne znamenať aj v chudobe žiť a zomrieť. Zaujímavé sú aj dejiny darkovských kúpeľov, ktoré sa počas Veľkej vojny zmenili na lazaret Červeného kríža. Ani nehovoriac o tom, ako to v takom baníckom regióne vyzeralo počas celej Veľkej vojny a tesne po nej.
Po konci Veľkej vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska sa zdalo, že konečne prichádzajú nové, lepšie časy. Rušili sa šľachtické tituly, zavádzal sa letný čas. Lenže kým v Prahe a Varšave sa slávilo, nad Těšínskom sa začínali sťahovať mraky: tam, kde nikdy hranica neexistovala, naraz vzniknúť musela. Lenže kde končí Poľsko a kde začína Československo? Začalo sa rozdúchavanie národnostnej nenávisti medzi Poliakmi a Čechmi, a to v oblasti, kde bolo mnoho rodín národnostne zmiešaných, odnepamäti. A navyše, obyčajný človek potrebuje nakŕmiť rodinu a nie zaoberať sa vznešenými ideami národa. Zištnosť, podlosti a národnostné krivdy sa začínajú objavovať na oboch stranách.
„Já vlastně nechápu, odkud se najednou ta nevraživost vzala. Vždyť tady takhle pomíchaní žijeme celé roky. Na radnici se dodneška jedná v němčině, my tady teď o Polácích mluvíme polsky, vedle u stolu se lidi baví česky. Tak to bylo, tak to bude.“
Šikmý kostel je výborná kniha a ďalšie potvrdenie toho, že novú generáciu českých autoriek sa oplatí sledovať. Pútavo napísaný príbeh, kde sa miešajú slová ako fajnová roba, vachrlatý, sprduňk či pucvola s lokálnymi pomenovaniami (a navyše sa dozviete, čo znamenali slová ako ograbčora alebo opunčaři), barón Larisch s idealistickým učiteľom, ťažká manuálna práca s túžbou po vzdelaní, zakorenené tradície s novým poriadkom. Výborné.
– – –
Karin Lednická – Šikmý kostel (Bílá vrána, 2020).
