Namiesto referenda lobing?

Občanom, od ktorých pochádza všetka moc a ktorí ju doposiaľ pri nefunkčnom referende vykonávajú len prostredníctvom volených zástupcov, láskavo odkázala, že:

1.

„V tomto duchu vláda SR v súčinnosti s Národnou radou SR zváži zevedenie možnosti iniciatívy občanov na základe kvalifikovaného návrhu a pri stanovení náležitých podmienok.“

2.

„Vláda SR prijme funkčný zákon o lobingu, ktorý bude kombináciou zákonnej regulácie, povinného registra lobistov a kódexu.“

Akú váhu budú mať nezáväzné iniciatívy občanov v súboji s lobistickými skupinami, ktoré zastupujú práva jednotlivcov združených do finančných skupín oproti verejnému záujmu a používajú pritom peniaze alebo iné výhody?

Bude to legalizovanie nerovnosti a nespravodlivosti pri rozhodovaní, legalizovanie najvyššej formy korupcie – korupcie cez zákon?

Chce sa táto vláda naozaj zahrávať s demokraciou?

S MYŠLIENKOU OPODSTATNENOSTI

REFERENDA PRIŠIEL VÁCLAV HAVEL

V deň ľudských práv 10. decembra 1990 vystúpil pred Federálnym zhromaždením ČSFR prezident Václav Havel s apelom na poslancov a na svojich spoluobčanov, aby nepremárnili výsledky novembrovej revolúcie a následne predložil dva návrhy. Jedným bol návrh na zriadenie Ústavného súdu a druhým zavedenie inštitútu referenda. V marci 1991 bol prezidentov návrh ústavného zákona odmietnutý ústavnoprávnymi výbormi oboch snemovní. Kompromisný návrh zúžil predmet referenda iba na otázky štátoprávneho usporiadania a vystúpenia jednej z republík z federácie.

Takto sa začal smutný príbeh nenaplnenia demokracie skutočným obsahom v ponovembrových časoch. Príbeh, v ktorom vyhráva súd o nekompetentnosti voličov. Argument o nekompetentnosti voličov má nepeknú históriu. Bol použitý proti všeobecnému hlasovaciemu právu, proti hlasovaciemu právu žien, proti hlasovaciemu právu černochov v Juhoafrickej republike.

Dnes takmer po tridsiatich rokoch Slovensko nie je ojedinelou krajinou vo svete, kde silnejú hlasy nespokojnosti z cyklicky opakovaného vtláčania vôľe ľudu do kruhu predvolebných sľubov a následného sklamania. Táto tendencia hazardu s dôverou voličov je sprevádzaná trendom potierania výkonu štátnej moci priamou formou a vyzdvihovania opodstatnenosti výlučne zastupiteľskej demokracie, aj keď taká u nás de jure nie je a ani žiadnej z dvoch strán nositeľov rozhodovania neprospieva. Prospech si odnášajú len záujmové skupiny jednotlivcov, ktorých právo je nespravodlivo a nerovnovážne nadradené nad všeobecný záujem.

Príkladov ignorovania občianskych iniciatív zo strany orgánov verejnej moci je neúrekom. Pripomeňme si tie, ktoré sa týkajú najväčšieho zdroja problémov súčasnosti zasahujúcich do všetkých systémov na Zemi, ktorou je klimatická zmena. Rozhodovania, v ktorých boli vďaka lobingu uprednostnené záujmy ekonomických skupín pred verejným záujmom: iniciatíva za zákaz využívania toxických pesticídov v poľnohospodárstve, iniciatíva za zákaz výrubov stromov na celom Slovensku.

Takto ale výkon verejnej moci v štáte, ktorý sa hlási k demokracii nevyzerá.

Rozhodovanie v skutočnej demokracii smeruje k SPRAVODLIVEJ ROVNOVÁHE

medzi potrebami verejného záujmu a potrebami ochrany práv jednotlivcov. A preto podlieha prísnym pravidlám.

Takmer tridsať rokov je referendum definované ústavnými článkami, ktoré vnášajú do inštitútu referenda nejasnosť, nevykonateľnosť zákonom určených podmienok v praxi a vzájomnú rozporuplnosť.

Ani volení zástupcovia ľudu nemôžu rozhodovať mirnix-dirnix.

Aj preto neexistuje ani najmenší logický dôvod k tomu, aby rozhodovanie v referende prebiehalo aj naďalej bez náležitých demokratických pravidiel.

1. PRAVIDLO JASNOSTI VÝSLEDKU REFERENDA

KVÓRUM DEFORMUJE VÝSLEDOK REFERENDA

A JE PREKÁŽKOU V UPLATŇOVANÍ PRÁVA

Terajšia podoba ústavy v znení článku 98 ods. 1 podmieňujúceho právnu záväznosť referenda účasťou nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov neprihliada na zásadu jasnosti výsledku referenda.

Hlasovanie v demokracii má stanovené tri možnosti: ZA, PROTI, ZDRŽANIE SA HLASOVANIA, ktoré sú rovnocenné ako tri vrcholy rovnoramennéhho trojuholníka. Akékoľvek kvórum podmieňujúce platnosť referenda vnáša do výsledku referenda nejasnosť, spôsobuje vyvolávanie tendencií k bojkotu, a tak sa hlasy tých, ktorí sa zdržali hlasovania neprávom priraďujú k skupine „proti“, v mysliach ľudí sa vytvára falošný dojem, že „rozhoduje menšina v prospech väčšiny“, a stráca sa dôvera v demokraciu.

V demokracii je hlasovanie právo a nie povinnosť. Toto najzákladnejšie občianske právo vychádza z princípu rovnosti.

Právo tých, ktorí sa rozhodli využiť svoje legálne právo zdržať sa hlasovania, nemôže predstavovať bariéru uplatňovania práva na výsledok referenda tým, ktorí sa rozhodnú hlasovať za alebo proti, a preto kvórum v akejkoľvek podobe podmieňujúce platnosť referenda je de facto prekážkou uplatňovania verejnej moci priamou formou a predstavuje brzdu rozvoja demokracie i demokratického občianstva.

2. PRAVIDLO PRIMERANOSTI

NEPRIMERANE VYSOKÝ PETIČNÝ PRAH

Znenie ústavného článku 95 odsek 1 stanovuje NEPRIMERANE vysokú podmienku vyhlásenia referenda prezidentom, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach viackrát pripomenul, že pri tvorbe akéhokoľvek zákonného opatrenia treba prihliadať na požiadavku proporcionality, čo znamená, že v obsahu zákonného opatrenia musí existovať primeraný pomer proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, o ktorý sa opatrením usiluje.

Neexistuje žiadny dôvod prečo by sa toto pravidlo nemalo aplikovať aj pri tvorbe zákonov týkajúcich sa výkonu práva občianskeho.

Určenie podmienky vyhlásenia referenda prezidentom stanovením určitého počtu občanov pri uplatňovaní petičného práva v prípade referenda predstavuje legitímny cieľ, nakoľko petičné právo je právom kolektívnym. K tomu, aby bolo opatrenie určujúce petičný prah zákonné, a teda demokratické, nestačí, aby spĺňalo podmienku legitímnosti cieľa. Musí zároveň prihliadať na požiadavku proporcionality, teda na to, aby existoval primeraný pomer medzi použitými prostriedkami a cieľom.

V slovenskej realite, v ktorej je 4.450 000 oprávnených voličov, predstavuje 350 000 občanov 7,9 percent. Vyzbierať tak enormne vysoký počet podpisov pre skutočne čistú občiansku petíciu bez podpory finančných záujmových skupín je priam nemožné, a teda existuje minimálny predpoklad, že zákonom určená podmienka je v reálnej praxi vykonateľná.

A preto, keďže petičný prah minimálne 350 000 občanov, ktorý stanovuje ústavný článok 95 ods. 1 predstavuje neprimeraný pomer medzi použitým prostriedkom a cieľom, nie je tento predpis demokratický.

3. PRAVIDLO PRÁVNEJ VYKONATEĽNOSTI

Ďalší moment nejasnosti, ktorý dlhodobo vyvolával spory v odborných i politických kruhoch a dodnes nie je odstránený, predstavuje ústavný článok 98 ods. 2 (Návrhy prijaté v referende vyhlási NR SR „rovnako ako zákon“), v náväznosti na ústavný článok 73 ods. 2 (Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi), a v náväznosti na ústavný článok 30 ods.1 (Občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov).

Z článku 30 ods. 1 Ústavy SR jednoznačne vyplýva, že rozhodovanie občanov prostredníctvom referenda ako priamej formy zúčastňovania sa na správe vecí verejných, musí mať právny účinok.

V ústavnej teórii prevláda rozdielnosť názorov ohľadne toho, ako by mali poslanci po schválení návrhu prijatého v referende postupovať.

Podľa jednej skupiny teoretikov vyhlásením návrhu prijatého v referende vzniká Národnej rade SR povinnosť bez zbytočného odkladu zabezpečiť prijatie zákona. Druhá skupina ústavných teoretikov však poukazuje na princíp zákazu imperatívneho mandátu poslanca, ktorý nie je pri svojom rozhodovaní viazaný príkazmi.

Ďalším nedostatkom ústavného vymedzenia inštitútu referenda je skutočnosť, že výsledok referenda môže zákonodarný zbor zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti, čo navádza otázku, či nejde o priame spochybňovanie inej časti ústavy (čl. 2, ods. 1 alebo čl. 30, ods. 1).

Interpretácia a aplikácia ústavy prechádza vývojom názorov nielen teoretikov, politikov, ale aj Ústavného súdu SR. V období od 90. rokov minulého storočia dodnes vzišli uznesenia Ústavného súdu, v ktorých Ústavný súd SR poprel svoju predošlú tézu o poradnom účinku referenda a nahradil ju koncepciou príkazného účinku (II. ÚS 31/97). Po počiatočnej polarizácii vznikol aj v radoch ústavných teoretikov konsenzus o tom, že bez pochybnosti referendum musí byť záväzné.

Daniel Lipšic:

„Referendum nie je drahý prieskum verejnej mienky. Výsledok referenda sa vyhlasuje v Zbierke zákonov a má silu ústavného zákona. Ten výsledok je nemeniteľný tri roky. Rozhodnutie v referende je záväzné a nepotrebuje ďalšiu aktivitu národnej rady.“

Radoslav Procházka:

„Právna záväznosť referenda je pre mňa osobne vyriešená vec. Ak prehovorí nadpolovičná väčšina oprávnených voličov, tak to musí celá štátna moc rešpektovať.“

Ján Drgonec:

„Právne prostriedky na zabezpečenie účinku výsledkov referenda existujú. Chýba však politická vôľa na prijatie právnej úpravy, ktorá by odstránila pochybnosti, či sa s výsledkom referenda dá spojiť právny účinok.“

4. PRAVIDLO SPRAVODLIVOSTI, VEDECKOSTI

A ÚSTAVNOSTI REFERENDOVEJ KAMPANE

Tieto pravidlá, ktoré sa dotýkajú rozhodovacieho procesu počas referendovej kampane – v aktuálnom znení zákona 564/1992 – úplne absentujú.

Fakt, že aktuálne znenie zákona o spôsobe vykonania referenda z roku 1992 vôbec nereflektuje pravidlá informovania v médiách počas referendovej kampane, ktoré by mali zaručovať všestrannosť informácií, názorovú pluralitu, objektívnosť a nestrannosť, odzrkadľuje skutočnosť absolútneho nezáujmu zákonodarného zboru doterajších volebných období o sfunkčnenie inštitútu referenda.

Napriek tomu, že klub OĽANO sa v predchádzajúcich dvoch volebných obdobiach pomerne intenzívne venoval tvorbe nových podmienok vedenia volebnej kampane, návrh novely zákona o volebnej kampani, ktorý sa týkal zavedenia možnosti konania diskusných programov v médiách počas referendovej kampane – predložený členom klubu OĽANO Národná rada SR nepodporila.

Takmer tridsaťročné odkladanie legislatívnej úpravy sfunkčnenia inštitútu referenda v časti práva na informácie má korene v neustále živenom predsudku o nepotrebnosti referenda a predstavuje zapečatenie bludného kruhu predsudkov do súdu o nekompetentnosti voličov.

Argument o nekompetentnosti voličov má nepeknú históriu. Bol použitý proti všeobecnému hlasovaciemu právu, proti hlasovaciemu právu žien, proti hlasovaciemu právu černochov v Juhoafrickej republike.

REFERENDOVÁ KAMPAŇ

POTREBUJE PLURALITU A VEDU

Dnes, kedy svet zápasí s nekontrolovanou vlnou dezinformácií, bludov a znovuobjavených predsudkov, je rezignácia na výchovu k demokratickému občianstvu návratom k dobe temna. Prostriedkom k novej renesancii je veda v mediálnom priestore. V priestore, ktorý využíva aj temný svet chaosu.

Poskytovanie informácií počas referendovej kampane by rozhodne nemalo uprednostňovať formu reklamnú pred formou diskusnou, ako je to doteraz zaužívané v praxi. Vzhľadom na potrebu zhustenia informácií do jedného výrazného celku využíva reklama vo väčšom merítku pôsobenie na emócie ako na racionalitu. Oslovuje pozitívne emócie, ale častokrát aj negatívne, ako strach, hnev, nenávisť, a s nimi spojené predsudky. V reklame nie je dostatok priestoru na fakty a argumenty, vedecké analýzy a už vôbec žiadneho na konfrontácie názorových prúdov.

Pri rozhodovaní o verejnej veci v referende, zhmotnenej do jednej otázky, na ktorú treba odpovedať súhlasom alebo nesúhlasom, ale nestačí dostať od predkladateľa pozitívnej referendovej otázky informáciu, že vec je biela a od oponenta, že vec je čierna alebo v prípade negatívnej otázky opačne.

Ak má byť rozhodovanie v referende zodpovedné, treba vytvoriť predpoklady pre zachovanie rovnováhy medzi emocionálnym a racionálnym prvkom rozhodovania. Zodpovednému rozhodovaniu predchádza prirodzená analýza v myslení a k analýze je potrebné multidisciplinárne vedecké informovanie v pluralitnej diskusii,

lebo všetko so všetkým súvisí.

Nadraďovanie potrieb rozvoja ekonomického systému v posledných minimálne 150 rokoch nad potreby rozvoja ostatných spoločenských systémov, ale predovšetkým nad systémy prírodné doviedlo ľudstvo do klimatickej krízy. A ona nám poskytla ponaučenie o škodlivosti rezortizmu pri aplikovaní vedy a výskumu v spoločenskej praxi. A poskytuje nám ponaučenie aj pre prax fungovania demokracie.

Ak ponecháme vedu naďalej v útrobách do seba uzavretých vedeckých kabinetov namiesto toho, aby sme ju vyzdvihli do výšok existujúcej platformy diskusie otvorenej pre širokú verejnosť, odhodíme ponúkanú šancu vedenia dialógu s občanmi prostredníctvom referenda.

Tou platformou je otvorená multidisciplinárna vedecká diskusia v médiách.

Takáto diskusia počas referendovej kampane poskytne občanom kvalifikované informácie prostredníctvom prezentovania spravodlivo vyvážených odborných analýz zo strany predkladateľa i zo strany oponenta referendovej otázky.

No nestačí, aby bola diskusia vedecká a otvorená. K tomu, aby spĺňala podmienku demokratickosti je potrebné, aby bola aj ústavná. Ústavnosť diskusie v médiách v rámci referendovej kampane zabezbečí aplikovanie článku 17 Európskeho dohovoru o ľudských právach o zákaze zneužitia práv, v súvislosti s článkom 10 o slobode prejavu, do Zákona. Článok 17 dohovoru stanovuje zákaz zneužitia práv, a teda aj práva na slobodu prejavu na narušenie alebo obmedzovanie práv a slobôd v dohovore zakotvených (napríklad čl. 14 zákaz diskriminácie).

REFERENDOVÁ KAMPAŇ

POTREBUJE REFERENDOVÚ BROŽÚRU

Neexistuje relevantný dôvod k neexistencii rovnakého štandardu poskytnutia súhrnu najdôležitejších informácií formou poštovej zásielky pred konaním referenda každému oprávnenému voličovi, ako je to v prípade všetkých ostatných volieb. Preto je nutná aj zákonom stanovená povinnosť vydania a distribúcie referendovej brožúry, ktorá bude smerovať na príslušné orgány štátnej moci a obidve strany výkonu referenda. Zákonné ustanovenia by mali odzrkadľovať princíp rovnosti – stanovením rovnakého rozsahu argumentácie v referendovej brožúre z obidvoch názorových strán referenda.

Štát aj občania potrebujú vzájomnú dôveru

Svet sa neocitol uprostred klimatickej krízy jedným zamávaním krídla motýľa. Tento globálny problém, ktorý sa stal akútnym, je dôsledkom vyzdvihovania individualizmu a následného trendu nepočúvania sa navzájom, ale predovšetkým nepočúvania vedcov. Teraz, keď sme bohatší o poznanie z koronakrízy o tom, že individuálna zmena životného štýlu je možná, že máme počúvať vedcov, už viac neobstojí argument, že v čase krízy niet priestoru na veľké zmeny. Práve čas kríz je najvhodnejší na zvažovanie postojov k životu i postojov k tvorbe podmienok života na Zemi, ktoré sa nezaobídu bez hľadania cesty k vzájomnej dôvere. Občania potrebujú dôverovať štátu a štát potrebuje dôverovať občanom. Bez záujmu o individuálne názory iných, záujmu o sociálny proces formovania názorov, záujmu o odvážne celoštátne diskusie, nie je možné naplniť demokraciu skutočným obsahom.