Accelerando

Hneď na začiatok treba povedať, že táto hard sci-fi od spisovateľa Charlesa Strossa z roku 2005 nie je pre každého. Je to jedna z tých kníh, ktoré milujete alebo ledva dočítate a 1 bod z 5 dáte aspoň za snahu. Rozporuplný román, ktorý niekomu môže uplynúť ako voda a zvedavo obracia stránky, alebo sa naopak po pár stranách začnete premáhať a strácať v technickom žargóne, ktorým Stross nijako nešetrí.

Moderná kyberpunková sci-fi o technologickej singularite, umelej inteligencii a virtualizácii ľudskej osobnosti. Alebo posledný pokus udržať kyberpunk pri živote a nepripustiť si limity našej predstavivosti pri uvažovaní o umelej inteligencii a preceňovaní rýchlosti skutočného industriálneho a informačno-technologického vývoja.

Ak sme sa zatiaľ niečo z medzinárodného projektu experimentálneho fúzneho reaktora ITER vo Francúzsku naučili, tak to je to, že to trvá hrozne dlho. Nehovoriac o slimačej výstavbe nových a výkonnejších časticových urýchľovačov.

Stross podceňuje zotrvačnosť starých výrobných postupov a zabehnutých ekonomických pravidiel. Dochádza tu k rovnakej úvahovej chybe ako pri ekonomických teóriách, ktoré vychádzajú z modelové predpokladu, že na trhu operujú racionálni aktéri. Strossovi by sa možno nepozdávalo, že možnosti a vyhliadky technického pokroku ešte nepresvedčia nikoho, aby sa vzdal hospodárskeho a spoločenského modelu, ktorý zatiaľ v modifikovaných verziách prečkal aj krízy 20. storočia.

Možný posun k zvláštnejšiemu a komplexnejšiemu ekonomickému modelu, v ktorom by kreatívne, exotické a inteligentné finančné nástroje obchodovali v mikrosekundách a prakticky zlikvidovali klasickú burzu, by mohol možno nastať po svetovej hospodárskej kríze biblických rozmerov, oproti ktorej by kríza z 2008/2009 a koronakríza 2020 pripomínali jemný letný vánok na svetových trhoch. Muselo by dôjsť k obrovskej strate v dôveryhodnosť najväčších hráčov na trhu. Potom sa však tisne na jazyk otázka, prečo by v takom prípade malo dôjsť k ešte väčšej liberalizácii a decentralizácii medzinárodného finančného systému?

A aj podľa optimistických odhadov sme od niečoho, čo by sme mohli nazvať skutočnou umelou inteligenciou dokonca s vedomím, ako si ju radi predstavujeme v našom ľudskom antropocentrickom chápaní, ešte desiatky rokov vzdialení.

Stross sa spolieha na to, na čo aj niektorí technooptimisti, že umelo-inteligentné analytické  programy schopné cez výkonnejšie počítače s exponenciálnym zväčšovaním výpočtovej kapacity vyriešia chemicko-technologické rébusy v oblasti nových materiálov, pri ktorých grafén a borón vyzerajú ako veci z doby kamennej. Choroby budú až na niektoré výnimky hudbou minulosti, lebo budeme schopní na každú jednu chemickú štruktúru nájsť protilátku. Samozrejme by UI s výpočtami mohli pomôcť aj bájne kvantové počítače a globálny vysokorýchlostný satelitný laserový internet…

Je to takmer ako efekt snehovej gule. Na prvotný komplikovaný systém sa začínajú nabaľovať stále logisticky komplexnejšie vrstvy, pričom všetko stojí a padá na pár základných predpokladoch. A to ešte nehovoríme ani o spoločensko-politických dôsledkoch týchto  zmien.

Stross síce spomína ľudí, ktorí nesúhlasia s mozgovými implantátmi a zverením riadenia hospodárstva chytrým algoritmom (pričom už dnes sa tak v lightovej  podobne na svetových burzách obchoduje), ale týchto ľudí sa príbeh nedotýka a nechá ich prakticky zomrieť na planéte, ktorá podľahne doslovnému rozkladu svojej hmoty, kvôli surovinám na nové nanoprocesory.

Zatiaľ, čo v Schismatrixe od Brucea Sterlinga príde medzi ľudstvom k rozkolu medzi kyberneticky vylepšenými ľuďmi a geneticky modifikovanými ľuďmi, tak v Accelerande Stross vychádza z obtiažného zastavenia informačno-technologického vývoja, ktorý po dosiahnutí určitého bodu bude akcelerovať a človek sa novému systému buď podvolí a stratí svoju ľudskosť, alebo sa rozhodne nájsť si nový domov v kozmických habitatoch a nekonečných virtuálnych simuláciách reality. Čo by istým spôsobom vysvetľovalo aj Fermiho paradox, teda otázku, prečo nikde nevidíme stopy mimozemskej aktivity, ktorá by na ilustračnej Kardashevovej stupnici civilizácii mala byť schopná nielen využívať všetky zdroje svojej planéty, ale (a to by sa dalo pozorovať) využívajú energiu svojho slnka, slnečnej sústavy a napokon galaktického okolia. V tomto prípade sa držia v čo najtesnejšej blízkosti energetického jadra s najväčšou prenosovou kapacitou.

Svet Schismatrixu je Sterlingov pokus o čo najviac odľudštenú podobu budúcej spoločnosti, ktorá funguje podľa úplne odlišných pravidiel ako tá súčasná. Technologický pokrok a vírusová skaza ľudstva na Zemi ľudí vyhnali do habitatov rôznych bizarných tvarov, v ktorých fungujú rôzne štátne zriadenia, súčasnému človeku stále rovnako cudzie ako v roku 1985. A je vám to ako čitateľovi jasné hneď od prvej stránky a činí z tejto knihy niečo pozoruhodné, i keď ťažko stráviteľné, ale od začiatku viete, na čom ste.

Accelerando začína akčne, konšpiračne, humorne, eroticky, záhadne a technologicky šialene ako klasický kyberpunk a nemožno v tom nevidieť ozveny Neuromancera a Snehu, no postupne sa to začne všetko nabaľovať, až to je miestami až veľmi neuveriteľné.

Sledujeme (odhadom) 3 generácie jednej(?) rodiny, pričom s protagonistami prežijeme začiatok 21. storočia a opustíme ich až niekde v 24. storočí (podľa toho ako to rátame). A práve v tomto bode to začína škrípať, i keď to je stále menej technicky fantastické ako koniec Spomienky na Zem. Nie je to žiadna kritika, len pozorovanie v podstate nevyhnutného dejového vyústenia.

Ak sa do príbehu napchá príliš veľa záhad, príliš veľa rekvizít, začnú zo všetkého plynúť rôzne implikácie, rôzne dohady, rôzne protirečenia a zároveň to živí divákovu predstavivosť a drží ho pripútaného k príbehu. Čím viac tento pocit úžasu stimulujeme, tým rastie očakávanie bombastického epického konca. Nastane problém, že každý začne od veľkého finále očakávať príliš veľa. V tomto prípade však koniec zase až tak extrémne nevybočoval z celkového rámca románu a nakoniec to bolo celkom uspokojivé ukončenie divokej jazdy do srdca singularity. Jediný problém je s načasovaním.

Napriek polemizovaniu o chytrosti, či nezáživnosti nemožno Strossovi odoprieť zápal pre vec, ktorý je z každej stránky informáciami nabitého románu cítiť. A dá sa mu tým pádom prepáčiť – napriek viac menej apokalyptickému koncu – príliš optimistický pohľad na hranice ľudsky možného a konečne aj na samotnú singularitu.

Vec, ktorá sa dá mnohým kyberpunkovým dielam a nadšeným futuristom vytknúť, ale ktorá  je absolútne pochopiteľná, je antropomorfný pohľad na strojovú umelú inteligenciu. V skutočnosti nikto nevie, kedy vzniká vedomie a aj keby bolo len inherentnou funkciou evolučne vyplývajúcou z narastajúcej zložitosti kvantového systému, ako môžeme tvrdiť, že naša skúsenosť bude podobná niečomu, čo nemá napr. žiadne fyziologické zmysli/senzory a neurochémiu, ktorá zásadne ovplyvňuje naše kognitívne schopnosti podobne ako genetika a epigenetické procesy a pod., nehovoriac o vývoji samotnej ľudskej psychiky, o ktorej vieme ešte menej ako o celkovom fungovaní mozgu. V podstate ani nemáme jasnú definíciu pojmu „vedomie“.

Stross pri konštruovaní  svojej vízie vychádza z mnohých technologických míľnikov ako:

• umelá inteligencia a umelo-inteligentné riadiace systémy
• technologická miniaturizácia nielen v oblasti nanoprocesorov, ale aj v schopnosti manipulovať s hmotou na subatomárnej úrovni s presnosťou virtualizácie informácii až na elektrónový spin
• vývoj operačných systémov pre virtualizáciu fyzických modelov poskytujúcich simuláciu reality
• pokrok v skenovaní ľudského mozgu a schopnosť vytvoriť kompletnú neurálnu mapu
• funkčné genetické inžinierstvo a rozlúštenie všetkých procesov DNA
• vytvorenie otvorenej bezdrôtovej informačnej siete (satelitný laserový internet na spôsob Starlinku?) a internet vecí (všetky elektronické zariadenia sú prepojené)
• pokrok v energetickom priemysle, kvôli udržiavaniu zrýchľujúcej sa energetickej spotrebe exponenciálne narastajúcej procesorovej kapacity a zhusťujúcemu sa informačného toku ako je čoraz viac ľudí a vecí prepájaných s informačnou sieťou
• rozšírenie zmyslového a užívateľského rozhrania mozgu cez rôzne formy kortikálnych a iných implantátov, ktoré sú priamo prepojené s informačnou sieťou. Človek nebude závislí od hardvéru, ktorý bude držať v ruke, ale od toho, ktorý bude mať v hlave a umožní mu priame spojenie s internetom a možný prístup k zdanlivo nekonečným fraktálnym virtuálnym simuláciám, pri ktorom súčasné počítačové hry budú vyzerať ako detské hranie sa s konármi, ktoré majú predstavovať meče
• pokrok vo vývoji alternatívnych kozmických pohonov (solárne plachty, plazmatické pohony, v najlepšom prípade fúzny pohon, ktorý závisí od realizovateľnosti miniaturizácie a energetickej výhodnosti)
• priemyselná ťažba zdrojov v slnečnej sústave
• pokrok v replikačných prispôsobiteľných nanosystémoch
• konečný cieľ: schopnosť vytvorenia kompotrónia

„Planéty slnečnej sústavy majú dokopy hmotnosť zhruba 2×10²⁷ kilogramu. Ženy po celom svete porodia denne štyridsaťpäťtisíc detí, čo predstavuje 10²³ MIPS (jednotka výkonu spracovania vyjadrená v miliónoch inštrukciách za sekundu). A výrobné linky po celom svete vychrlia denne tridsať milión mikroprocesorov, čo predstavuje 10²³ MIPS. Ešte pár mesiacov a prvý raz v dejinách budú mať väčšinu MIPS v slnečnej sústave na svedomí stroje. Za ďalších desať rokov dosiahne výpočtový výkon slnečnej sústavy kritických 1 MIPS na gram – milión inštrukcii za sekundu na gram hmoty. A potom, singularita – úbežný bod, za ktorým extrapolácia rastu stratí zmysel.“

Stross vychádza z predpokladu, že sa v treťom desaťročí dvadsiateho prvého storočia väčšina myšlienkového výkonu planéty už nebude rodiť, ale vyrábať. Na každého človeka pripadne desať mikroprocesorov a toto číslo sa každých štrnásť mesiacov zdvojnásobí. Populačný prírastok v rozvojových krajinách sa zastaví, pôrodnosť poklesne. S rastom životnej úrovne a informačno-materiálneho zabezpečenia klesne chuť sa reprodukovať. Dobývanie vesmíru uviazlo na mŕtvom bode, nedostatok zdrojov a hospodárske krízy škrtia aj posledné kohútiky vládnych kozmických programov.

V štvrtom desaťročí mysliaca hmota slnečnej sústavy prekročí 1 MIPS na gram. Ľudská populácia je tesne pod maximom (cca 9miliárd), ale rastová krivka mieri k záporným číslam.

„Ľudské myslenie vytvára okolo 10²⁸ MIPS mozgovej kapacity slnečnej sústavy. Skutočné myslenie predvádza hlavne halo tisícov biliónov procesorov, ktoré obklopuje stroje z mäsa a kostí výpočtovou hmlou – každý sám o sebe je tisíckrát výkonnejší než ľudský mozog, spoločne desaťtisíckrát a ich počet sa každých dvadsať miliónov sekúnd zdvojnásobuje. Dosahujú 10³³ MIPS a stále silnejú, každopádne slnečnú sústavu čaká ešte dlhá cesta k plnému prebudeniu.“

Zároveň prichádza k sociálnym otrasom spôsobených nielen zväčšovaním rozdielov medzi bohatými a chudobnými, ale zase a znova medzi náboženstvom a technologickými trendmi. Čoraz viac ľudí však už nie je nielen zbavená dedičných ochorení, ale už odmalička funguje s implantátmi v hlave. Pre nich ľudia neprepojení s nekonečnými možnosťami informačného eldoráda predstavujú slepú cestu evolúcie.

V Accelerande raz bude všetka hmota slnečnej sústavy premenená na nanoprocesory kvantovo previazané v spoločnej informačnej sieti, ktorej fungovanie a Ekonomika 2.0 sa budú vymykať akejkoľvek ľudskej skúsenosti a logickému biologicko-evolučnému pochopeniu. Človek bude pre UI v takomto systéme ešte menej ako sú pre človeka mravce.

Napriek tomu, že sú figúrky na šachovnici v pohybe a v technickej primordiálnej polievke sú všetky potrebné ingrediencie a už sa nám to pomaličky varí – no nikto nevie, kedy bude polievka hotová a či to vôbec dokážeme zistiť… Ťažko predpovedať budúcnosť, aj keby sme mali prístup ku komplexným simuláciám a Turingovému orákulu – nikdy sa nedá vylúčiť nejaká neznáma premenná. Faktor, ktorý nikto nezohľadnil. Preto by som si dovolil Strossov technooptimizmus brzdiť.

Áno, narastajúca technologická previazanosť a závislosť človeka od narastajúceho informačného prístupu napokon privedie k myšlienke rozšíriť svoje vlastné zmysli a jednoducho byť vo virtuálnej sieti vedome prítomný a skúšať ako ďaleko sa dá zájsť… Je to napokon ako s inteligentnými zbraňovými systémami. Nejde o to, že to je neetické a vy to nebudete robiť, keď viete, že váš nepriateľ na týchto systémoch pracuje. Niekto sa jednoducho do toho pustí, či sa nám to páči, alebo nie a domino sa spustí. Ale Stross podceňuje štát a silu veľkých nadnárodných korporácii. V priemysle nechcete často meniť výrobné procesy, lebo to predstavuje riziko a veľké náklady. Preto niekedy výrobcovia a investori napriek patentom a výskumným týmom čakajú, kto s tým príde na trh prvý a či vôbec ľudia budú mať o nový produkt záujem. Ako napr. v prípade Tesly, či SpaceX. Nejde o to, že sa to nedá, ale že sa málokomu chce ísť do megariskantných podnikov, čo je pochopiteľné.

Napriek tomu, že sa na všetkom, čo by sme na realizáciu Strossovych plánov potrebovali, vo výskumných strediskách už pracuje, tak stále to je ešte v ranej fáze a pokrok nepokročil natoľko, aby sme boli postavení pred skutočne ťažké morálne dilemy.

Je naivné si myslieť, že v roku 2040 budeme používať taký istý dizajn komunikačných zariadení ako dnes, lebo by sme tým priznali, že smartfóny narazili na svoje limity. Rozšírená realita skrz rôzne zariadenia ako trebárs okuliare bude len jedným z ďalších krokov k čoraz väčšiemu približovaniu virtuálneho prostredia k tomu fyzickému. Bude stačiť jedna generácia ľudí zvyknutých na všetky výhody rozšírenej a virtuálnej reality, že príde ďalšia logická otázka: prečo len vnímať zopár nedokonalými zmyslami?

Tu však narážame na dva protichodné postoje, ktoré sa časom a predpokladaným IT vývojom budú čoraz viac rozchádzať. Technologické limity a ľudská predstava o morálke.

Nielenže budeme stáť pred etickými problémami umelo-inteligentných systémov, genetického inžinierstva na úrovni editovania genetických predispozícii na choroby a poruchy a stáť pred kopiacimi sa žalobami, ale aj pred elementárnou otázkou, čo to je inteligentný život? a redefinovať, čo je človek. Prenášanie informácii o neurónovej mape a fyziologických procesoch a osobnostných stavových vektoroch do iného zariadenia napriek vznešenej technickej hatmatilke stále pripomína samovraždu. Čo budú robiť súdy, keď sa niekto dobrovoľne prihlási na experimenty s downloadovaním svojej mysle a jednoducho to  neprežije?

Otáznym ostáva aj pokrok v energetike. Fúzna energia je stále hudbou budúcnosti a uvidíme za ďalších 50 rokov, či to potom za 50 rokov už konečne bude. Najdôležitejšou premennou napokon bude samotný stav vývoja umelej inteligencie a funkčných kvantových počítačov (ak však budú ponúkať to, čo sa od nich sľubuje). A tieto dve premenné sú veľmi otázne. Nejde ani tak o to, či to raz bude, ale kedy? Ak to raz bude, spôsobí to kompletnú priemyselnú revolúciu a prinesie superhurikány na medzinárodných burzách? Alebo si to ledva  všimneme?

Strossovo kompotrónium je zatiaľ zbožné želanie. Možno do konca storočia budeme mať prvé hmatateľné experimentálne úspechy na nanoúrovni. My sa však potrebujeme dostať na subatomárnu úroveň a to by sme dnes aj napriek peknej rovnici zo supermúdreho počítača nedokázali. Možno budeme mať návod, ktorý nebudeme vedieť použiť, lebo sme limitovaní našou kauzálnou logikou svojho evolučne obmedzeného mozgu. A dostaneme sa do bludného kruhu, kedy nedokážeme mať väčšie mozgové rozhranie bez väčšej fyzickej informačnej infraštruktúry, ale k postaveniu takej infraštruktúry, budeme potrebovať väčšie informačné rozhranie…

Základným Strossovým predpokladom, ktorý všetko uľahčuje je ten, že sa tupá hmota bude meniť na programovateľnú. Kompotrónium je hypotetická hmota, ktorá sa na atómovej  úrovni najlepšie hodí pre podporu počítačov, kde prebieha prenášanie informácii.

„Vezmite všetky planéty slnečnej sústavy a rozoberte ich. Premeňte ich v prach – v štruktúrované nanopočítače poháňané tepelnými výmenníkmi, rozmiestnené v sústredných obežných dráhach okolo centrálnej hviezdy. Teplota vnútorných okruhov sa blíži teplote topenia železa, vonkajšie sú ľadové ako tekutý dusík, a každá ďalšia vrstva je poháňaná odpadovým teplom predchádzajúcej. Podobá sa to ruským bábikám vyrobených z Dysonových sfér, jedna šupka obaľuje druhú, ale ich účelom nie je podpora života… Matrioškový mozog umelých inteligencií vo virtuálnom prostredí…“

Zatiaľ máme zopár nových hračiek a nevieme, čo spôsobí 100 rokov používania internetu s ľudským mozgom, ale problémy minulosti nikam neodídu. Stále hasíme len požiare. A budeme to robiť aj naďalej. Na núdzu odpovedáme zvýšenou technologickou závislosťou, ktorej pokrok je však (zatiaľ) limitovaný dobrou vôľou najväčších nadnárodných korporácii a vojensko-priemyselného komplexu, ktorý technológie vyvíja primárne na necivilné účely. Stále ide a pôjde len o tvrdý biznis. Technologický giganti požierajú start-upy a menšie firmy a rozširujú svoje portfólia a zatiaľ ani légie legislatívy na to nestačia a v príkladoch ako Čína, či Singapur vidíme, čím straší aj Žižek – model kapitalizmu bez demokracie s totálnou kontrolou digitálnej stopy každého jedného občana, podporený všadeprítomnými kamerovými systémami obsluhovanými rozvinutými programami na rozpoznávanie biometrických údajov. Čínsky systém sociálnych kreditov, kedy štát boduje svojich občanov, je len začiatok. Stross neráta s orwellovskou nočnou morou, kedy skôr než nás rozprávkové technológie spasia, sa nimi sami zotročíme z absolútne ľudských pohnútok.

Stross neráta s tým, že to možno nezvládneme už v začiatočnej fáze. Že sa potkneme skôr, než sa dokážeme rozbehnúť a akcelerovať. A stále visí vo vzduchu otázka, či sa proste nezasekneme a dostaneme do slepej vývojovej uličky, kedy ani UI nebude presne to, čo sme očakávali.

Napokon je čoraz výraznejšie vidieť, že vývoj spoločnosti ide pomalšie ako technologický  vývoj. Nie je to zatiaľ nič, na čo by sme si ešte nezvykli. Problematické to bude, keď technologické revolúcie nebudú prichádzať každých desať rokov, ale každý rok a budeme sa  čoraz  viac strácať v informačnej oáze a zanedbávať skutočné  sociálne vzťahy. Otázne je, kto potom bude sanovať prírodu, ktorá od počiatku ľudstva slúžila ako odpadkový kôš a „nevyčerpateľná“ studňa zdrojov… A kto bude riešiť dôsledky miliónových presunov obyvateľstva ako sa priemerná teplota v rovníkových oblastiach bude približovať k nezmestiteľným hodnotám a napr. v takej Čine spôsobí nárast vlhkosti a takmer dvesto miliónov ľudí bude mať ťažkosti normálne dýchať.

Pesimistický  scenár je taký, že ako vždy neurobíme nič a skutočne sa rozhýbeme k akcii až keď bude 5 pred 12 alebo možno 5 po… Aj realistickejší scenár s pesimistickejšími komponentmi napriek technologickému pokroku v komerčnej oblasti nevyzerá nijako rúžovo. Napokon je dosť možné, že sa v ďalekej budúcnosti namiesto utekania ku hviezdam, utiahneme do virtuálneho Disneylandu,  zatiaľ čo celá ekologická rovnováha pôjde k čertu.

Accelerando ponúka vskutku mnoho podnetov na špekulovanie a odhadovanie budúcich trendov. Je to samozrejme dielo fikcie vychádzajúce z nejakých reálnych predpokladov a špekulácii, ktoré tvoria  kostru, na ktorej je poskladaný dej. Ale ponúka to slušný prehľad aktuálnych technologických konceptov.

Accelerando je viacfazetová, rôznorodá, skutočne komplexná a kyberpunková hard sci-fi s vysokou informačnou hustotou. Osobne jej dávam 5/5 už len za to, že človeka naozaj prinúti rozvetviť svoje myšlienky – na druhej strane to môže byť aj dôvod, že sa v tom stratíte a dáte tomu znechutene nulu. No napriek večnej premenlivosti umeleckého verdiktu, jednoznačne už patrí medzi klasiku žánru.