Denník N

Neplánovaná prestávka. O vlaku, ktorý zrazu zastal

Tak sme sa dočkali. Toľko sme hovorili o možnostiach… zmene… potrebe pomáhať, zastaviť sa… spodstatniť našu roztrieštenú prítomnosť. Uchopiť to, v čom žijeme. Zastihlo nás to (ne)pripravených?

Iste, brzdilo sa rýchlo. Ručná brzda, šok, pár narazených čiel a rozbitých nosov. Zastaviť, stáť. Stojíme.

Pripomína mi to obraz z akéhosi filmu. Dlhý vlak stojí uprostred pláne. Okná sa spúšťajú, vystrčené hlavy. Čo sa deje? Vedia tí vpredu viac? Sprievodca sa stáva poslom čerstvých správ. Zachovajte paniku, všetko je pod kontrolou. Niekto sa vrátil z jedálenského vozňa a rozpráva, čo videl hlúčiku na chodbe. Tretí sa na záchode stretol so známym z kupé prvej triedy. Tí odvážnejší vystupujú. Pán v okuliaroch dvíha hlavu od rozčítanej knihy a skúma horizont. Nové výhľady a nové súvislosti. Nervozita stúpa. Meškáme. Iní sa tešia a využívajú čas na cigaretku v tieni vozňa. Ktosi plače. Keby sme aspoň stáli inde, bolo by nám príjemnejšie… také Alpy, more… tu nie je o čo oprieť pohľad. Pláň. Bez stromov. Bez tieňa. Teplo. Možno je to niečo vážne? A možno nie. Nestresujte. Pár mužov kráča pozdĺž vlaku k lokomotíve. Ktosi rozdáva jablká. Mladá rodinka si prestiera deku pod násypom… Krik, hádka… Sprievodca vykladá z batožinového priestoru bicykel a majiteľ na ňom odchádza kamsi v smere jazdy. Rozhovory. Ticho. Teplo. Slnko je vysoko. Otvorené mapy, spiace deti, telefóny v rukách, vyzuté topánky.

Zhodneme sa na jedinom: tu sme ešte nestáli. Pochopiteľne, nie je tu stanica, nijaký harmonogram príchodov a odchodov. Aj signál by mohol byť lepší. Čo ak pôjde iný vlak? Vedia o nás? Možností neúrekom. No istota len jediná. Stojíme.

Také zastavenie sa dá poňať poeticky. Môže byť spomalením. Obmedzením výberu. Sústredením. Motýľ na skle okna. Dá sa pôsobivo rozložiť na papier – teda ak máme priestor… a papier. Ale áno, môžeme poukladať myšlienky a fragmenty nového celku do riadkov či nových obrazov. Keď už stojíme.

Náhle zastavenie desí. Rozpoltenosť. Spojnica vedúca od začiatku cesty do cieľa je preťatá. Nijaká odbočka, len pár poľných ciest končiacich v tráve. Mapy sú na nič, plánov od B po Z na každé písmeno desať. A okolo rovina, ktorej sme doteraz nemali prečo venovať viac než letmý pohľad.

Zastavenie spomaľuje. A zrýchľuje. Virvar, Chaos. Rozbité štruktúry, nedokončené vety. Priveľa, primálo – vykoľajenie. Panika, kontrola, dôkazové fotky… Nie, stojíme na koľajniciach. Vlak nejde, ale aspoň pevne stojí. Úľava… a únava.

Chceme odpoveď. Chceme návod. Chceme riešenie. Chceme sa zapojiť. Pomôcť. Porozumieť. Ovládať. Takto to doteraz fungovalo. Ak A, tak B. Ak nie B, tak aspoň to A. Toto nás neučili.

Pozerám z okna kupé. Nečakám zmysluplne. Hľadám alternatívy. Usilujem sa byť láskavá. Áno, stiahnem nohy, zložím susede kufor z najvyššej poličky. Bolí ma chrbát. Búšim, kričím… Samozrejme civilizovane a politicky korektne. Kolektívne. A zodpovedne. Teda potichu. Iba v duchu.

Vlak stojí a medzitým sa zotmelo. Nevieme dokedy, nevieme kde. Nevieme.

Pláň, nebo a hviezdy. Nič nevidno, noc nevidno, súhvezdia nepoznám. Mobil sa mi vybil.

Nevieme. A nie je to zlé.

 

Teraz najčítanejšie