Verejné dobro
Išiel som dnes poliať stromček, ktorý sme v rámci OZ Presadíme sadili. Všetko ok. V tomto smere. Čo sa však týka tej „zvonkohry“, ktorú som tam inštaloval i s textom piesne Džungľoraj, že aby sme potešili návštevníkov, robili i osvetu (keďže pieseň (i súťaž videoklipov pre deti) vznikla pri príležitosti storočnice Petržalky)). Tak teda zvonkohra tam už nebola…Po dvoch týždňoch jej tam niet. Otázka je tá, je to preto, že občan, ako už Heidegger popisoval strasti, úzkosti „človeka bežného žitia“, ktorý sa snaží obstarávať, neustále plánovať, hadať istotu smerom do budúcnosti, zhodnotil, že „lepší vrabec v hrsti…“, „lepšie mať doma, veď keď nie ja, tak iný asi ukradne…“, alebo je to inak? Ako potom pokročiť s hrou OZ Presadíme (nová hra reportér – Infinity) kde deti budú hľadať u rodičov, prarodičov, to, čo tvorí ich „prameň“, „korene“, identitu,…Teda má zmysel ponúkať takúto cestu, také „autentické žitie“, ktoré umožňuje tvoriť, zlepšovať, mať stav spokojnosti? I v Petržalke? Ale to len tak, som rád, že ešte pred pár dňami som tam bol a na tú drevenú zvonkohru si dal sprievod rytmický a skúsil improvizovane zaspievať „Džungľoraj“, že mám takú nahrávku:-). Ale poviem k úvodu, že cesta k bezpečnej a udržateľnej spoločnosti je vytvárať funkčné komunity ľudí, ktorí sa poznajú, ktorí majú rozvinuté sociálne a komunikačné zručnosti, majú vzdelanie, poznanie funkčné, poznajú vzájomne schopnosti i potreby, ciele, hodnoty (dôveru napríklad), ktoré zdieľajú. Vytvárajú nejakú hodnotu, sociálny kapitál, príjemnú pohodu…
K téme sa vrátim. Stretol som dnes v poloprázdnom sídlisku, mesto duchov, možno pár busov MHD, a jedno auto mestskej polície (kto vie, čo zabezpečovali, keď tam nik nebol…).
A to je vlastne tá otázka. Úplne stručne: Je to vec novej komunikácie, slušnosti, vzťahu k druhému. Teda vec zabezpečiť poriadok, zabezpečiť dobro a udržateľnosť spoločnosti. Ak niekoho stretnem, je cudzí, akoby pozdrav, dám si rúško.
Teda, nie som po chorobe, necítim sa chorý, ale vlastne mám postoj, som chorý.
A ten postoj, aby sme žili, zdravo, tak tvárme sa: všetci ako chorí…
Ako žiť zdravo, keď sa vyžarujem nedôveru v seba, keď nevidno úsmev, záujem, keď dávam signál: Pozor, som možno chorý! (A iný, ide oproti, mám vzťah, pracovný: Veď ja viem, …i ja som možno chorý…).
Sú to také výzvy. I poznanie, hranice, môže byť začiatkom niečoho zmysluplného. Je tu vírus, prídu ďalšie,,,čo s kontaktom ľudí, čo s výživou, s kvalitou života…? Nová výzva, nové riešenia…Tu môžeme byť my nový líder…(Slovensko)…
Ak teda poda filozofov antiky v spoločnosti, vzdelávanie, rozvoj, rozvoj duše a obce, smeruje práve k realizácií dobra, realizácií duše, keď všetko smeruje k všeobecnému dobru, tak čo je vlastne dnes to všeobecné? TO verejné?
Tak je to asi verejný priestor, policajná stanica, škola, nemocnica, obvodný lekár, ambulancia. Areál školy. Všetko by malo tvoriť nejakú komunitu. Rozvoj… I združenie vlastníkov, stretávanie sa v zaprášených suterénoch spoločných priestorov panelákov…no …tridsať rokov prešlo,…táto mentalita by mohla mať tiež nejaký rozvoj…Mohla by v rámci rozvoja, sociálneho kapitálu, vzniknúť i možnosť podnikať v rámci domu…Prečo nemôže zobrať takýto vchod, cca. 80 vlastníkov úver a postaviť si pred domom nejakú drevenicu s altánkom na prenajatom priestore? Robiť tam služby, i závlhu v časoch klimatickej zmeny….Prečo je lepšie tam mať trávnik plný rotavírusov od psov, ktorý sa v územnom pláne volá: „priestor určený na rekreáciu“ a deti tam futbal nehrali už dvadsať rokov…lebo mestský policajt to neobsiahne, čo sa týka zabezpečenia poriadku..?
Teda, viem si dnes predstaviť, že i senior potrebuje kontakt, nie špeciálne umyté chodníky, kľučky a obchody ..mimo život spoločnosti. Viem si predstaviť, spoločnú webstránku, niečo akowww.obcan.sk, kde sa nájdu základné vecí, otázky, odpovede a potom si klikne a vidí, že hot spot, miesto najbližšie je tam a tam. Tam je lekár, schopný dať časenku, vyšetrí, rieši hlavne prevenciu, sleduje zdravie komunity. Má dajme tomu na starosť i radosť cca. 3500 občanov. Ak ich vykáže, má od štátu takú a takú sumu. K tomu má k dispozícií dvoch policajtov mestských, obchôdzkárov, ktorých môže zastaviť senior a spýta sa ho, čo potrebuje. Ten bude vedieť riešiť nielen papuču, ale povie i niečo z agendy prevencie lekárskej, hygiena, dá poriadok, rozhovor…Podobne učiteľ. Nie, že chodí tridsať rokov do práce na sídlisko a nevie to, čo bežne vie bývalý žiak i súčastný, ktorý tam žije, že dajme tomu, tu v tom lesíku, už tridsať, štyridsať rokov, je kus betónu, a je to kúsok od školy….Nepotrebuje potom žiak vedieť, do lesa betón nepatrí, tam treba biodiverzitu. Keď potom reálne občan vie, vidí, áno, nemá to tam byť, ale to tam roky je…takto to je, a vidím, mám skúsenosť, že za tridsať rokov to reálne nevie nik riešiť…
Podobne ako na Domaši nedávno v telke. Starosta tvrdí, že oni nevedia, kto je majiteľ toho a toho zanedbaného hausbotu. …že nech to rieši štát …a dá to preč…áno sú to náklady…možnosť budúcej rekreácie, rozvoj, sociáln kapitál, turizmus…
No keď to tam je, roky, buď tam niekedy niekoho stretnem, asi majiteľa, a keď nie, keď neviem, kto to má ako majetok (na cudzom pozemku, ktorý vlastní obec…)…tak úplne prirodzené, zodpovedám za svoj majetok, tak zodpovedne konám. Veď to je povinnosť obce, je to v zákonoch…Odstránim a dám pozor, aby to tam už nebolo. Lebo to tam asi nemalo byť. Veď to je bordel…Evidencia nie je za to, čo tam pribudlo za tie roky…To k téme verejné dobro. Čo sa má a čo je. Je to, čo je dobré? Rozvíja to niečo? Je dobré, že sa tvárime, že sme dobrí a postoj je taký, že:
„Každý vie, ako to je…nebuď blbec…nebuď na smiech…nevieš, že „dobrý“ …rovná sa „blbec“…(?).
Buď silný, hlučný, obstaraj domov deťom zvonkohru…nemusí byť pre všetkých..nik nevie, že ju máš doma, že si zlodej…len ty. Nemusíš žiť spokojný, autentický „z vlastných prameňov…“. Veď škola to neučí, v osnovách to niet…metodika, kontrola z ministerstiev, šikanovanie…hlúposť…školou sa vinie možno iný „étos“.
Teda je to o komunikácií. Vedieť povedať na začiatok, čo to je. Ako to je. Ak to tak uznáme, verejne, že to tak je, tak je zodpovedné, normálne a dobré, že sú priority, žiť dobre. Urobiť verejný priestor, vzťahy,,,, Ide o to, čo prinesie výsledky. Veď dnes sa už nedá na nikoho vyhovárať. Rusi tu nie sú. …Kapitalizmus má dokonca vďaka covid 19 i niečo ako možný cieľ, hodnotu zdravia, udržateľnosti života. … (Otázky, je život to, že mám mať vytrhané obočie a pazuchu – i keď pri tom riskujem možno nákazu? Je to potreba služieb, alebo treba iné? Je to hodné riskovania života, že mi pri melírovaní vlasov niekto tri hodiny dýcha na krk spoza rúška? A pod. ekonomika by mala byť i ekológia, súčasť zdravia…
Drevená zvonkohra…vľavo hore…pár drievok…ešte pred pár dňami…nič sa nedeje, …ide len o príklad…
Ide o to, povedať si, vďaka otvorením očiam, ako to je. Ak teda napríklad učiteľ chodí do práce tridsať rokov, k „romskej osade“ učiť a učí: „Deti, je tu vírus, pandémia,,, umývajte si ruky…“ (a pritom nevie, ako to vyzerá v tej konkrétnej osade, možno majú jednu studňu a jednu latrínu…). Zveličujem, že ide o pocit pohody, domov, dobrého hospodárstva, žitia, dobrej – zdravej – ekonomiky. Je zdravá – dnes – otvorená ekonomika? Je to ako plavba Titanicu, keď sme súčasť orchestra, na lodi, ktorá sa potápa? Sme otvorení, sme tretie husle, hráme, kým planéta Zem ešte letí vesmírom …i s nami…Veď urobme tu štát, kde chodia ľudia na turistiku, kde nemusíme ako napr. MALEDIVY, vyrábať, súťažiť v rámci otvorenej ekonomiky vo výroby áut…Môžeme byť krajinou známou svojim úsmevom, láskavosťou…dobrým chlebom a vínom…
