Rozhovor s Valentínou Sedilekovou o poruchách príjmu potravy v čase koronavírusu.

Skús sa nám v krátkosti predstaviť?

Volám sa Valentína Sedileková. Mám 20 rokov. Pochádzam z Banskej Bystrice, ale žijem v Bratislave. Pracujem v reklamnej agentúre, popri práci píšem a mám projekt Chuť žiť, ktorý sa venuje témam porúch príjmu potravy.

Ako momentálne obdobie pandémie ovplyvnilo tvoj projekt Chuť žiť?

Situácia samozrejme ovplyvnila projekt, pretože sa nám zrušilo turné, ktoré sme mali absolvovať po školách. Na druhej strane nás to nakoplo a začali sme robiť online stacionáre pre ľudí s poruchami príjmu potravy. Rovnako tak sme začali aj s emailovou poradňou, robíme live streamy, kde pozývame rôznych ľudí, napríklad psychiatrov, ľudí s osobnou skúsenosťou a pod. Diskutujeme spoločne na témy ako amenorea, strava a výživa, úzkosti, stav psychiatrie na Slovensku, sexuálne násilie a ďalšie iné.

Ako vyzerá taký online stacionár?

Inými slovami je to kvázi skupinová terapia. V online stacionári dievčatá, vítaní sú aj chlapci, zdieľajú svoje úspechy, neúspechy, strachy a povzbudzujú sa navzájom. Väčšinou je to zamerané na konkrétnu tému. Naposledy to bola téma realita vs. ilúzia v chorobe. Je to vedené tak, aby to malo terapeutické a liečebné účinky. Premýšľame aj o niečom podobnom pre rodičov.

Ako sa dá prihlásiť?

Vytvoríme event, v ktorom je registračný formulár. Je dôležité aby sme vedeli, koľko ľudí má záujem, pretože skupina má kapacitu 30 ľudí. Skupina je pre všetkých, ktorí majú poruchy príjmu potravy. Zatiaľ sme mali 6 stretnutí, kde boli najmä študenti strednej školy. Vekový priemer je asi 16-18 rokov.

Cez stránku je možné sa s vami skontaktovať a poradiť. Ľudia sa ti však ozývajú aj na osobný profil. Ozýva sa ti momentálne viac ľudí ako v období pred pandémiou?

Zo začiatku sa ozývalo menej ľudí ako počas bežných dní. Myslím si , že to bolo aj kvôli tomu, že sa zameriavali na primárne problémy ako ekonomická stránka, lieky, rúška a práca. Otázky týkajúce sa duševného zdravia išli do úzadia. Momentálne sa to ale vracia do „normálu“. Napríklad včera som už riešila 3 prípady.

Aký má vplyv karanténa na poruchy príjmu potravy?

Pri poruchách príjmu potravy býva pre chorých veľmi dôležitá rutina, respektíve režim, ktorý je narušený karanténou a to môže viesť k celkovej destabilizácii. Môže sa spustiť napríklad zvracanie ako copingový mechanizmus neistoty, jednoducho celý režim sa naruší a je potrebné prispôsobiť sa a vytvoriť si nový. Je to ale veľmi individuálne. Pre rodiny môže byť veľkým pozitívom, že sú nonstop spolu a môžu efektívne pracovať na domácej liečbe. Na druhej strane, hrozí zvýšené riziko konfliktov. Negatívne vplývajú aj problémy vyplývajúce z karantény, ako spomínané ekonomické ťažkosti a pod.

Pociťuješ ty nejaké zmeny?

Mne to samozrejme tiež narušilo moju dennú rutinu. Určite pohybovú, menej sa aktívne hýbem, som viac zavretá doma pri počítači, veľmi mi chýbajú ľudia, blízkosť, dotyk, objatia. Keby som však bola v stave liečby z mentálnej anorexie, bola by som omnoho viac rozhodená. Asi by som mala zvýšenú úzkosť zo zmeny situácie, napríklad zo straty denného pohybu (spaľovania kalórií), taktiež by som sa cítila byť “sledovaná” rodinou. Momentálne riešim skôr tie “normálne” problémy, ktoré rieši drvivá väčšina obyvateľstva – chýbajú mi ľudia, sociálne kontakty, ruch bežného života, mám stres z ekonomickej situácie a pod. Snažím sa to však využiť pre seba a pracovať na svojom zdraví. Som vďačná, že ma v práci podržali a že som si uvedomila, že môžem takmer bezproblémovo naďalej pracovať na projekte Chuť žiť. Aj keď, samozrejme, cítim, že je to teraz trochu náročnejšie.

Spomínala si home-office, vieš si  nájsť balans medzi prácou a oddychom?

U mňa je to problém, pretože som workoholik, milujem prácu a vidím v tom zmysel. Som schopná pracovať až do úplného vyčerpania. Je to o to ťažšie, keď pauza medzi prácou a oddychom sa zmenila na dva kroky od stola k posteli.  Čiže stále si to hľadám a je pre mňa náročné nájsť si takú mieru medzi oddychom a prácou. Uvedomujem si ale, že toto nie je problém karantény, ale mňa. Workoholikom som bola aj pred vypuknutím pandémie.

V rámci projektu Chuť žiť komunikuješ s rôznymi ľuďmi, ako sa ti darí filtrovať informácie?

Je to zložité. Aj z tohto dôvodu vznikla emailová poradňa. Uvedomujem si, že moja psychická, časová aj pracovná kapacita je určitým spôsobom obmedzená. Pri ľuďoch, ktorým pomáham už dlhšiu dobu a mám k nim už určitý vzťah, tak s nimi sa snažím byť aj naďalej v kontakte. Väčšinou sa ale snažím odkázať ostatných na emailovú poradňu, prípadne na iné formy pomoci. Pomáhanie druhým ma však napĺňa a chcem a budem to robiť aj naďalej. Práve preto som otvorená každej prosbe o radu či pomoc. Som tu pre ľudí, no som si vedomá aj toho, že nedokážem zachrániť každého.

Na záver, vedela by si nám dať tipy, ktoré u teba fungujú na zvládnutie karantény?

V prvom rade mi pomáha socializovať sa ako sa dá, to znamená, že veľa volám s priateľmi, alebo si s nimi píšem. Chodím na prechádzky okolo jazera, prípadne si tam sadnem, počúvam hudbu a čítam si. Cvičím pre radosť a pracujem, lebo to milujem. Vidím, že mnoho ľudí sa teraz venuje dobrovoľníctvu, dávajú si rôzne výzvy, jógujú a podobne. Je to úžasné, ale myslím si, že je dôležité robiť to, čo nás baví, napĺňa a neporovnávať sa s tým, čo vidím na internete. Karanténa neznamená, že teraz musím byť extra produktívny a vyjsť z nej s tehličkami na bruchu či s online certifikátmi z kurzov. Je v poriadku oddychovať a robiť to, na čo mám psychickú a fyzickú kapacitu. Snažím sa tiež  veľa smiať, je to pre mňa liek.

Ďakujeme za rozhovor