Denník N

Krabom

Príbeh je takýto. Muž stojí na parkovisku pred nemocnicou, na hlave má parochňu a pod nosom nalepené falošné fúzy. Čaká na svoju manželku.

Je to známy automobilový pretekár, ktorý pri tréningu ťažko havaroval a stratil pamäť. Maskuje sa, aby ho neobťažovali novinári. Žena ho v skutočnosti pred pol rokom opustila, ale to mu nikto nepovedal, aby ho správa zbytočne nerozrušila.

Žena ho stále miluje a okrem toho je vyučená zdravotná sestra, takže spolu odcestujú na svoj súkromný ostrov a ona sa oňho bude – veľmi profesionálne a bez bočných úmyslov – starať, kým sa mu nevráti pamäť.

Muž ju nerozoznáva, ale prezerá si ju so záujmom, je mu sympatická.

Nanovo sa zbližujú.

Vonku sa medzitým povráva, že havaroval naschvál, lebo bol nešťastný. Jeden novinár by chcel správu overiť, a tak sa vkradne na ostrov a votrie sa im do domu. Muž je práve v sprche, žena v panike zacúva do kuchyne a na svoju obranu siahne po prvom, čo jej padne pod ruku, a to sú kraby, ktoré mali byť na večeru.

Kraby sú ešte živé.

Novinár cúva.

Dramatická scéna.

Potom len ticho, niekoľko sĺz, niekoľko objatí, a všadeprítomná vôňa šípkových ruží.

Kritická ochota

Novinár ich už predtým raz obťažoval. Keď si urobili výlet na lodi, zrazu sa vedľa nich objavil na surfe a kričal na nich svoje otázky, aj to bolo veľmi dramatické.

Je to harlekýnka, takže si najskôr povieme, že ha ha, to sa dalo čakať.

Spomenula som si pritom na jednu kratšiu prózu Edith Whartonovej, prvotriednej americkej autorky ocenenej Pulitzerom, ktorá vrcholí spoločným pokusom o samovraždu – hlavné postavy, milenecký pár, sa rozsekajú na sánkach. Milujem Whartonovú, tá próza je po všetkých stránkach brilantná a záver to strašne zaklincuje, nečítala som nikdy nič také trpké.

Ale tie sánky som jej dlho nevedela odpustiť.

Šla som ráno do obchodu, rozmýšľala nad oboma knihami a tie sánky ma zrazu opäť trápili.

Majú namierené na stanicu, on ju vyprevádza. Nechcú sa rozlúčiť, ale žijú vo veľmi malej dedinke v roku päť, okolnosti im nežičia. A ona navrhne, zabime sa. Sem sme sa vždy chceli ísť sánkovať, a tam dole tak príhodne stojí strom…

On sa preberie, ona leží vedľa neho, dokaličená a nehybná. Jediné, čo počuť v tichej zimnej noci, je tenký piskot, ako od poľnej myši. Jej dych.

Lebo oni samozrejme neumrú, tak ako neumrie Ivan Denisovič. Smrť, to nie je tá najtragickejšia možnosť. Whartonová to vyžmýka do poslednej vety.

Ale aj tak – sánky?!

Dobre, nech. Ide len o to, že sa môžem na sánky pozrieť bližšie, sledovať motivickú linku, zvažovať symbolické roviny, dobové kontexty, autorkinu záľubu v jemnej irónii, a prinajmenšom rozumom sa uistím, že to nemohlo byť inak.

Nad krabom sa ani len nebudem namáhať. Harlekýnka. Vybavené.

To vyzerá ako odsudok. Ale ja sa pohybujem v rovine úvah. Celý článok je takýto rovinatý.

Návrat na ostrov

Je to priamočiare rozprávanie. V deji sa nestratíme, plynie lineárne a dve hlavné postavy sú celý čas spolu, nič sa nevetví. Spomienky na minulosť sú jasne identifikované ako spomienky, nemôže dôjsť k omylu. Aj vnútorný svet postáv je priezračné jazierko, ak sa tam niečo deje, okamžite sa to dozvieme.

Autorka zadrží iba jednu zásadnú informáciu a okolo tej rozvíja zápletku.

Väčšiu časť knihy (vreckový formát, 177 strán) tvorí spomínané opätovné zbližovanie. Ona si pritom uvedomuje, že rozchod jej vôbec nepomohol vyrovnať sa so strachom, ktorý ju sužoval, a ľutuje, že predtým nebola schopná o tomto strachu hovoriť. On – bez pamäti, bez informácií, ktoré by mohol vyhodnocovať – zostáva odkázaný na svoje pocity, a tak im možno prvýkrát v živote venuje pozornosť.

Jeho nehoda tak má na ich manželstvo ozdravný účinok.

Napísané je to naozaj veľmi jednoducho. V jednej chvíli zastanú v objatí na prahu domu a autorka k tomu poznamená, že sú vlastne napoly vnútri, napoly vonku, čiže napoly v jednom svete, napoly v druhom, a to ma zaskočilo – ale nebude to nič závažné, postavy stáli na prahu, autorke asi napadlo, že to vlastne obrazne vystihuje ich situáciu, a tak na to rovno upozornila, aby to pochopili aj čitateľky. Keby sme veľmi chceli, mohli by sme si všimnúť aj ďalšie potenciálne významné miesta a po vôli interpretovať (napr. pochované prstienky), ale zámerne sa s obraznosťou asi nepracovalo.

Po jazykovej stránke sa tu tiež nestretneme s ničím neobvyklým, azda len slovenský preklad poskytne niekoľko dôvodov na zamyslenie. Vlastne by sme to mohli vybaviť rovno.

Zamyslenie

Knihu preložil človek menom Tomáš Trancygier. Podľa všetkého má na konte desiatky podobných titulov. Možno preložil celú edíciu. A je to v poriadku, až na nejaké štylistické neobratnosti, ktoré mohla vyžehliť redaktorka, by sa mu dal vyčítať snáď len ten chvíľami zbytočne technický jazyk. Bavíme sa o láske a o snoch; výrazy ako „bez problémov realizovateľné“, „separácia“ či „štandardná odpoveď“ pripomínajú skôr firemnú poradu. Alebo rozvodové právo.

Utkvela mi aj veta, kde hrdina nahmatá „opasok sukne, ktorý bol na gumu“, a stiahne ho na zem. To sa do milostnej scény vôbec nehodí. Vedľajšia veta by mohla vlastne pôsobiť príjemne retardačne, dráždivá odbočka pred cieľovou rovinkou, ale toto nie.

Okrem toho, máme pred sebou spotrebnú literatúru, nebála by som sa odlepiť od pôvodiny a vymýšľať si vlastné alternatívy. Môže to byť elastický opasok, alebo pružný, také adjektíva sa aspoň vzdialene načiahnu k faktu tela, k poddajnosti tej, ktorá prichádza o sukňu, ale môžeme materiál aj úplne opustiť a pozrieť sa na opasok po svojom, napríklad práve obrazne. Muž v tej chvíli koniec koncov prekračuje hranicu, ktorú sa žena snažila vytýčiť.

Zbližovanie samozrejme pokračuje na všetkých úrovniach, túžba sa stupňuje a dotyky sú stále odvážnejšie. Prekladateľ napokon striasa zvyšky technického slovníka a necháva sa strhnúť, a to dokonca až k úplne začiatočníckej gramatickej chybe:

Poddala sa mu so vzdychom. Prevrátil sa horeznak a stiahol ju ZO SEBOU.

Ľudskosť, ktorá poteší.

Zostaňte s nami

Kniha obsahuje sprievodné slovo, ba hromadu takých – v úvode stojí charakteristika edície a zoznam všetkého, čo v nej vyšlo, v závere príhovor autorky a za ním ešte „editorský kútik“ s knižnými tipmi a príhovorom majiteľa vydavateľstva. To všetko sa mi nesmierne páči. Je to marketing, ale to je prirodzené a je to v poriadku.

Čitateľka si môže odniesť príjemný dojem, že na nej záleží.

Kniha sa zároveň začlení do kontextu. Kniha vie, kam patrí, a patrí tam bez všetkých pochýb. Žiadny tekutý svet a znejasňovanie hraníc; sme doma.

Z príhovoru v závere:

Aj keď sa v týchto knihách opisujú všeobecne známe citové prejavy žien a mužov – od ich prvého alebo opätovného stretnutia po dlhšom čase – cez prekonávanie rozličných životných a citových peripetií, až po vybudovanie trvalého vzťahu, je každý z týchto príbehov predsa nový a zaujímavý. Naše romance sú určené najmä citovo zrelším ženám s určitými životnými skúsenosťami. A tieto, ako iste sami dobre viete, nemusia byť vždy iba príjemné a povzbudzujúce, najmä pokiaľ ide o partnerské vzťahy.

Zároveň, dodávajú vzápätí, nám však chcú ukázať krajšiu stránku vzťahu muža a ženy. Chcú nám priblížiť osudy žien, ktoré sa napriek pochybnostiam nebáli začať znova, a vyzývajú k viere, že láska je trvalou hodnotou ľudského života, že mu dáva krásu a zmysel.

Ešte by som podotkla, že napriek jasnému zadefinovaniu cieľovej skupiny a napriek tomu, že to vyšlo pomerne dávno, v roku 1992, oslovuje autor príhovoru veľmi korektne čitateľov aj čitateľky.

Keby o to išlo, hrdinka v závere, v súvislosti s automobilovými pretekmi, letmo upozorní na sexizmus, ale to asi nemá zmysel rozoberať.

Zazvonil zvonec

Celý čas mi behala po rozume poznámka českého teoretika Jana Lopatku, ktorú som spomínala nedávno v súvislosti s Rosamunde Pilcherovou – o poznaní a šťastných koncoch. Postačí nám skonštatovať, že na šťastné konce sa hľadí krivým okom a že sa o nich skutočne dá dôvodne pochybovať.

Na druhej strane, v čom presne spočíva problém? Domnievame sa, že v skutočnosti sa príbehy vždy končia zle? Že šťastný koniec v próze znamená idealizmus, ktorý sa nezhoduje s tým, ako to v živote naozaj chodí?

Alebo si možno utrpenie asociujeme s hĺbkou, kým šťastie nám pripadá ako čosi plytké?

V tomto romantickom príbehu, tak ako v mnohých iných, je ústredný pár najprv ťažko skúšaný, muž takmer príde o život a žena je konfrontovaná so svojimi strachmi. Traumatické udalosti spoločne prekonajú. Nedostanú svoj šťastný koniec zadarmo.

Svojím spôsobom je to archetypálny príbeh, životná cesta, protagonista sa popasuje s prekážkou a vychádza z toho o poznanie múdrejší.

Text je chudobný, keď ide o možnosti interpretácie; dalo by sa povedať, že je to „rozprávka“; ibaže rozprávka, aspoň vo svojej tradičnej podobe, servíruje svoju múdrosť prostredníctvom symbolov, kým tu je všetko absolútne doslovné. Transparentné, ako sa dnes hovorí.

Samozrejme, ruže, ktoré sa ťahajú celým príbehom, sa dajú chápať ako symbol lásky, ale takto sa s nimi nepracuje. Ich vôňu má hrdina silne zafixovanú, takže mu pomôžu rozpamätať sa, to je všetko.

Môžeme próze vyčítať túto chudobu; ale šťastný koniec, to je niečo iné a sám osebe sa za nedostatok nedá označiť.

Možnosti milostného románu

Tak sa volá kniha súčasného českého spisovateľa Jana Němca. Niekde na začiatku je scéna, kde hrdina naloží do auta svojich starých rodičov a odvezie ich na Pálavu, aby si zaspomínali. A tak sa vezú a spomínajú, a človek po niekoľkých stranách vážne rozmýšľa, aký má tá scéna zmysel, okrem toho, že sa nám tu hrdina (s výrazne autobiografickými črtami) predstavuje ako dobrák, ktorý nešetrí časom ani pohonnými hmotami, aby potešil dôchodcov.

V závere kapitoly sa napokon objaví postreh, že to teda predsa len je možné – zostarnúť spolu.

Hovorím si, dobre, o to asi išlo.

Na druhej strane, to je trochu ako pozrieť sa na tortu a povedať si, ach, je možné upiecť tortu. To je síce pravda, ale ešte by bolo treba zamyslieť sa nad tým dlhým a nie úplne samozrejmým procesom, ktorý k tomu vedie.

Chýba mi asi päťdesiat strán do konca, je možné, že sa hrdina k nejakým úvahám ešte prepracuje.

Gastronomické prirovnania v literárnej kritike sú dokonale pasé, čo?

Šla som nedávno do jednej lepšej reštaurácie kúsok do nádražia (znie to ako oxymoron, ale existuje to) a objednala si tortu morbidu. Bol to skvelý čokoládový koláč, ktorý niekto rozlámal, rozfrckal po celom tanieri a zalial prúžkom smotany. Stálo to päť eur.

Postkonceptuálne postupy v gastronomickej praxi.

Za to by sa mi nechcelo platiť, v knihách ani na tanieri.

Ani som za to neplatila, ani za jedno, len tak mraučím.

Načo je nám literatúra

Má nám sprostredkovať nejaké poznanie? Aby sme lepšie rozumeli svetu? Alebo sebe? Ako by to šlo dohromady s faktom, že mnohí spisovatelia spáchali samovraždu, prípadne dožili nešťastní? Vlastná tvorba im nepomohla?

Alebo je to príliš utilitaristická otázka? Kladie si ju v jednom článku skvelý britský esejista a prekladateľ Tim Parks, kopírujem od neho. Nemyslím si, že na ňu treba odpovedať, ale určite si ju treba klásť.

Ďalšie otázky a úlohy

Tislo sa mi v súvislosti s Judy Gill na jazyk všeličo – že príbeh je, samozrejme, naivný. Ale čo to vlastne znamená? Hlúpučký? Nesedia tie adjektíva veľmi presne aj na protagonistu Němcovho románu?

Iste, to by bol rozdiel – či je naivný príbeh, alebo iba jeho hrdina.

Text je štylisticky bezpríznakový, napísala som, a potom som to zmazala. Autorka pracuje s obmedzeným slovníkom, ten ale zrejme bude práve pre tento žáner typický a príznakový. Nie? Mám málo načítané!

Eminentne by ma zaujímal pokus, že by tú knihu niekto vzal a prepísal ju na „lepšiu“, myslím štylisticky. Aby to nebolo dokola len že vzdychla, zašepkal, objali sa. Možno aspoň jednu kapitolu.

Prežíva každý dnešný človek tento svet ako tekutý? Alebo: tí, ktorým pripadá stabilný a spoľahlivý, sa klamú?

Lopatkov postreh sa dá obrátiť. Aká by bola hodnota takého poznania, keby nijaký príbeh nemal šťastný koniec?

Nič nové, napísala som, keď som zhrnula, že dej je lineárny, bez odbočiek a mätúcich retrospektív. To som tiež zmazala. Nejde o novoty, nie?

Obraznosť je veľká téma. Tá harlekýnka by sa dala úplne ohromne nadinterpretovať z každého konca. Na druhej strane, kde beriem istotu, že ten-ktorý význam tam vkladám sama? Že je nezámerný? Nemám istotu; iba dojmy.

A napokon – prečo sánky? Prečo krab? Možno k takému na pohľad výstrednému rozhodnutiu dospeli obe autorky, hocako rozdielne, bez hlbšej úvahy.

Hrdina romance, muž najmužnejší, háčkuje. Je to vtipné? Vtipné to asi má byť. Je to výstredné? Vzápätí sa dozvieme, že jednu nehodu už má za sebou a háčkoval v rámci zotavovania, na podporu jemnej motoriky. A zrazu už to neznie tak nepravdepodobne.

Koniec koncov, je to ten detail, ktorý nezapadá, vďaka ktorému si vec zapamätáme.

Milenci sa nemohli streliť do hlavy; to by neprežili.

Vecne

Na záver vecne poznamenávam, že knihu Vôňa ruží som našla vo foyer Slovenského rozhlasu. Stoja tam dve knižnice, odkiaľ si môžete vziať, čo sa vám zapáči. Čaká tu na vás napríklad Saul Bellow, Margita Figuli či Ján Ondruš, v zvláštnom vydaní s takým veľkým písmom, že ho môžete odviezť do Rače a čítať z Ružinova.

Okrem toho tam vrátim Vôňu ruží a zanechám tam aj Whartonovú.

Autorom ilustrácie na obálke harlekýnky je Lino Saffioti. Mohlo by sa zdať, že na tom nezáleží, a možno nezáleží, ale je to skvelé meno.

Zatát!

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/