Denník N

Ako zaškrtíš Desdemonu, keď si dva metre od nej? Lasom?

Niet takého dňa, aby sme na sociálnych sieťach neriešili problém dňa. Prípadne pseudoprobloblém. Príklad? Je dôležitejšie otvoriť kostoly ako divadlá a kiná, keď tie sú tiež zdrojom duchovných zážitkov?

Babička vravievala, deine Sorgen soll ich haben. Bola z Kežmarku a znamená to, chcela by som mať tvoje starosti. Občas to bolo vylepšené na moje starosti a Rotschildove milióny. To by sa jej bolo páčilo. Postaviť otázku kostoly versus kiná a divadlá je jedna zo spomínaných malých starostí.

Posledná správa posledných premenlivých dní znie, kostoly áno, lebo je to ústavné právo a chrámy Thálie zatiaľ nie, lebo to je len taká zábavka. Ako tiež vravievala babka Anta, der Ton macht die Musik, spôsob, akým vec povieš, rozhodne o tom, ako bude druhou stranou prijatá. Dá sa to aj takto mizerne, dá sa to aj lepšie zdôvodniť. Zlá komunikácia je pre zmenu problém veľmi závažný.

Nikdy by som nepodceňovala duchovné potreby. Hlavne v časoch strachu a neistoty, v časoch, keď je samota pociťovaná omnoho intenzívnejšie, je chrámová loď alebo kostol s jeho spoločenstvom vnímaný ako maják v búrke. Viera je určite dar, netreba ju zosmiešňovať, pomáha žiť. Na Slovensku nie je toľko psychiatrov, psychológov, toľko liekov proti úzkosti, toľko podporných skupín, ktoré by mohli veľkej časti obyvateľstva nahradiť úľavu, ktorú cítia, keď diskutujú s Bohom, často prostredníctvom kňazov, ako sú zvyknutí. Niekto ten kostol nepotrebuje, buď má s Bohom priamy vzťah alebo nie je kresťan klasického strihu. Napríklad mne chrám netreba, dvakrát do roka zájdem do synagógy, skôr na znak úcty k predkom z otcovej strany, úcty k mojej nevlastnej mame a starej mame. Inak si vystačím so zenovými múdrosťami, meditáciami z aplikácie Calm, citátmi známych stoikov, skrátka, obstarám si duchovno sama. Nikdy sa veriacim nevysmievam. Je to nechutné.

Divadlá a kiná tiež poskytujú potravu pre dušu. Nie je to len o povrchnej zábave, taký Ibsen či Čechov rozhodne nie sú ľahké krmivo pre mozog. Kino, hlavne multikiná, to je iná káva. Ide prevažne o uvoľnenie, oddych, ak odmyslíme festivaly a klubovú ponuku. Nemám to v hlave postavené ako protiklad ku kostolu. Mám to ako protiklad v konštrukcii budov a v bezpečí počas pandémie.

Vezmime si taký Dóm svätej Alžbety, či iný kostol v Košiciach. V Dóme musíte zalomiť nejaký ten krčný stavec, aby ste zazreli strop. Priestor je veľký, bez klimatizácie, bez vykurovania, dá sa tam dýchať. Neje sa tam a nepije. Teda okrem vína a hostií, ale to nie je moja šálka kávy, tu ide o to, že sa tam ľudia, pokiaľ budú mať rúška a nebudú v laviciach natlačení na seba, môžu pohybovať pomerne bezpečne.

V kine je to iné. Pitie a tie nešťastné chipsy či pukance, tma, film, ktorý trvá 120 minút, no kto vydrží s rúškom na nose? Do toho klimatizácia, uzavretý priestor, nedisciplinovanosť, ktorú by určite priniesla tma, však mnohí sa dávno nevideli a nemajú k dispozícii byt, a tak by sa dalo pokračovať. Otázka o kine znie, či to už stojí za to, či to už je bezpečné. Či nestačí Netflix. Zatiaľ.

Divadlo má iný problém. Divadlo znamená živé vystúpenie, ale aké a ako? Hrať s rúškami na tvári? Spievať operu? Veď to sa nedá. Primadona by zrejme zhltla rúško. Čo bude v orchestrisku? Majú všetci testy a ako majú herci a speváci dodržiavať predpísaný odstup? Ako zaškrtíš Desdemonu, keď si dva metre od nej? Hodíš po nej laso? Operatívne ju zastrelíš? Monodráma pre 20 ľudí v hľadisku? Aká by bola rentabilita a ako by sa predávali lístky? Dalo by sa v pauze ísť vycikať? Asi by to skončilo ako tragikomédia. Treba si zapnúť ČT Art, STV dvojku, zobrať staré DVD alebo si zastreamovať so skupinkou preverených ľudí, či osamote. Zatiaľ.

Takto by som to nejako vysvetlila ja, keby som stála za mikrofónom. Snáď by to ľudia pochopili. Lebo toto naozaj nie je najväčší problém doby a najväčší útok na ústavu. Musíme sa sústrediť na to podstatné. Ono toho bude dosť, kde bude treba bojovať a argumentovať, podpisovať aj vyjsť von. Aby nás neuvarili pomaly ako žabu. Kostol versus kino je len diskusný folklór, podľa mojej skromnej mienky.

Tak hádam na dnes amen.

 

Vaša Beata

Teraz najčítanejšie

Beata Grünmannová

Biologička, prekladateľka, publicistka,scenáristka, kolážistka, dlho vydatá, bezdetná, neprimerane ironizujúca, snaží sa dívať na svet srdcom, ale je krátkozraká. Žije s manželom a štrikovaným medveďom Hónigom v Košiciach, staromestský kaviarenský typ, špecializácia introvert.