Denník N

Môžu sa absolventi práva živiť jeho porušovaním ?

Počet absolventov práva k 31.12.2019 bol podľa štatistických údajov 1223.Keď si uvedomíme,že  tieto čísla sú približným ročným prírastkom právnikov, možno by sme očakávali prekvitajúci právny štát, ktorý je skvelým domovom slobodných občanov.

Na Slovensku máme 4 verejné a 2 súkromné právnické fakulty. Počet absolventov k 31.12.2019 bol podľa štatistických údajov 1223.
Keď si uvedomíme, že  tieto čísla sú, plus – mínus, ročným prírastkom do armády právnikov, je to  na 5 miliónové Slovensko celkom slušné číslo. Pri takom zastúpení právnikov medzi obyvateľmi by sme možno očakávali prekvitajúci právny štát, ktorý je skvelým domovom slobodných občanov.

Veď staroveký rímsky právnik definoval právo ako umenie dobra a umenie slušnosti ( spravodlivosti), slovami „ ius est ars boni et aequi“. Podľa tejto definície by právnik  mal byť „umelcom“ nielen v oblasti znalosti zákonov, ale najmä v oblasti dobra a slušnosti.

Akého človeka si vyžaduje takéto umenie ? Človeka  s takými charakterovými vlastnosťami ako je čestnosť, poctivosť, statočnosť, cit pre dobro a slušnosť, ale aj odvaha ?

Je známe, že študenti umeleckých smerov absolvujú pri prijímacích skúškach aj tzv. „talentové skúšky“, pri ktorých preukážu, či boli obdarení  umeleckým nadaním pre oblasť, ktorú si zvolili ako predmet svojho ďalšieho štúdia.

Ak by sa niekto podujal uskutočniť anketu a opýtať sa, akými talentmi sú obdarení  právnici, možno by prevažovali hodnotenia, ktoré majú ďaleko od dobra a slušnosti.

Asi nebude veľa ľudí, ktorí by mali chuť oponovať tomu, že právnická obec na Slovensku sa javí ako spolok remeselníkov,  ktorých remeslom nie je snaha o dodržiavanie zákonov, ale o ich obchádzanie, zneužívanie a úplné mrzačenie za účelom presadenia individuálnych záujmov toho, komu slúži.

Nemnohí používajú titul JUDr. ako labyrint, v ktorom sa môžu ukryť aj tie najväčšie špinavosti, lebo v spleti chodieb paragrafov, bude problém ich odhaliť a potrestať. Pre ďalších je tento titul  zbraňou, ktorou chcú zastrašiť protivníka alebo na neho priamo zaútočiť, a to rozhodne zozadu.

A sú aj takí, pre ktorých je lákavým módnym doplnkom. Pripomeniem legendárny výrok českého herca Jána Wericha „ arogance je parukou na duševní pleš“, a práve titul JUDr. by mal tento nedostatok ospravedlniť (?) zdaním objektívnej nadradenosti jeho nositeľa nad ostatných, práva neznalých, smrteľníkov.

Viaceré právnické profesie jedným dychom kritizujú výuku práva a poukazujú na slabú pripravenosť absolventov na prax. Výstižne ich pocity zachytil Dr. Daniel Okáli (1903-1987) známejší ako spisovateľ, než ako právnik- advokát, vo svojom ironickom texte „Úbohí koncipienti“ uverejnenom v Slovenskom denníku 23.3.1928 : „ Po šestnástich rokoch štúdia to dopracuje až k tomu, že keď príde prvý deň do praktického života, slečna v kancelárii mu musí ukázať, ako sa lepí kolok – aby ho nenalepil hore hlavou a na nepravé miesto“.

Lenže výhrady, ktoré počuť, sa sústredia prevažne na slabú pripravenosť aplikovať právo v praxi, už menej na otázku, ako absolventi úlohu práva v spoločnosti pochopili, keď  ich životná dráha právnika často smeruje k tomu, že sa živia jeho porušovaním.

Súvisí tento problém  s výukou práva na Slovensku ?

Vnímajú právnici svoju kvalifikáciu ako zbraň na zastrašovanie neznalých alebo ako schopnosť dosiahnuť akékoľvek ciele žonglovaním s  právom, ako cirkusanti v manéži pred ohromeným publikom, len preto, lebo  to vyplýva z nedostatkov  pováh jednotlivcov alebo sú im takéto postoje, takéto vzory úspešnej kariéry ponúkané už pri zrode ich „právnickej osobnosti“.

Tomu, že sa niekde „na začiatku“  mohla stať  chyba nasvedčujú, nielen medializované, informácie o osobách, ktoré získali titul JUDr. a o okolnostiach, za akých k tomu došlo.

Dr. Králik Lajos, advokát, ktorý vykonával svoju advokátsku prax v Budapešti, vo svojom diele vydanom budapeštianskou advokátskou komorou v roku 1901 pod názvom „Advokátsky poriadok“ k potrebe doktorátu ako podmienke zápisu do zoznamu  advokátov uvádza : „ Doctor juris universi“ bola v stredoveku najväčšia pocta, ktorú mohol právny vedec dosiahnuť. Získal to za cenu mnohého štúdia, za cenu niekoľko dní trvajúcich verejných dišpút, ktoré musel viesť v latinčine, obracajúc zákony v rukách. Na „doctora“ sa pozeráme ako na generála, ktorý už vyhral bitky, ako na profesora, ktorý posunul vedu vpred. K čomu to bolo dobré, aby bol u nás advokát „doktorom“, hoci už po latinsky nevie ani čítať, a v takom mladom veku, kedy nemôže jasne chápať ani základy práva. Priznávam, tieto myšlienky ma trápili už od obhajoby rigoróznej práce. Vždy som považoval za akosi nevkusné, že som doktorom práv. Čím viac som sa učil, tým menej titul používam.“ Toľko citát z osobnej spovede advokáta spred viac ako 100 rokov.

Vážená akademická obec. Je len prirodzené, že pýšiť sa titulom JUDr. lichotí mnohým, ale zodpovednosť za to, že ho budú nosiť len tí, ktorí si to naozaj zaslúžia, leží na Vašich pleciach.

Keď sa poobzeráme okolo seba, neviem či dospejeme k záveru, že nositelia titulu JUDr. patria k elite, na ktorú môže byť akademická obec právom hrdá.

SHOOTYHO karikatúry na štýl bájok už „tradične“ vyobrazujú právnikov ako prasce ( svine, ak chcete). Z pohľadu biológa, prírodovedca, tiež možno povedať, že to nie je náležité prirovnanie a vymenovať mnoho pozitívnych vlastností prasiat, ktoré by ich z právnickej branže, v jej najhorších prejavoch, diskvalifikovali.

Ale z toho pohľadu, ako už tradične vnímame toto prirovnanie my ľudia, sa žiaľ v slovenských pomeroch čoraz viac javí ako výstižné.

Avšak keď je právo umením dobra a slušnosti ( a spravodlivosti), čo sa vyučuje na našich právnických fakultách, keď sa v praxi toľkí od tejto definície odchyľujú ?

Alebo je problém niekde inde ?

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..