Nie sme zodpovední, sme iba jednoducho šťastlivci

Pohostinný vrúcny národ
O nás Slovákoch sa vždy tvrdilo, že sme holubičí a pohostinný národ. Som ešte príšerne mladý, mám len 45 rokov, a možno preto si nevybavujem, že by Slováci niekdy fungovali štýlom: Ahoj, turista, poď ku mne domov, dám ti najesť, napiť, môžeš sa u mňa okúpať a večer ti bude moja manželka k dispozícii. Pamätám sa na časy, ktoré boli spojené s opekačkami, akciami, zábavou všetkého druhu, avšak viac-menej v rámci komunity, partie, obce. Vítaní boli aj cudzí, ak ich z komunity niekto poznal. Osobne neviem o tom, že by sme niekedy niekoho, nejakého pocestného a úplne neznámeho vítali chlebom a soľou. Niežeby Slováci boli úplne nevraživí, len sú prudko nedôverčiví a nemajú v povahe sa do niekoho na prvý pohľad zamilovať a pustiť do svojich blízkych kruhov.

Nie sme ako Španieli alebo Taliani. Nie sme objímajúce typy. Pri stretnutí blízkeho druhu sa dokážeme objať, bozkať na líce (lebo pusa na líce je čarovná síce), možno aj na ústa (lebo je to oveľa viac intímnejšie), ale určite to neprevádzkujeme na všelijakých pochodoch, karnevaloch a slávnostiach. Bežne nedávame úplne neznámym ľuďom ukusovať zo svojej bagety alebo olizovať svoju zmrzlinu. To vedia južanské bláznivé národy. Pre koronavírus živná pôda. Výživná.  V duchu hesla cudzie nechceme, svoje si nedáme sme sa vyhli prenosu vírusu na hromadných akciách. Cudzinci, hoc ako dobrí, šikovní a múdri, nemali na Slovensku nikdy na ružiach ustlané, a keď kríza pominie, bude to ešte horšie. Náckovia si už teraz mydlia rúčky potichučky.

Malí, tak trochu lokálni
Väčšej komunitnej nákaze sme sa vyhli aj pre tú našu rozmerovú malosť. Ak to trošku preženiem, Slovensko je také veľké a tak husto zaľudnené ako najmenšia osada na lazoch v Číne. Futbal nestojí za veľa, Liga majstrov ani iná zmysluplná liga, ktorá by prilákala na štadióny tisíce divákov, sa u nás nehráva. (Zápas Zlaté Moravce – Pohronie predsa len nevyvoláva také emócie ako Atalanta Bergamo – Valencia.) Protesty na spôsob francúzskych žltých viest sa u nás neuskutočňujú a Giunessov rekord o najväčší počet šmolkov na jednom námestí máme hlboko v paži. Bratislavská kaviareň prepáči, ale Bratislava je len taká lokálna diera, takže turisti tu zavítajú len zriedka (v porovnaní s Parížom, Rímom a pod.), hlavne v čase mimo sezóny. Lyžiarske strediská sú oproti tým zahraničným malé a k tomu nepomerne a nehanebne predražené a prudko nezaujímavé. Takže v zásade paradoxne nám táto malosť, relatívna nezaujímavosť a nezáujem o veci verejné dosť pomohla.

Povinná karanténa
Liberáli, slobodné duše a rôzni múdrosráči (jak by pravil klasik) so mnou zrejme nebudú súhlasiť, ale aj vďaka povinnej štátnej karanténe a zatvoreným rómskym osadám sme na tom tak dobre, ako sme.

Fungovalo to asi takto:
Kedysi na začiatku tohto šialenstva, kdesi na hraniciach.
„Dobrý deň, pán vodič, mali by ste ísť do povinnej domácej karantény, ale nemáme to ako skontrolovať. Prosím, dodržte to.“
„Samozrejme.“
A tak sa hneď na druhý deň ten rozhľadený a zodpovedný mladý muž vybral do obchodného centra na nákupy, lebo prišiel po troch týždňoch domov z Talianska a mal prázdnu chladničku. A keď toto spravil zodpovedný človek, ako by sa asi mohol zachovať nezodpovedný? Povinná štátna karanténa bola výborný nápad a aj vďaka tomu máme len tak málo potvrdených prípadov. A to platí aj pre zákaz migrovania po Slovensku na Veľkú noc. A aj vďaka týmto opatreniam sa mohli ľudia správať tak nezodpovedne, ako sa správali. Nenosili rúška, navštevovali sa, robili opekačky na lúkach, grilovačky v záhradkách a terasách. Ignorovali všetko, čo sa dialo v zahraničí (lebo výmysel, lebo umelo vyvolaná panika, zámerné zničenie ekonomiky, 5G siete). Robili jednoducho všetko pre to, aby nemuseli byť zodpovední za seba ani za druhých a aby si užívali tak ako dovtedy (veď sa nič strašné nedeje, keď to mám dostať, tak to dostanem).

Takže nie zodpovednosť, ale naša nedôverčivosť k druhým ľuďom, naša lokálnosť, skoré prísne opatrenia na hraniciach a v rómskych osadách a od Boha šťastie, že sme nemali príliš veľa nakazených zo zahraničia, ktorí by to tu stihli rozvliecť ešte pred karanténou. To sú dôvody, že Slovensko je v počte nakazených a mŕtvych na popredných miestach, čo sa týka zvládania epidémie vyvolanej koronavírusom. A aj vďaka tomu si mnohí ešte stále myslia, že skutočne ide len o nejaký neškodný kmeň chrípky. Nech im to tak ešte dlho vydrží.