Denník N

Azylové centrum by malo utečencov pripraviť na okolitý svet, nie ich z neho vyčleňovať

Azylanti, pozor! Z areálu vychádzať len vo výnimočných prípadoch, zostať vo vnútri, zastrieť závesy a najmä, nedajbože, nepúšťať sa do reči s domácimi!

Vo včerajšom príspevku RTVS uverejnenom na ich Facebooku o prijatí rakúskych žiadateľov o azyl do azylového centra v Gabčíkove zaznelo aj to, že „rakúski azylanti sa budú môcť pohybovať po celom areáli bývalej robotníckej ubytovne, dohliadať na nich bude rakúska bezpečnostná služba a kamerový systém.“ Na priepustku potom budú môcť opustiť areál a ísť do obce. Odhliadnuc od toho, že takéto pravidlá budia dojem, akoby šlo o dobytok a nie o ľudské bytosti, obyvateľom Gabčíkova vadí aj to mizivé množstvo voľného pohybu, ktorý má byť týmto žiadateľom o azyl povolený, a rozhodli sa spísať petíciu proti otvoreniu tábora.

Po dopozeraní reportáže sa mi v hlave automaticky vynorilo porovnanie s krajinou, v ktorej žijem. Talianom a ich (nielen) azylovému systému sa dá vytýkať mnoho, ale v jednom sú omnoho ďalej ako veľa krajín Európy. Azylové centrá sú u nich otvorené; to znamená, že žiadatelia o azyl a ľudia s už pridelenou medzinárodnou ochranou sa môžu voľne pohybovať dnu a von, všetko v rámci klasickej večierky stanovenej podľa interných pravidiel centra. Ak odchádzajú prespať ku kamarátom, či známym, treba to nahlásiť, inak je však na nich, či deň strávia v centre, alebo mimo neho. Môžu ísť hocikedy medzi ľudí, rozprávať jazykom krajiny, ktorá ich prijala, nadväzovať kontakty, spoznávať okolitú realitu a systém.

Aj tu na juhu sa stále mnohé centrá nachádzajú na periférii, na okraji mesta, ďaleko od „civilizácie“ a od kontaktu s druhými. Stále viac je ich však takých, ktoré nájdete v rezidenčnej zóne, medzi domami „domácich“. Jeden môj známy, ktorý v jednom z takých centier pracuje, mi raz povedal, že je veľkou chybou pripútavať utečencov k azylovému táboru, zatvárať ich do nich a odopierať im okolitý svet. „Skutočný život sa žije mimo centra a my ich na neho musíme pripraviť“.

Tu v Taliansku je stále viac bežné mať za suseda utečenca. Prax ukazuje, že práve priamy kontakt pomáha ľuďom prekonať predsudky. Skôr či neskôr sa to stane aj u nás. Neverím, že by obyvatelia v Gabčíkove aspoň pri minimálnej snahe spoznať obyvateľov centra nenašli medzi nimi takých, s ktorými by si rozumeli. Vymenili pár viet pri pokladni v supermarkete, či čo i len jedinú historku, či úsmev. Inakosti sa nemôžeme brániť večne. Skôr, či neskôr ľudia zistia, že sa nemajú čoho báť a že ten ich sused utečenec je vlastne taký istý ako oni. Možno len so smutnejším osobným príbehom a tisícami kilometrov v nohách.

Photo: Afgánsky chlapec pred azylovým centrom v nemeckom Wolgaste. Photo credit: Sean Gallup/Getty Images Europe

Teraz najčítanejšie