Blog na tomto médiu som si zvolil nie náhodou. Bola za ňou emócia a príbeh časti ľudí, ktorí touto formou protestu a vzdoru odišli z redakcie denníka SME po jej kapitálovom prevzatí jednou z väčších finančných skupín na Slovensku. Nasledovalo moje rozhodnutie, že po tom, čím som si prešiel a aktuálne prechádzam, som schopný ustáť len skrze otvorenú spoveď, pri ktorej sa naučím pokore a úcte k tomu najväčšiemu nepriateľovi, ktorému som sa rozhodol postaviť do očí – sebe.

Preto aj rozhodnutie, že všetok môj súkromný a rodinný život do konca roka 2019 sa stane vecou verejnou a priestorom na čiastočnú očistu svedomia od nánosov hnevu, zúfalstva, bolesti, nenávisti, domnienok, či dohadov. Aby som sa dostával postupne k podstate problému spočívajúceho len a len výhradne v nás samých – teda aj vrátane mňa samotného, rodiny, z ktorej som vzišiel a spoločnosti, ktorá ma formovala a ovplyvňuje aj teraz.

Život je krásny a vo svojej podstate zložitý, ale niekedy až nepochopiteľne jednoduchý. Trvalo mi však neskutočne dlho, teda väčšinu môjho terajšieho života, mýtických tridsaťtri rokov :-), pochopiť, v čom problém vlastne – inakosť. Inakosť, jej integrácia so svojim vnútorným JA na pozadí výchovy rodičov a vplyvu okolitej spoločnosti. Uvedomil som si, že ako väčšinová populácia máme častokrát nevedomú potrebu vyčleňovať z nášho vnútorného kruhu všetko, čo sa vymyká väčšinovému štandardu, povedzme priemeru. Či už v pozitívnom, ale hlavne v negatívnom zmysle slova.

Inakosť v pozitívnom zmysle slova neraz vnímame a vzývame k nebesám ako mantru, nedosiahnuteľnú métu plnú závisti, obsedantnej túžby, či nekritického obdivu. Nebudem to však rozpracovávať detailnejšie, čo to a pre koho je pozitívne, keď za takúto inakosť považujeme napríklad amerických prezidentov, hollywoodske hviezdy, či autoritárskych lídrov od Košíc na východ.

Inakosť v negatívnom zmysle slova sa takmer automaticky chceme zbaviť ako svrabu, či ekzému, ktorý každý vidí a neustálym nutkavým pocitom škrabania tak dávame najavo, že sa ho chceme stoj, čo stoj zbaviť. Lenže opäť zdôrazním, že to čo je pre jedného danajským darom, prekliatím hodným opovrhnutia, môže byť pre druhého opak.

Kľúčovým sa tak musí stať podstata osobnosti ako takej a jej súlad s hodnotami života, teda úcty a lásky k sebe samému, rodine, prírode a to všetko na pozadí empatickosti a ľudskosti – za každých okolností. Týmito kritériami dostatočným spôsobom vylúčime anomálie akými boli osobnosti ako Stalin, Hitler, Pol Pot, či tisíce iných menej známych „superstars“.

Naspäť však k meritu veci. Dostatočne som zdôvodnil argument inakosti a teraz opäť k sebe. Neznášam škatuľkovanie, diagnózy, kategórie a iné štandardizácie osobnosti človeka, ktoré by nám síce mali pomôcť pochopiť tejto inakosti, ale sú z balíka opatrení na ich potieranie, liečbu, či úplnú elimináciu. Normálne rozdelenie akéhokoľvek pozorovaného javu v spoločnosti vychádza z princípu z pravdepodobného rozdelenia „normálnosti“, čiže aj priemernosti. Nemusím zachádzať do detailov, že narážam na Gaussovu krivku rozdelenia pravdepodobnosti*.

Očistenie o všetky nálepky, kategórie, diagnózy a predsudky nám vždy zostáva ľudská bytosť – citlivá, vnímavá, milovaná a milujúca. Trvalo mi dlho, kým som pochopil, že sme sa sústredili na dôsledky a nie príčiny v našich rozhodnutiach pri hľadaní riešení. Podstatou tejto inakosti je, že existuje malá, ale preukázateľná skupina ľudí, ktorých prah citlivosti je na inej úrovni ako u tej väčšinovej. V anglicky hovoriacej časti sveta sa títo ľudia označujú troma písmenkami HSP – highly sensitive person. V zásade sme skupinkou vysoko citlivých a vnímavých ľudí, pre ktorých je to vlastne celoživotný proces prijať túto citlivosť ako dar a výhodu. Pre tých zvonku sme čudáci, introverti, podivíni, ľudia mimo realitu a nenapraviteľní idealisti.

Naša nervová sústava je oproti väčšinovej populácii oveľa zraniteľnejšiou, s nižším prahom citlivosti na vonkajšie zmeny. Vzhľadom na trend v spoločensko-ekonomických zmenách spoločnosti za posledné desiatky rokov sa stávame čoraz zraniteľnejšou, teda exponovanejšou komunitou ľudí. Aby človek dokázal ustáť tento trend zmien, jeho prah citlivosti musí prirodzeným spôsobom otupievať. S tým ide ruka v ruke strata ľudskosti. Najvýraznejšie sa tieto hraničné hodnoty prejavujú počas zásadných spoločensko-ekonomických kolapsov spoločností, ktorých dôsledkom riešenia vzhľadom na väčšinové otupenie, rozumej stratu ľudskosti, sme ochotní akceptovať rýchle, silové až častokrát násilne konanie, teda neraz vojnu. Pozitívom dnešnej doby je, že klasický typ rozsiahlych pozemných, vzdušných a námorných vojenských operácií je viac ako kedykoľvek predtým finančne dlhodobo nerealizovateľným nástrojom.

To v praxi znamená, že ak vychádzame z doterajších poznatkov a praxe, tak kríza, v ktorej sa ako ľudia ocitáme na prahu otupenia posledných zvyškov ľudskosti, bude mať inú podobu. Je však len a len na nás, akú podobu regenerácie bude tento kolaps hodnôt mať v 21. storočí.

Z uvedeného dôvodu som sa rozhodol vypovedať príbeh svojho JA, rodiny, dcérky a všetkého zásadného z pohľadu obyčajného človeka, ktorý by snáď aspoň jednému z Vás pomohol byť lepším človekom, teda ľudskejším.

Kde sa však vo mne vzala táto potreba moralizovať, odkrývať nahotu svojej duše bez servítky a odcudzovania? Ani vlastne neviem :-) Asi najlepšie k pochopeniu seba samého mi pomohla Myer-Briggsová typológia indikátorov osobnosti človeka**. Pre milovníkov paušalizovania/škatuľkovania sa tento typ osobnosti označuje slovom architekt, ktorého temperament – dynamika života sa realizuje skrze pravidlá a poriadok. Svet okolo seba vnímam cez maličkosti, detaily, myšlienky a pocity typickými pre introvertov. Informácie o poznávaní okolitého sveta získavam skrze svoje zmysly. Tie opieram o fakty, analýzu skutočnosti a porozumením reálneho fungovania vecí. Čiže nie je to prejav môjho pesimizmu, či frustrácie, ako nejeden z vás na mňa poukazuje. Všetky získané informácie a poznatky následne vyhodnocujem skrze svoje ľudské cítenie. Typickým prejavom tohto typu osobnosti je životný štýl, ktorý mi umožňuje pevnú pôdu pod nohami skrze úsudky a schopnosti organizácie práce a strategického plánovania hľadať spôsoby riešenia otázok života.

Z pohľadu temperamentnosti osobnosti je pre mňa dôležitým ako funguje spoločnosť ako celok, na akých zvyklostiach a pravidlách je organizovaná. Častokrát som odsudzovaný ako nenapraviteľný idealista, čo však nie je úplne presné označenie. Moje konanie je veľmi konkrétnym výsledkom poznania založenom na informáciách a pocitoch získaných z toho, čo som mal, či mám v daný moment k dispozícii. Typickými črtami takéhoto správania človeka je jeho sklon ku konzervativizmu, minimalizácii nečakaných „prekvapení“, či udalostí „mimo“ plán. Neznamená to však, že by som sa za tie roky nenaučil zlepšeniu svojej miery flexibilnosti a prispôsobiteľnosti. V zásadných otázkach života tak zostávam naďalej konzervatívnym až rigídnym.

Z mentálnej stránky osobnosti človeka je pre nás typickým orientovať sa v živote na základe introvertnej intuície, čo môže znamenať, že pre niektorých z Vás tak moje ďalšie konanie, či aktuálny myšlienkový proces sa stáva nečitateľným. Preto som sa musel naučiť dostatočnej kreativite a otvorenosti novým ideám, či myšlienkovým postupom.

Akákoľvek klasifikácia, škatuľkovanie, či metodológia má svoje úskalia. Je výborné, keď si týmto človek pomôže. Musíme mať na pamäti aj s tým spájané nedostatky a na nich pracovať vo svojom živote. Snáď som dostatočne vysvetlil a zdôvodnil, že čitateľovi sa môžu moje texty javiť navonok obsahom plným nenávisti, či hnevu. Nie je to však tak. Na zamestnávateľa mi zostali len a len dobré spomienky a rád sa vraciam do jeho predajní, či komunikujem s jeho zamestnancami, mojimi bývalými kolegami. Matku nášho dieťaťa si už nespájam s tým, čím by som si za „normálnych“ okolností mal. Vážim si ju ako človeka, ktorá priviedla na svet naše dieťa a ktoré nás bude vychovávať, či učiť na jej ceste životom.

Práve písané slovo je pre mňa nástrojom, ktorý nielen ničí, zabíja a spôsobuje bolesť, ale hlavne lieči, dáva nádej a zmysel životu. Pre mňa sa tak slovo stáva terapiou duše za poznanie stavu spoločnosti, v ktorej žijem.

Už asi chápem biblickému vyjadreniu „na počiatku bolo slovo…“ Pri všetkej skromnosti si myšlienku dovolím aj dokončiť. …slovo bolo u lásky k životu, prírode a bohu ako takom.

* Teória vychádza z troch základných predpokladov. Transformovaným na naše podmienky by to vyzeralo asi takto. Pravdepodobnosť výskytu kladnej a zápornej hodnoty je rovnaká. Pravdepodobnosť výskytu inakosti je funkciou ich veľkostí. To znamená, že pravdepodobnosť výskytu malých odlišností je väčšia ako pravdepodobnosť tých veľkých. Pravdepodobnosť výskytu náhodnej špecifickej inakosti za určitou hranicou je prakticky nulová.

**Myer-Briggs metodológia https://cs.wikipedia.org/wiki/Myers-Briggs_Type_Indicator