Pokladíci, Kvetinky, Igor Timko a ďalší obyčajní ľudia

Obyčajní ľudia. Táto fráza získala poriadne politické grády vďaka nedávnemu víťazstvu OĽaNO vo voľbách (nezávislé osobnosti neriešim – ak sa v politike nejaká objaví, dajte mi vedieť), ale bola tu vždy. Populistické podlizovanie sa “obyčajným ľuďom/ občanom/ poslucháčom/ čitateľom” je bežnou rétorickou zbraňou mnohých: politikmi počínajúc a komerčnými rádiami končiac. Kto sú vlastne tí obyčajní ľudia? Čím to je, čím to je?

Jednoducho povedané, obyčajní ľudia sú akousi umelo vytvorenou večnou väčšinou. Sú to slané tyčinky na oslave. Pri rozhovore s nimi máte občas pocit ako pri interview s kandidátkami na Miss Universe, pretože máte pocit, že to všetko ste už niekde počuli a za zhlukmi zvukov veľmi nevidíte význam. Riešia peniaze, rodinu, prácu, nekonštruktívne nadávajú na politiku, sú hetero a asi sú veriaci. Stačí im vyprážaný syr s hranolkami, Evita Urbaníková a TV Markíza. Všetci máme v sebe kúsok stereotypnej obyčajnosti. Tá nás však nedefinuje, nech ľudia v oblekoch tvrdia čokoľvek.

Obyčajnosť mi znie ako hrozne banálne a šedivé slovo. Banálnejšie, než texty No Name. Ak spoznám človeka, nezaujíma ma na ňom to obyčajné.  Aj z toho dôvodu si myslím, že Igor Timko v skutočnosti nie je človek, ale betaverzia umelej inteligencie. Ľudia nie sú umelá inteligencia – v niečom sú nudní a v niečom sa odlišujú. A odlišnosti robia charakter. Lebo Cannibal Corpse sú predsa len niečo iné, ako Veď-Viete-Ktorá-Kapela.

A tu vstupujú politici, ktorí sa nás snažia zjednotiť v šedivosti, akurát používajú “slušnosť”, “obyčajnosť”, “rodinné hodnoty” a podobné verbálne odtiene Igora Timka. Zoberme si napríklad včerajší deň matiek: väčšine napadne tradičná rodina a ostane pri tom. Ružička, poďakovanie a (nevegánska) bonboniéra. Ale je mnoho druhov matiek – samoživiteľky, nevlastné matky, slobodné matky, adoptívne matky, matky s psychickým ochorením, matky, ktoré nechceli mať dieťa, matky, ktoré žijú vo vzťahu s inou ženou. A tým sa efektívne stierajú odlišnosti v prospech jednotnej šedi.

Pane bože, alebo iná metaforická metafyzická entita s rovnakou právomocou, zachráň ma pred obyčajnými ľuďmi a najmä ľuďmi, ktorí ich protežujú. Štát totižto nedbá na všetkých ľudí rovnako. Pomáha najmä obyčajnosti. Chlieb a hry sa zmenili na slané tyčinky a No Name.

Potieranie odlišnosti vedie k strate spojenia medzi rôznymi sociálnymi a kultúrnymi skupinami. Vybočenie z rady znamená stigmu. Rómovia sú “príživníci”, LGBTI+ ľudia sú “úchylní”, metalisti sú “satanisti”, fanúšikovia marihuany sú “feťáci” a mohol by som pokračovať. Lebo základným občianskym cieľom je stať sa Igorom Timkom. Už to došlo do fázy, kedy sa katolíci, najväčšia náboženská skupina na Slovensku, tvária ublížene, ako keby ich práva mali byť potláčané. A bolí ich srdiečko, že sa vysmievame Pokladíkom a Kvetinkám. Lebo to je zrejme omnoho bolestivejšie, ako tie stovky “feťákov” a “úchylov” čo si museli vypočuť niektorí z občanov tejto krajiny.

Sám som divný. Trvalo mi pekných pár mesiacov terapie, kým som akceptoval všetky tie veci, o ktorých by Tá Skupina, Čo Ju Netreba Menovať skladbu nezložila. Trvalo mi ešte dlhšie, kým som to všetko začal brať ako svoju devízu, nie ako svoje mínus.

Nech nasledujúci odstavec poslúži ako verejné priznanie a vztýčený prostredník všetkým, ktorí dbajú na obyčajnosť:

To, že som metalista, je v poriadku.
To, že som ľavičiar, je tiež v poriadku.
To, že mám problémy s psychickým zdravím je nepríjemnosť, ale nie stigma. Moje neveľmi vanilkové sexuálne preferencie, to, že peniaze pre mňa nie sú životný cieľ, to, že nemám a nechcem mať vodičák, že nie som pokrstený, že nejem mäso, to, že nemám záujem o monogamné vzťahy a nechcem mať deti. To všetko je úplne v poriadku.

Väčšina z tých vecí je legálna (na rozdiel od iných mám šťastie). Ale kto by mal tú odvahu dať to na transparent a chodiť s tým po Kysuckom Lieskovci? Jasné, neznamená to, že sa o týchto identitách nemôže nikto vyjadrovať a robiť si z nich srandu. Ak niekto potrebuje suplementovať zmysel pre humor, sú to vegáni. Každý dobre myslený vtip znamená krok ďalej od toho, aby sme skončili ako Pokladíci a Kvetinky.

Obyčajnosť môže niekomu vyhovovať. A to je OK. Ja vás akceptujem a bolo by super, keby to bolo vzájomné. A pre niekoho je to politický biznis – niekto môže tvrdiť, že chce “pomáhať obyčajným ľuďom” a že “máme dôležitejšie veci, ktoré treba riešiť, ako registrované partnerstvá”. Taký človek chce udržiavať nerovnosti a na väčšinu sa sústredí iba preto, lebo je v nej najviac hlasov. Je to pohodlné pre všetkých, čo nechcú riešiť rozmanitosť. A tak vyzerá. Kauza je najmä to, že si pár hľadá niekoho do bisexuálnej trojky, ale nie to, že sú obyčajní fašisti.

Nepoznávame seba, odkedy sa nepoznáme. Bolo nám to treba, bolo to treba nám? Dôraz na “obyčajnosť” vzďaľuje kultúrne kmene od seba. Bráni ľuďom v spoločnosti akceptovať odlišnosti a umožňuje večne pragmatickým politikom hrať všetko na istotu a ignorovať slabších. O nás, “úchylov, narušených, satanistov a feťákov” sa predsa nezaujímajú, lebo to sú v politike mínusové body. Sme vyčlenení a oddelení ohradou.

Tak otvorte bránu, lebo ju rozbijem.