Ako Nataša Holinová svoj článok: „Zachráňte vojaka Krčméryho“ mohla napísať, (aby sa predišlo zbytočným emóciám), ale nenapísala.

Takže, asi takto:

„Zachráňte vojaka Krčméryho

A pošlite ho s poďakovaním do dôchodku.

Na jednej strane je akási tolerancia ku neistote, ktorá je mimochodom u väčšiny obyvateľstva Slovenska pomerne nízka. Je daná socioekonomickými, možno aj genetickými vplyvmi. Z toho vyplýva naša nedostatočná schopnosť uchopiť a pochopiť novú situáciu. A na druhej strane občania, ktorí získajú na jednej tlačovke viaceré protichodné informácie. Ak tí samí ľudia sú už aj tak poznamenaní nízkou toleranciou ku neistote, dvakrát im to potom na spokojnosti nepridá. A tak, ak ešte bežný občan tohto štátu to rovno nezabalil, má ešte aj iné, možno menej závažné  každodenné starosti, ako napríklad, kedy ísť nakúpiť, aj bez zmätkov krízového štábu. Ale nakoniec, aj ten krízový štáb sú iba občania Slovenska, ktorí psychologicky vzaté, taktiež, každý po svojom, sa vyrovnávajú s touto situáciou. Možno by som do tohto štábu zahrnula aj nejakého dobrého krízového manažéra.  To, že nakoniec rozprával väčšinou iba premiér vychádza z jeho kultúrneho nastavenia, čo sa premietlo aj do jeho formy manažovania. Kríza však, aj keď žiaľ, potrebuje viac autokratické, než demokratické vedenie. Nemyslím to doslovne. Iba zvonka bude niesť dané znaky. A ja chcem veriť, že aj premiér, po odznení krízy sa vráti k demokratickejšiemu štýlu riadenia a komunikácie. Že dá častejšie priestor aj iným a že svoje práva  a povinnosti umne deleguje ďalej. A že on bude ten v pozadí, skromný, ale zručný. Proste osobnosť za ktorým je hodné ísť.

Spočiatku mohol profesor Krčméry a nakoniec aj pán Smatana z Inšitútu zdravotnej politiky, či samotný premiér vzbudzovať ľútosť, keďže nie vždy vedeli odpovedať jednoznačne a jednotne na otázky typu: Do kedy potrvá pandémia? a pod. Ale prečo nás vlastne tieto odpovede tak zaujímajú? Pravdepodobne preto, lebo potrebujeme istotu, aj keď len iluzórnu, k tomu, aby sme vedeli prežiť. Lebo seba samých potrebujeme vidieť zajtra, pozajtra…Kde sme, čo robíme. A ak to preženiem, či sme vôbec ešte nažive. A slovíčko neviem sa zrejme báli povedať z dôvodu, že dostali od ľudí rolu záchrancu a toho, čo nám dá istotu. To je zasa o tom našom kultúrnom nastavení. Potrebujeme totiž toho otca, mamu…teda záchrancov…

Medzitým sa vynorili aj veľmi vážne otázky súvisiace s porušovaním práv občanov  zo strany Slovenskej republiky.  V časoch, akým je napríklad pandémia, je celkom možné, že sa krehká demokracia niekde vo svete môže pomalým, plíživým spôsobom zmeniť na totalitu. Ak nechceme ísť ďaleko, tak určité prejavy je možné badať v Maďarsku. Áno, aj u nás. Vytvorenie štátnej karantény nesie znaky totalitarizmu a možno aj pošliapania ľudských práv a občianskych slobôd, ale v kontexte náhlej zmeny situácie spojenej so šírením vírusu sú opatrenia nevyhnutné. Je možno na škodu veci, že sa v tej našej Ústave, nepočítalo s takouto krízou  a nakoniec aj v zbierke zákonov. Možno je to poučenie do budúcnosti a práca navyše pre ústavných právnikov zapracovať do zákonov prácu s takýmito rizikami. V ideálnom svete je odsek v Ústave, kde sa hovorí o pandémii…

Vytvoríme mantinely a všetci budú spokojní. Zrejme práve toto mal na mysli profesor Krčméry, keď hovoril o tom, že v boji proti vírusu nás brzdí právny systém. A predovšetkým Ústava. V tomto kontexte je len pochopiteľné jeho vyjadrenie na adresu iných krajín: „Dvakrát som zažil výnimočný stav v okolitých krajinách, ktorý bol taký dokonalý, že zrušil okamžite platnosť ústavy a všetkých zákonov, ktoré v tom čase platili.“ Na tomto mieste si viem predstaviť, že aj na toto by mohla Ústava myslieť. Nakoľko a v akých intenciách ísť v čase katastrof, vojen, pandémií…Ideálne je aj za takých čias zákony neohýbať, to je jasné.  Demokracia je žiaľ tiež pominuteľná aj keď hneď nemáme pri moci fašistov. Viem však, čo tým profesor Krčméry chcel povedať. Že keď ide o život…

Ak to veľmi preženiem, teda sakra veľmi preženiem, tak na tomto mieste spomeniem  aj youtubera Vaskyho, ako ide podpáliť parlament, ale nakoniec ho predsa len nespomeniem, lebo on je už teda mimo systém. Ak sa nemýlim, tak je aj odsúdený. To by som mohla v spojitosti s profesorom spomenúť už aj vrahov, prostitútky, politických tajtrlíkov a to vlastne nechcem.

Som citlivá na slobody dané Ústavou a je logické, že by sa ich obmedzenie malo diať iba v medziach zákona. Čo je také zložité na chápaní práve tohto? Myslím si, že je to jednoduché, aj keď musím si priznať, že keď sa stane niečo neočakávané a fakt veľké, a my sme s tým nepočítali, fakt že nie, tak čo robiť? Zákony sa menia veľmi pomaly a ľudia umierajú…

Profesor mal zrejme dobrý úmysel aj pri rečiach o tom, že niekedy aj tá Ústava môže stáť v ceste. Nie je právnikom. Na svet sa pozerá predovšetkým očami lekára, cez svoju hierarchiu hodnôt formovanú pandémiami vo svete, ktorých bol účastníkom. A ja sa na svet pozerám zasa cez ten svoj priezor.

Nakoniec, aj keď pôvodne som chcela byť troška šteklivá, a sarkastická, pár vecí som si uvedomila počas písania týchto riadkov a namiesto zámeru v závere poslať profesora do dôchodku, to nespravím. Jednak je to chlap, ako sa vraví, ešte v dobrých rokoch. Ak sa nemýlim, nemá ešte ani len 60-tku. Namiesto toho mu želám, aby to s nami ešte vydržal. Možno práve pri potrebnej zmene zákonov a Ústavy, ktorá už bude pamätať aj na takéto fatálne riziká a nakoniec nevieme, či sa druhá a tretia vlna ešte na Slovensku neobjaví na jeseň a na jar v nasledujúcom roku…

Takže, uvedomila som si, a to je ten môj aha moment, že totiž potrebujem aj ja zachrániť a vojak Krčméry, tá hodnosť ho na rozdiel od kapitána určite neurazí, ostaňte!“

Zdroj obr.: Alphamedical.sk

Pozn.: Niektoré časti textu sú citáciou pôvodného článku.