Túžba stať sa spisovateľom

Kričala na mňa zo zavretej skrine, a ja že nie! Na to teraz nemám čas, sklapni a zaraď sa!

Ale nedala sa, vyliezla a klátivým pohybom, ako to len knižky vedia, ma naháňala po byte. Až ma napokon zahnala do kúta. V tej chvíli už jej moje ruky išli naproti, zdvihla som ju do náručia, ospravedlnila sa jej a celú ju prečítala.

Je to Henry Miller a jeho Sexus, prvá časť voľnej trilógie, ktorú už som kedysi čítala celú a nechcelo sa mi k nej vracať. Zdalo sa mi, že to je celé o sexe.

Tomu sa hovorí selektívna pamäť.

Osou príbehu je vzťah rozprávača k žene menom Mara, ktorú stretne v pochybnom podniku a do ktorej sa bezhlavo zamiluje. Ona jeho city opätuje. Je to veľká vášeň, explozívna. Hrdina nevynechá príležitosť a zloží na lopatky hocijakú inú ženu, čo sa vyskytne v dosahu (vrátane Maud, svojej zákonitej manželky, a to sú najzvláštnejšie scény), Mara to tuší a občas žiarli. Sama má prapodivné vzťahy s niekoľkými zákazníkmi na mieste, kde pracuje, takže aj hrdina občas žiarli. Žiarlia obaja, ale nikdy sa to príliš nerieši.

Je to (na román nečakane) nekonfliktný vzťah. Hlavný protagonista Henry, zrejme s výraznými autobiografickými črtami, prosto a vďačne víta lásku ako čosi nečakané a omnoho hlbšie, než si dovtedy predstavoval.

Okrem záplavy explicitných erotických scén (z ktorých niektoré sú podľa mňa vyslovene pekné, ako v úvode tá ruka v kaluži) a lásky ako transformatívnej sily sa tu objavujú ešte dva rovnako podstatné motívy. Jednak má Henry v pláne stať sa spisovateľom, takže o písaní priebežne uvažuje, jednak tu predostiera dosť konkrétny svetonázor, a to (zjednodušene povedané) jednotu všetkého. Takže láska, práca, duchovno.

Stretneme tu niekoľko veľmi svojráznych vedľajších postáv.

Kronski se na mě díval s mrtvolným úsměvem, jako chcíplá škeble v měsíční noci.

Postavy často začnú zanietene debatovať a to by na niekoho mohlo pôsobiť príliš staticky, ale na mňa to tak nepôsobilo. Naopak. Kniha má spád, je strhujúca. Akoby vo švungu bola písaná a vo švungu sa musela čítať.

Vo švungu sa zrejme aj prekladala; nedalo sa pribrzdiť a porozmýšľať, overiť frázy a fakty; ale mne je to nesmierne sympatické.

Menej sympatické mi je to, že české vydanie sa v podstate rozpadá, len čo ho človek chytí do rúk. Prepáč, knižka! Bola som nežná, neviem, ako sa to mohlo stať.

Možnosti milostného románu

Krátko nato som prečítala ten minule spomínaný román Jana Němca a napadlo mi, že to je vlastne v hrubých obrysoch podobné. Hrdina, zrejme s výraznými autobiografickými črtami, píše román, zároveň uvažuje o písaní románu, a osou príbehu je jeho vzťah k Nine, do ktorej sa bezhlavo zamiloval a ktorá jeho lásku opätovala.

O spirituálnej rovine sa tu asi hovoriť nedá, v každom prípade je tu jedna kapitola, kde hrdina vezme LSD a jednotu všetkého na chvíľu intenzívne cíti.

Hrdina s obdivom hľadí na svojich starých rodičov, ktorí majú aj na staré kolená veľmi dobrý vzťah, a zrejme aj ľudsky sú mu blízki. „Já se snažím žít tak, aby se za mě například děda nemusel stydět,“ povie dokonca v jednej chvíli. (Asi stojí za zmienku, že to povie v rozhovore so sebou samým; jednoducho sa rozloží na dve postavy, staršie a mladšie ja.)

Keby sme žili tak, aby sa za nás starí rodičia nemuseli hanbiť, tento svet by umrel na nudu – a na smrad, chlapče, stojaté vody…

Vezmime si, čo je dobré, a zvyšok nechajme odísť.

Ale o to nejde. Mám pocit, že sa tu niečo preskakuje. Môžeš hľadieť na babku a dedka a povedať si, že je možné spolu zostarnúť, ale tej šťastnej spoločnej starobe toho veľa predchádza. Rovnako si môžeš vziať LSD, cítiť jednotu všetkého a potom sa vrátiť do svojho starostlivo štylizovaného marazmu; vzdychať, ako sme len na to mohli zabudnúť, a vzápätí na to zabudnúť znova.

Jednoducho mi to pripadá ako nepochopenie procesu, túžba po výsledku a neochota absolvovať cestu k nemu – v rovine ľúbostného vzťahu, v rovine spirituálneho zrenia, aj v rovine spisovateľskej.

Akoby hrdina čakal, že sa to len tak stane.

Kniha sa len tak stala, aj podľa toho vyzerá.

Hľadanie strateného času

Proust ma pri prvom čítaní bezmedzne nadchol. Pri druhom (napriek trvalému očareniu štýlom) som bola zhrozená, že je taký estét, niečo mi na tom pripadalo nemorálne. To je určite skôr moja vizitka než Proustova.

Príbeh je v hrubých obrysoch rovnaký – prebieha tu veľmi intenzívny vzťah k žene a zároveň má hrdina, zrejme s výraznými autobiografickými črtami, v pláne stať sa spisovateľom.

V tomto bode asi môžeme poznamenať, že Němec sa ako jediný z nich troch už za spisovateľa považuje, a rozhodne ním najmenej je.

Nepamätám si, že by u Prousta bola nejaká spirituálna rovina, ale tú som si nepamätala ani u Millera, a pritom (teraz sa mi zdá, že) odtiaľ vyslovene kričí.

Nemôžem si Prousta znova prečítať, nemôžem si znova prečítať ani Genetta, ktorého spomeniem vzápätí, preto celý tento článok berme ako provizórny.

Svojho času som prepadla čaru francúzskeho filozofa a semiotika Gérarda Genetta, pociťovala som hlboké uspokojenie pri pohľade na to, ako dokonale vie všetko roztriediť. (Na tomto pocite hlbokého uspokojenia z poriadku, hocako iluzórneho, zrejme stál celý štrukturalizmus.) Genette okrem iného napísal jedno pojednanie, kde analyzuje rôzne aspekty rozprávania a ako príklad, na ktorom má teória ilustratívne ožiť, používa práve Proustovo dielo.

Okrem iného tu Genette vraví, že každý román je možné zhrnúť do jednej vety, a vzápätí aj toto pred vaším pochybovačným zrakom predvedie na Proustovi, keď tých tri tisíc strán zhustí do troch slov: Marcel devient écrivain. Marcel sa stáva spisovateľom.

Myšlienka, že to hlavné sa dá povedať jednou vetou, že celý text vyrastá z jediného malého, a možno presne definovateľného semienka, určite nie je nová. Okrem iného ju niekde formuloval Shelley (ktorého, myslím, cituje Northrop Frye vo svojej Anatomii kritiky, ktovie v akom kontexte!). A je veľmi pekná.

Aj keď neviem, či môže nejako osožiť v literárnej analýze.

Asi nie plošne.

Na druhej strane, ak už triedime a upratujeme, dalo by sa zamyslieť nad tým, či by sa z tejto konkrétnej vety nedala vytvoriť celá kategória. Zrejme by sme bez obáv mohli povedať: Henry sa stáva spisovateľom. A s nástupom postmoderny a frekventovanou tematizáciou aktu tvorby sa s takto koncepčne poňatými textami roztrhlo vrece.

Tá posledná veta bola samozrejme naschvál.

Ženy, víno a chlebíčky

Prečo si vlastne so mnou, pýta sa hrdinka Nina na začiatku Němcovho románu. Tisíc dôvodov a žiadny konkrétny, rozvažuje v duchu hrdina Janek. Dôvody mu pripadajú nepostihnuteľné.

Z toho, čo sa čitateľ o Nine dozvie na nasledujúcich štyristo stranách, musí mať nutne dojem, že ten dôvod je naopak celkom prostý. Kozy. Prepáčte. (Čo by na to povedal môj dedko?!) Zjednodušujem, ale nie veľmi. Nina ako literárna postava pôsobí skutočne dosť ako placka. Placka je v tomto kontexte veľmi nepriliehavý výraz, že? Bože, aké je to celé lacné!

Keď sme pri blbých narážkach, za Němcove slovné hračky by sa ani náš Kopcsay nehanbil.

Henryho Mara je tiež femme fatale, nesmierne krásna vysoká čiernovláska, za ktorou sa otočí úplne každý. Zároveň by chcela byť vnímaná ako inteligentná a vzdelaná a chvíľami si tieto pocity menejcennosti kompenzuje rôznymi malými (a dosť priehľadnými) klamstvami. Henry ju chápe a hrá tú hru s ňou.

Tak ako Němcov Jan a Proustov Marcel, Millerov Henry tiež pozoruje, že aj keď si milovanú ženu uzurpoval pre seba, aj keď mu celá bezvýhradne patrí, jej podstata mu uniká.

Jsem v zajetí lásky, jakou jsem až dosud nepoznal – lásky pohlcující, totální, lásky až ke konečkum prstu a špíně za nehty – a přesto mé ruce věčně tápou, věčně se snaží něco uchopit, věčně sahají do prázdna.

Lenže jeho to neruší; Henry ako jediný hľadí na ženu s rešpektom (na svoju vyvolenú, pripomínam, ku všetkým ostatným sa správa ako hulvát), ako na živú bytosť, ktorá vkročila do jeho života a obohacuje jeho svet o svoj a naopak. Vníma lásku ako niečo, čo ich prerastá – ich aj nimi, čo ich vyživuje a otvára im cestu k poznaniu, na aké človek nedočiahne sám.

Marcel chápe lásku ako chorobu. Hneď vidíme, že to je diametrálne odlišný prístup. V konečných fázach jeho vášeň žije už len odmietaním – neznesie predstavu, že by Albertine patrila niekomu inému (a tá mu navyše v tej chvíli zdrhá za ženami). Albertine končí uväznená v jeho izbe.

Kladl jsem na její v šeru neurčitý obličej masku svých nejvášnivějších snů, ale v jejím ke mně obráceném pohledu jsem četl hrůzu své nicotnosti.

Ťažko povedať, čo si myslí o láske Janek, autorovi sa veľa vecí v knižke rozplizlo. Ale napríklad v závere prirovnáva milostný vzťah k rieke. Najprv bystrý prameň prvého okúzlenia, čo rýchlo trieli nadol; ani nežmurkneš a je z neho pokojnejší, širší prúd, je z neho voda, ktorá na úpätí vyživuje nivy:

Ale zároveň se kalí. A kalná valí se už trochu líně, až se nakonec proud v deltě rozlije do jakési bažiny.

Neviem, ako táto predstava bažín ide v Jankovej hlave dokopy s predstavou tej príjemnej spoločnej staroby, v každom prípade ma záver prekvapil, čakala som splynutie s morom (s tou jednotou! ako sme na ňu – zase – mohli zabudnúť), nie že po kolená v bahne.

Janek s Marcelom by si asi porozumeli. Keď ide o nejaké osobnostné patológie, myslím. Zostaňme pri nich. Vezmime ich pod pazuchy a vykročme do brezového hája, s priateľskou piesňou na perách.

Do hája

Sú tu určité očividné priesečníky. Mám tridsať, hovorí Janek, a stále akoby som sa pripravoval na život, pritom život už beží (str. 140). K rovnakej úvahe dospeje Marcel po rozhovore s otcom, iba má v tom čase asi tak pätnásť (časť II, str. 54).

Predstavujem si, ako si niekto všetky tri diela prečíta iba preto, aby mi mohol vytknúť faktické chyby.

Toto je akiste drobnosť. Ba mohli by sme váhať, či má také porovnávanie vôbec zmysel. Ale ja neváham. Prehodnotiť by sa dalo minimálne jedno. Němcova kniha mi pripadá nepodarená; nepodarená svojho času určite mnohým kritikom pripadala aj tá Proustova. Čo je na nej životaschopné (aj keď možno neobvyklé), a čo je objektívne pomýlené? (Na túto otázku sa nechystám odpovedať.)

Janek má narodeniny. Kamaráti mu potajomky pripravia oslavu na streche. Je to pekný večer, dozvieme sa, o čom sa rozprávajú, čo jedia a akú hudbu si pustili. Sú to zväčša intelektuáli a reči sú prázdne.

Reči, čo sa vedú v salóne Guermantovcov, môžu byť bezobsažné; to sú tie repetitívne a vlastne bezčasé výjavy, ako na ne ukazuje Genette. Aristokracia sedí za stolom, ujedá z husacinky a rozoberá klasický verš. Nejde o to, čo sa povie.

Němcova oslava sa nedá chápať rovnako; neupozorňuje na vyprázdnenosť, o tej vypovedá jedine nechtiac. Podľa všetkého nám Němec jednoducho chcel povedať, že má dobrých kamarátov, ktorí naňho myslia. Prečo je to v knižke? Ja neviem. Nemám si klásť tieto otázky?

Nad všeličím mi pri čítaní napadalo, že je to tam predsa úplne zbytočné. Prípadné vyhlásenia o zbytočnosti pritom Němec predvídavo (či skôr predvídateľne?) priebežne problematizuje, napr. keď v úvode hovorí o písaní milostného románu ako o vytváraní patchworku, alebo neskôr v (ďalšom!) rozhovore so sebou samým, kde knihu označuje za koncept.

Dá sa urobiť úplne čokoľvek a povedať, že to bol „koncept“; to ešte neznamená, že to je dobrá literatúra. Ale určite sa to ťažšie rozlišuje. Povieš si, ach, takže to bol koncept. Takže to je príliš sofistikované, preto tomu nerozumiem.

Ale niekedy ani nie je čomu rozumieť.

Proust sa nevedel rozhodnúť medzi románom a esejou, a tak útvary skĺbil. Zaznamenáva, analyzuje a reflektuje. Napríklad aj krásu (Saint-Loup sa díva na fotku Albertine, okrem mnohých iných miest, ale toto najväčšmi súvisí). A potom je tu celý Swan, príbeh obsesívnej Swanovej lásky, ktorú hrdina sleduje až do najtrpkejších dôsledkov, príbeh, ktorý vzápätí sám prehrá. To je kolosálne.

Němec je anekdotický. Chvíľami akoby sa spoliehal na to, že jeho knižka bude mať nejakú historickú výpovednú hodnotu alebo čo – prečítame si o Balabánovom pohrebe a o tom, ako znie Kundera cez telefón. Občas sa tu predstiera hĺbka nejakým vlažným pokusom zhrnúť životné skúsenosti do nejakej trefnej vety (napríklad o tej kráse a o povrchu), ale vždy je len vlažný, lebo aj tak už všetko kedysi povedal niekto iný.

Scény a úryvky poukladal Němec vedľa seba, a nesnažil sa im pritom vtlačiť nejaký očividný zmysel. Takáto fragmentárnosť je zrejme v súlade s životným pocitom dnešných intelektuálov, dobre. A autor je mŕtvy, to je práca koncového užívateľa, zlož si to doma sám. Išlo o to?

Takmer ma mrzí, že sa takéto veci považujú za literatúru – že niekto píše o vlastnom tvorivom pobyte, že čitateľovi servíruje, ako mu v ZOO zišla na um pekná myšlienka a ako si ju zapisoval do mobilu. Asi by som si tak starosvetsky predstavovala, že na tvorivom pobyte si človek dá tú námahu, aby tie dojmy nejako strávil a spracoval, a servíroval ich takéto: strávené a spracované. Slovom, tento patchwork mi pripadá ako cisárove nové šaty.

Možno je to literatúra, ktorú dokážu oceniť až generácie, čo prídu po nás? Raz to bude samozrejmé? Nemám dostatočný cit pre postkonceptuálne postupy?

Ak aj – čo si počať s tou Jankovou latentnou túžbou po bábovke, s tou idealizáciou a zvyškami biblickej terminológie?

S tebou som skončila

Keď Nina protagonistu informuje, že je medzi nimi koniec, že si hneď ráno balí kufor a čau, ten zašermuje Malým princom, že to nemôžeš, navždy si zodpovedná za to, čo si si k sebe pripútala. To by ma zaujímalo, či niekedy v dejinách ľudstva citácia z francúzskej klasiky niekoho primäla rozmyslieť si rozchod.

Navyše takáto. Apel na zodpovednosť. Ach, vidíš, tak to s tebou asi zostanem do smrti.

Nič nie je také otravné ako človek, ktorého už nemilujeme. (Proust.)

Ďalší pamätníčkový citát z Exupéryho sa objaví v tej nepochopiteľnej pálavskej scéne, kde hrdina vozí dôchodcov po krajine.

Pridám do diskusie niečo menej známe, čo Exupéry povedal a čo mi pripadá veľmi relevantné – že máme len jeden problém na tejto zemi, a to navrátiť ľudstvu zmysel pre spiritualitu, opäť v sebe prebudiť duchovný nepokoj.

Nič iné nás nedokáže uspokojiť, hovorí Exupéry, a spirituálny život sa začína tým, že ľudskú bytosť vnímame ako niečo väčšie než len súčet jej jednotlivých zložiek.

Iste, to je proti celej súčasnej paradigme, podľa ktorej je človek (a svet) práve len to: súčtom svojich častí. Taká paradigma asi nič iné než patchwork nesplodí.

Na druhej strane, stále rozmýšľam nad tou paradigmou – lebo čia je to paradigma? Němec niekoľkokrát spomenie, že takto pracuje dnešný spisovateľ, dnešnému spisovateľovi neostáva nič iné, a podobne. Je hromada autorov (a autoriek), ktoré by sa pod to rozhodne nepodpísali a nemajú taký problém s digitálnym svetom (Němec hovorí o „digitálním lišejníku“, ktorým svet obrástol) ani úskaliami tvorby v súčasnosti. Je samozrejme v poriadku, ak sa v tomto svete Němec ako autor cíti nesvoj, aj že to tematizuje; iba mi napadlo, či by nebolo rozumnejšie predkladať svoje pocity ako osobné, s predpokladom či tichou nádejou, že majú nejakú všeobecnú platnosť, než ich bez zaváhania pokladať za univerzálne (my, umelci, to dnes takto máme).

A možno by ho ten digitální smutek prešiel, keby na chvíľu vypol počítač. A mobil. Aspoň v ZOO.

Túžba stať sa spisovateľom

Došlo mi, že Proust mi chýba. Vrátim sa k nemu? (A tak možno predsa len citácie z francúzskej klasiky zlepili rozbitý vzťah…) Možno tam je ešte viac, než som bola pri poslednom čítaní schopná vnímať.

Němcova kniha je príbehom blúdenia, osobnostného aj literárneho.

Toto nie je ani komparatívna analýza, ani recenzia. Je to selanka. Navečer sme prišli z brezového hája a ešte chvíľu posedeli na verande. Maša doniesla čaj a ponad plece prehodila, že život netreba chápať, život treba žiť.

Mohli by sme povedať: Henry sa stáva spisovateľom. Ale nepovieme. Napriek tomu, že Henry ešte nič nenapísal, že tridsať rokov sa len poneviera a zgúňa, nemusí sa spisovateľom stávať – vie, že ním je. Len strčiť jazyk do rohu hojnosti a vypľuť, čo sa naň nalepilo.

Iste, chvíľami sa zdá, že to má skôr načítané než zažité. A v ďalších dvoch častiach jeho trilógie už sa o dosť viac sa šermuje literatúrou – ak ma zas pamäť neklame.

Minule nadhodená otázka, na čo je vlastne literatúra, zostáva bez odpovede; v každom prípade Marcel a Henry zo svojich skúseností vyvodzujú pozorovania, dospejú k nejakému poznaniu, dospievajú (aj keď ich to nutne neučiní šťastnejšími), kým Janek nikdy nedospeje.

Záverom

Keby sa z Němcovho románu vyhádzali tie úryvky z iných kníh (a nejaký ten postkonceptuálny nonsens), bola by z toho slušná harlekýnka. Mohlo by sa to volať napríklad Vôňa ruží.

Hned za plotem navíc řeholnice měly růžovou zahradu, ze které to takto v noci vonělo, jako by někdo všechny růže zesílil dálkovým ovladačem na maximum.

Měla na sobě bleděmodré upnuté džíny, pod bílým kardiganem béžový rolák, napínaný pružnou měkkostí jejích prsou.

Byl jsem nadržený a hladový a nemohl jsem se dočkat, až se obojího zbavím. No co, každý je někdy zhruba tak komplikovaný jako Chuck.

Samozrejme, ešte by hlavný hrdina musel prejsť nejakým vývojom. A to už by bolo priveľa práce.

A veď – aj tak dobre. Takto sa aspoň môžeme kochať, akú to len čítame sofistikovanú literatúru.