V Európe nám chýbala empatia voči migrantom a migrantkám, pandémia nás môže naučiť súcitu 

Nespočetné množstvo tragédií ako je táto odhaľuje nielen obrovské utrpenie spôsobované ochorením COVID-19, ale aj mieru deformácie základných stavebných kameňov našej spoločnosti. Ľudia, ktorí sa starajú o starších ľudí alebo deti, stavajú cesty, doručujú jedlo, zbierajú úrodu, dopĺňajú tovar na regály v obchodoch alebo vykonávajú inú nenahraditeľnú prácu, spravidla patria k najmenej zarábajúcim – a mnohí k prvej generácii migrantov a migrantiek. Práca z domu je pre týchto ľudí nedosiahnuteľný luxus, takže sú vystavení vysokému riziku nákazy koronavírusom.

Keď sme sa ako spoločnosť zaviazali nenechať v tejto kríze nikoho napospas svojmu osudu, mali by sme pamätať aj na migrantov a migrantky – rovnako ako na ľudí bez domova, ženy a deti zažívajúce domáce násilie, ľudí zadržiavaných vo väzbe a ďalších, ktorí počas tejto krízy čelia zvýšeným rizikám. V núdzovom stave sa ukazuje, ako sa naša spoločnosť spolieha na tzv. nízko kvalifikovanú prácu, ktorú často vykonávajú práve migranti a migrantky. Keď dôjde k uvoľneniu bezpečnostných opatrení, mali by sme náš postoj k migrácii a mobilite zásadne prehodnotiť.

COVID-19 na niekoľko týždňov ochromil naše presuny medzi krajinami, ale až čas ukáže, či to ovplyvní migračné vzorce a pohyb ľudí smerom do Európy a v rámci Európy aj dlhodobo. Ak zavedené obmedzenia zostanú v platnosti nadlho a miera nezamestnanosti dramaticky stúpne, môžeme očakávať menej presunov. Avšak hlavné hnacie sily migrácie – obrovská nerovnosť a ľudská snaha o zlepšenie svojich životných podmienok – len tak rýchlo nezmiznú. Navyše, aj v menej prosperujúcej Európe bude z dôvodu segmentácie trhu práce nedostatok pracovných síl.

Pozrime sa napríklad na to, ako nedostatok sezónnych pracovníkov a pracovníčok z východnej Európy, ktorí teraz nemôžu cestovať, zasiahol poľnohospodárstvo počas začínajúceho zberu úrody. Ľudia, ktorí by v tomto čase zbierali ovocie a zeleninu, uviazli bez príjmu v krajinách so slabou sieťou sociálneho zabezpečenia. Poľnohospodárske podniky zároveň prosíkajú svoje vlády, aby migrantom a migrantkám bez legalizovaného pobytu dovolili pre ne pracovať. Aj dočasná právna úprava umožní podnikom a ľuďom vydýchnuť, ale z dlhodobého hľadiska budú potrebné systémové riešenia. Ak chceme, aby ľudia do Európy prichádzali bezpečnými a legálnymi cestami, musia také cesty existovať.

Skutočnosť, že vlády si na migrantov a migrantky dokážu spomenúť až vtedy, keď ich potrebujú, odhaľuje až trápny nedostatok empatie voči ľuďom, ktorí sú počas pandémie obzvlášť ohrození. Ak dôjde k (prinajmenšom) dočasným zmenám právnych regulácií, prvoradou úlohou vlád je zabezpečiť pre migrantov a migrantky prístup k základnej pomoci, aby ju v prípade potreby mohli vyhľadať bez strachu z konzekvencií.

Rovnaký nedostatok empatie sa prejavuje aj na európskych hraniciach, kde sú v čase pandémie tisíce ľudí uväznené v krutých podmienkach, ktoré sú vizitkou európskych bezpečnostných politík.

Predstavte si, že by ste spolu s ďalšími 34 000 ľuďmi – vrátane starších ľudí, tehotných žien a detí – žili v utečeneckom tábore s kapacitou 6 000 osôb. Je zrejmé, že žiadatelia a žiadateľky o azyl by mali mať možnosť presunúť sa z táborov na gréckych ostrovoch do pevninskej časti krajiny a ďalšie krajiny EÚ by mali ponúknuť miesta na ich presídlenie.

Aj keď presun niekoľkých detí bez sprievodu dospelej osoby z gréckych ostrovných táborov do iných členských štátov EÚ je nepochybne chválitebným krokom, toto rozhodnutie je v aktuálnej situácii iba kozmetickou úpravou.

A teraz si skúste predstaviť, že by ste boli medzi ľuďmi, ktorých líbyjská pobrežná stráž s podporou EÚ nútene navrátila do Líbye, krajiny zmietanej konfliktom. Aj keby ste mali to šťastie, že by ste sa neocitli v nápravnom zariadení, v ktorom by vám takmer isto hrozilo svojvoľné zadržiavanie a veľmi pravdepodobne aj mučenie, stále by vás ohrozovala nákaza COVID-19 v krajine, kde sú nemocnice (zle vybavené a personálne poddimenzované) častým cieľom vojenských útokov.

Popravde, COVID-19 nielenže zhoršuje beztak dramatickú situáciu, v ktorej sa nachádzajú ľudia na úteku a migrujúci, ale bezohľadným európskym vládam poskytuje možnosť dobudovať ďalšie poschodie na opevnení pevnosti Európa.

Taliansko a Malta obnovili tzv. politiku „uzavretého prístavu“, ktorá ponecháva ľudí napospas moru, Bosna a Hercegovina väzní tisíce ľudí v otrasných podmienkach táborov a Rakúsko, Cyprus a Maďarsko obmedzili prístup k poskytovaniu azylu. Týmto výpočtom však zoznam nekončí. Malta bola dokonca obvinená aj zo založenia tajnej rybárskej flotily, ktorej úlohou by malo byť zatláčanie plavidiel prevážajúcich ľudí na úteku smerom k líbyjskému pobrežiu.

EÚ by v dnešných časoch mala poskytnúť humanitárnu pomoc ľudom uviaznutým v krajinách, ktoré sú menej schopné čeliť kríze spojenej s pandémiou, a nie viac člnov, aby ich v týchto krajinách pomohla udržať. Mala by vytvoriť podmienky na presídlenie utečencov a utečeniek do Európy a v rámci nej, nie držať ich za každú cenu mimo kontinentu. V neposlednom rade by mala začať s prebudovaním systému na reguláciu migrácie a azylového procesu tak, aby bol efektívny a humánny. Nový systém musí pozostávať z mechanizmov, ktoré budú schopné reagovať na medzinárodné záväzky, na potreby trhu práce, ale aj na našu spoločnú zodpovednosť za to, aby sa aj mobilita a migrácia stali súčasťou boja proti chudobe a nerovnosti.

Ťažkosti, v ktorých sme sa ocitli, zároveň predstavujú príležitosť, aby sme sa všetci a všetky poučili z obetavosti a súcitu, vďaka ktorým si Larniho Zunigu, muža, ktorý prišiel zďaleka, aby sa o nás staral, jeho blízki tak veľmi cenili.

Matteo de Bellis

Autor je výskumníkom AI pre migráciu. Text pôvodne vyšiel na portáli euronews.com. https://www.euronews.com/2020/05/07/before-coronavirus-europe-lacked-empathy-for-migrants-pandemic-can-teach-compassion-view