Denník N

Zuzana Kusá – Za ostrou hranicou

Všetci zodpovedáme len sami za seba, a už takmer nevieme, čo si počať so slovom „spoločnosť“. Rozdeľuje nás ostrá hranica. Leží medzi bezprostrednými susedmi, medzi obyvateľmi jedného mesta i jednej krajiny. Je neviditeľná, no o to citeľnejšia.

Pred pár mesiacmi som čítal knihu Ivan Krastev – Čo príde po Európe?, ktorá sa mi veľmi páčila. Vydalo ju vydavateľstvo Absynt v edícii Skica pod značkou Kalligram. Pozeral som si vtedy aké ďalšie knihy vyšli v tejto edícii a následne som ich hľadal vo svojej obľúbenej knižnici. Kniha Za ostrou hranicou bola prvá z nich, ktorú som sa mi podarilo. Autorkou je pre mňa neznáma slovenská sociologička Zuzana Kusá. Pracuje ako samostatná vedecká pracovníčka SAV. Venuje sa predovšetkým témam vzdelávania, chudoby a sociálneho vylúčenia.

V úvode knihy sa autorka venuje sebestačnosti a zodpovednosti za svoj život. Súčasťou výchovy v posledných desaťročiach sa stalo vyzývanie na osobnú zodpovednosť. Predpokladáme, že silu pre schopnosť konať, čerpáme z našej vôle, usilovnosti a vytrvalosti. Nášmu sebavedomiu lichotí pocit, že všetko čím sme, je len naša zásluha. Sme presvedčený, že (takmer) všetko v našom živote je vec osobného rozhodnutia. Táto predstava, že všetko máme vo svojich rukách, vedie pri problémoch k sebaobviňovaniu a pocitom viny a hanby. Pocit osobnej zodpovednosti rozleptal chápanie spoločenskej solidarity. Sociálne problémy, ktoré splodilo nerovnomerné rozdelenie zdrojov a príležitostí, sa zobrazujú ako osobné zlyhania a ako dôsledok osobnej nedostatočnosti. Nepracovanie človeka sa spája s osobnými vlastnosťami ako sú lenivosť a pohodlnosť. Trendom je aj kriminalizovanie chudoby, kde riešením spoločenských problémov sú v jazyku individuálnej zodpovednosti represívne opatrenia, tresty a vládnutie pevnou rukou.

Autorka sa zamýšľa, ako reagujeme, keď v televízii vidíme obrazy rómskych osád s kopami smetí. Ako sa na to pozeráme optikou zodpovednosti jednotlivca. Sme pobúrení, keď mesto musí nárazovo vyvážať smeti z chudobných komunít. Problémom pritom nie sú gény alebo kultúra obyvateľov, ako je to niekedy prezentované. Dôvodom môže byť to, že chudobní ľudia nemajú peniaze na to, aby pravidelne platili za vývoz smetí. Autorka rozoberá paralyzujúci účinok nízkych sociálnych dávok. Ako príklad uvádza rodinu v štyrmi deťmi, ktorá ako sociálne dávky dostáva na deň na osobu 1,5€, čo je podľa medzinárodných organizácií hranica absolútnej chudoby.

O sociálnych dávkach sa za dve desaťročia hovorilo najmä v súvislosti s ich možným zneužívaním. Podobne je nezamestnanosť spájaná s vyhýbaním sa práci. V očiach verejnosti je hrubou nespravodlivosťou to, že výška sociálnych dávok môže byť vyššia ako minimálna mzda. Niekto len rodí deti a dostane viac ako ten, čo si to musí odpracovať?  Autorka analyzuje čo spôsobuje dlhodobú nezamestnanosť. Je to v dôsledku príliš štedrého a málo aktivizujúceho sociálneho systému? Alebo je to spôsobené odlišnosťou kultúry a hodnotového sveta? Môže byť dôvodom ich neprispôsobivosť k nášmu štýlu života?

Ďalšia čast sa venuje morálnemu vylúčeniu. Autorka uvádza, že morálne vylúčení sú ľudia, ktorí sú za hranicou nášho morálneho kruhu. Sú za hranicou empatie a zmyslu pre spravodlivosť. Necítime k nim žiadne záväzky a vedome sme ich vylúčili z úvah čo je spravodlivé. Ich vystavenie nedostatku a rôznym útrapám ignorujeme alebo považujeme za zaslúženú situáciu. Morálne vylúčenie vedie k snahe o izoláciu týchto ľudí. Chudobných rozdeľujeme na tých, ktorí si zaslúžia našu pomoc a na tých, ktorý si ju nezaslúžia a treba s nimi nakladať tvrdo a bez zľutovania. Považujeme ich za zdroj nášho nepohodlia a ich inakosť považujeme za neodstrániteľnú. Toto presvedčenie nás vedie k neochote podporovať to, čo sa považuje za prevenciu. Príkladom môžu byť protesty obyvateľov obcí proti výstave sociálnych bytov. Aj vďaka tomu majú rodiny živoriace v chatrčiach iba mizivú šancu na zlepšenie ich situácie. Ich deti vyrastajú v neistote a zaspávajú o hlade a ich budúcnosť a zdravie sú ohrozené. Brutálna chudoba ich vedie k dlhom, sebepoškodzovaniu, násiliu a drogám. Autorka uvádza, že v porovnaní s napr Africkými štátmi máme oveľa viac zdrojov na pomoc našim najchudobnejším. Napriek tomu to nerobíme.

V knihe sa spomína aj výpočet výšky životného minima, ktoré má slúžiť iba na uspokojenie najzákladnejších potrieb. Počíta sa s tým, že ľudia budú žiť s príjmom na úrovni životného minima len krátky čas. Dlhší život na úrovni takéhoto príjmu vedie k chronickému poškodzovaniu zdravia, kultúrnych a sociálnych zručností a vylučuje zdravé a kaloricky dostačujúce stravovanie. Autorka uvádza, že výška sociálnych dávok pre desaťtisíce ľudí nemusí dosahovať ani polovicu výšky životného minima.

V posledných rokov sa zužuje okruh tých, ktorá patria do nášho morálneho spoločenstva a zároveň sa rozširuje počet kategórií, ktoré doň nepatria. Morálnosť a súcit zužujeme na tých, ktorí sú v našom morálnom kruhu. Voči ostatným zostávame ľahostajní. Autorka uvádza, že obyvatelia Slovenska čoraz menej rozhodne spájajú sociálnu spravodlivosť so zabezpečením základných životných podmienok pre všetkých a odstraňovaním veľkých príjmových nerovností. Verejná mienka podporuje existenciu sociálnej ochrany najzraniteľnejších skupín v čoraz menšej miere a väčšina schvaľuje tvrdé opatrenia voči Rómom.

Na záver autorka odporúča držať sa zásady: Naše záujmy nie sú o nič dôležitejšie ako záujmy iných. Uvádza, že demokracia závisí aj od nášho rozvíjania zvyku vcítiť sa do situácie druhého – intelektuálne aj emocionálne. Na to, aby sme vedeli rešpektovať neznámych iných, s ktorými sa musíme deliť o priestor a bohatstvo tohto sveta, potrebujeme byť schopní precítiť, hoci na krátky čas, myšlienky, pocity, bolesti a postoje druhých ľudí. Aj keď to prináša určité nepohodlie.

Kniha sa mi veľmi páčila. Nútila ma zamýšľať sa nad mojimi hodnotovými názormi. Mal som potrebu skúmať odkiaľ pochádzajú moje názory na témy ako sú nezamestnanosť a zneužívanie sociálnych dávok a kde sa tvorili moje predsudky voči chudobe a sociálnej nerovnosti. Niekedy sa to čítalo ťažko a pomaly, lebo som musel veľa premýšľať a zapisovať si. Kniha splnila moje očakávania a už sa teším na ďalšiu knihu z edície Skica.

Teraz najčítanejšie

Daniel Kraic

Na blogu budem uverejňovať články o knihách, ktoré som čítal.