Na ten deň asi nikdy nezabudnem. Vtedy som jej slovám neprikladal žiadnu dôležitosť. Bol sparný letný deň a ja som absolvoval so svojou vtedajšou priateľkou vo vysokom štádiu tehotenstva pravidelnú okružnú prechádzku parkom v Psychiatrickej nemocnici Nášho mesta, kde som dobrovoľne nastúpil na detoxikáciu organizmu z iatrogénnej závislosti na benzodiazepínoch. Vždy ma na nej fascinovala jej tichosť, uzavretosť jej vnútorného sveta a tej krásy, čo v ňom bola. Nevedel som však, že ticho bude mať také devastačné následky na náš spoločný osud.

Hlavou mi krúžili tisícky myšlienok, podnetov a nejedna z nich bola fatálnymi otázkami, prečo som tu, ako sa postarám o rodinu, proste ako sa z toho marazmu vyhrabem. Vtedy, vzlykajúc nad hrôzou z nahlas vyslovených vlastných slov, že by sme mali ísť od seba, to povedala… Aspoň mi po tebe zostane pamiatka. Myslela tým naše spoločne vytúžené dieťatko.

Po mesiacoch trápenia, bolesti, najrozličnejších foriem utrpenia nasledujúcich po prepustení z „liečby“, vysporiadavania sa s novou situáciou a starostlivosťou o naše slniečko, keď som po odchode z prostredia, v ktorom som sa vtedy zotavoval a chuti na všetko zabudnúť, som napokon začal bojovať.

Až teraz, čo je tomu v týchto dňoch dva roky, mi veľa vecí začína dávať zmysel. Nielen tých jej šesť slov z liečebne. Žijúc v ich komunite a bubline bežnej vyformovanej slovenskou malomeštiackou dedinkou nachádzajúcou sa na pol ceste do mesta a obklopenej hektármi poľnohospodárskej pôdy, som veľmi citlivo a pozorne vnímal každé vyslovené slovo a názor.  Rozumiem už ich silnému matriarchálnemu vzorcu spravovania rodiny, ktorý nie je ojedinelým fenoménom slovenských domácnosti. Za posledných sto rokov sme ako spoločnosť prakticky zdecimovali mužskú populáciu a nám vlastnú vnútornú silu, ktorá v spojení s tou ženskou, je tvorcom nového života, zmierovateľom rozporov a útočiskom aj za tých najťažších dní. Výsledkom je, že sme stratili schopnosť adekvátnym nedeštruktívnym a nemajetníckym spôsobom milovať a dovoliť si pri tom všetkom byť milovanými. Ženy tak postupne prevzali, či už vedome, ale aj nevedome ako prostriedok vysporiadania sa so zmenenou situáciou, roly mužov.

Došlo to až tak ďaleko, že teraz sa nevieme a častokrát ani nechceme pozrieť v očiach toho druhého pohlavia a partnera pravde do očí. Až tak, že mnou vyslovené slovo matke matky nášho dieťaťa, že keď sa nebudem vedieť zmestiť do kože, tak ma smie vrátiť na zem fackou. Bolo to v čase, keď ešte všetko sa zdalo byť v poriadku. Bola to taká materinská a dobre myslená facka, ale nemala sa stať. Vypustila niekde z hĺbky mojej duše skrytého a mne dovtedy neznámeho človeka – mňa samého. Začal proces môjho sebauvedomenia plnom pokusov a omylov, vrcholov a pádov. Všetko sa mi však javí byť v opozícii s väčšinovou populáciou a akceptovaným normatívom, rozumej „štandardom“. Potom už je len prirodzeným dôsledkom, niekedy aj nevedomé a nechcené vypudzovanie niečoho nežiaduceho, neželaného, či vymykajúceho sa so štandardu.

Všetky ďalšie kroky matky nášho dieťaťa a ďalšia nezmyselná eskalácia mi už dávajú zmysel. Sme chorá spoločnosť utrhnutá od seba samých a toho, čo nás robí ľuďmi – ľudskosť a spojitosť s prírodou, nie vlastné egá a kapitál. Teraz mi to zapadá do skladačky. Keď vtáčika lapajú, pekne mu spievajú. Keď vtáčik sa snaží vyletieť z klietky a začať voľne dýchať, situácia sa radikálne zmení. O to horšie, že túto nechcenú daň si odnesú naše deti, či sa nám to páči alebo nie. Tie deti časom dorastú, dospejú a stanú sa z nich pracovníci vo výrobe, službách, v lesoch, či na poli, ale aj manažéri, sudcovia a politici. Osud našej ľudskosti a prežitia v takto pretváravej prírode bude pre ľudí spečatený.

V budúcej úvahe Vám predstavím skrze fakty s minimom beletrie :-), ako funguje sociálno-právna ochrana našich detí v praxi. To čo zachytíme v médiách je len špička ľadovca a častokrát čajový odvar vybičovaných emócií tých, čo by mali mať v prvom rade rozum – nás dospelých.

Ďakujem matke, jej rodine a nášmu dieťatku, že mi dali tú životnú lekciu pochopiť to. Tento príbeh nesmie byť o jednostrannom pohľade stretu exponovaných matiek, ktorých opustil muž a tobôž nie zdecimovaného otcovského poslania pri výchove detí, keď ich matka hodí cez palubu, ale bez detí… Tento príbeh musí byť príbehom systémovej spoločenskej deviácie schizofrenického a autistického správania ľudí a teda rodičov, ktorý nám zostal z bývalého režimu a ešte sme sa ho nezbavili. Na jednej strane niečo nezištného deklarujeme, čo nás ako ľudí presahuje – právo a sloboda, no na strane druhej niečo odlišného konáme, čo nás ukazuje vo svetle egoistických svíň, parazitov na spoločenskom systéme, kde ruka v ruke s právom a slobodou už však nejdú povinnosti a rešpektovanie hraníc.