DOBRÝ FILM MÁ DOBRÝ SCENÁR

V prvom diele tohto cyklu sme konštatovali, že v dnešnej dobe je možné aj v bežných domácich podmienkach vyrobiť s deťmi animovaný film. Hovorili sme tiež, že deti pri takej výrobe budú potrebovať dospelého sprievodcu, ktorým sa stane najskôr rodič alebo učiteľ. Sprievodcu sme previedli prípravou – čo ho čaká, na čo musí myslieť, čo materiálne, technické a softvérové musí vopred pripraviť. K textu sa môžete vrátiť tu. Postup výroby dokumentujeme na krátkom filme Lentia a Nyn, ktorý som pre tento účel vytvorila s mojimi dcérami.

Po kvalitnej príprave nás čaká prvá kreatívna úloha. Vybudujeme filmový scenár.

ČO JE TO SCENÁR

Na počiatku každého diela je myšlienka. Nápad. Autora nadchne, ako nejaký neznámy človek v parku zareagoval na cudzieho psa. Možno mu sused porozprával spomienku z  detstva, ktorá presne vystihla dobu svojho vzniku. Čítal fantastickú poviedku a hneď sa mu premietla pred očami. Možno mu v mysli ožila socha, čo vyzerala ako dvojmetrový mikrób. Čo je spoločné pre všetky tieto inšpirácie? Dajú sa rozpovedať. Možno ich tlmočiť do slov. Vieme ich slovne rozvíjať, ohýbať, obohacovať, obrusovať – prosto, dokážeme ich tlmočiť ako príbeh a uchopiť ako text.

Autor to zväčša aj urobí. Rozpovie príbeh alebo drobný príbehový nápad niekomu blízkemu. Ten mu odpovedá. Myšlienka sa upraví, autor sa znova zamýšľa, rozpráva nápad ďalšiemu a znova ho upraví. Keď sa idea dostatočne dobre rozvinie v myšlienkach a rozhovoroch, autor ju napíše na papier a ďalej s ňou pracuje ako s literárnym textom. Sám i s odbornou pomocou ho brúsi dovtedy, kým príbeh dokonale nezodpovedá jeho predstave budúceho filmového príbehu.

Text, ktorý tlmočí budúci filmový príbeh, sa nazýva scenár.

V našej mini-škole filmovej tvorby tiež začneme scenárom. Bude to ťažká práca, pretože príbeh, ktorý hľadáme, musí byť veľmi krátky. S tým sa mnohé deti nedokážu stotožniť! Nech im je ale útechou, že keď sa naučia robiť krátke filmy, budú ich čakať stále dlhšie a dlhšie diela a napokon možno skončia pri ságach s ôsmimi sériami ako scenáristi HBO.

Scenár nemá byť napísaný kvetnato, nemá byť plný básnických zvratov. Nie je to poviedka ani rozprávková kniha. Úloha scenára je skôr technická – musí priniesť odpovede na základné otázky:

1. KTO v príbehu účinkuje,
2. KDE sa príbeh odohráva,
3. KEDY sa príbeh odohráva,
4. ČO sa v príbehu DEJE,
5. ČO v príbehu ZAZNIEVA.

AKO S DEŤMI NAPÍSAŤ SCENÁR

Vyššie som zámerne uviedla, že pred napísaním filmového scenára o ňom autor najskôr uvažuje sám, potom sa o ňom s niekým rozpráva a až nakoniec ho napíše. Presne to vám totiž hodlám navrhnúť. Predtým, ako scenár s deťmi napíšete, vyviňte filmový príbeh v spoločnej debate. Rozhovor korigujte otázkami. Spravte si pri tom pohodlie, my sme scenár k filmu Lentia a Nyn vymýšľali vonku v záhrade.

1. HĽADÁME POSTAVY (Odpovedáme na otázku KTO?)

Osvedčilo sa mi začať tým, že s deťmi profilujeme filmové postavy. Pre deti sú hrdinovia dôležití, pretože sa s nimi emocionálne stotožnia. Každé dieťa hľadá vlastnú postavu, vlastného zástupcu v príbehu. Začnite diskusiu otázkami: Aká postava by sa vám v príbehu najviac páčila? Je to zviera alebo človek? Dievča, chlapec, robot, príšera? Aký je starý a ako vyzerá? Má povolanie? Je to policajt? Baletka? Kozmonautka? Permoník?

Pokiaľ sa dá, zájdite v špecifikácii postáv hlbšie. Snažte sa o každom hrdinovi dozvedieť čo najviac: Aké má špeciálne vlastnosti? Ako sa pohybuje? Dokáže rozprávať? Koho miluje? Čo ho baví, čím sa živí, čo ho najviac zaujíma? Čo ho najviac trápi? Má nejakých nepriateľov? A najmä – má nejaké problémy? Rozvíjanie postáv dá vašej práci vnútornú energiu. Deti sú na postavy emočne napojené, čím viac o nich vedia, tým viac im na nich bude záležať. A čím viac vedia o postavách, tým plastickejšie príbehy o nich budú vedieť vymyslieť.

Niektorým deťom pomáha, keď si postavu môžu hneď nakresliť. Nech sa páči, nech tak hneď urobia!

Rozprávajte sa ďalej, či si vieme predstaviť túto postavu zhmotniť. Z čoho by sme ju asi vyrobili? Z kartónu? Z dreva? Plastelíny? Alebo je to hračka, ktorú máme na poličke? Našim cieľom je konkretizovať, konkretizovať a konkretizovať, až každú postavu uvidíme pred očami ako hotovú.

Na záver, samozrejme, meno. Každá postava sa nejako volá. Aj v prípade, že sa jej meno vo filme neobjaví, aj tak ho postava musí mať. Ako inak s ňou totiž nadviažeme vzťah?

Hľadanie postáv do filmu Lentia a Nyn bolo veľmi rýchle. Dcéra Sivka žije v neustálom spojení so šnúrkami, čo sú imaginárne bytosti podlhovastého tvaru, ktoré lietajú, rozprávajú, čarujú a tvoria zvláštne spoločenstvá. Šnúrky sú súčasťou nášho rodinného života. Sivka mala pri výzve vymyslieť figúrku okamžitú odpoveď, bude to šnúrka, ktorá je napoly krava. Neskôr sme to skorigovali na kravský chvost, aby to bolo jasnejšie. Bude lietať, bude mať kravský chvost a bude sa volať Lentia. Staršia Maťka je milovníčkou zvierat, rozhodla sa pre srnku alebo jeleňa a keďže miluje modrú farbu, hneď vedela, že postava bude modrá. Na otázku, čo viac vie o srnke/jeleňovi povedať, dodala, že jej/mu veľmi chýbajú zásoby na zimu. Pre naše deti nie je komunikácia práve najľahšou, takže pred ďalšou debatou rýchlo uprednostnili kreslenie, ale so staršími a výrečnejšími deťmi sa isto prepracujete ku komplexnejším odpovediam. Takto vyzerali Lentia a Nyn na papieri:

2. HĽADÁME SVETY A AKCIE V NICH (Odpovedáme na otázky KDE? KEDY? ČO robili a povedali?)

Prvý krok bol jednoduchý a zábavný, pretože každé dieťa pracovalo výlučne tak, ako samo chcelo. Teraz začína spolupráca. Deti sa musia dohodnúť, v akom spoločnom svete budú ich postavy fungovať a čo sa im tam prihodí. Tieto otázky, teda KDE, KEDY a ČO budeme riešiť súbežne. Čaká nás tvorivý brainstorming.

Pri hľadaní spoločnej filmovej akcie sa vrátime ku charakteristikám jednotlivých postáv. Každá má prirodzené prostredie, výraznú vlastnosť, schopnosť, a tiež nejaký problém. Pomenujte si ich a hľadajte, v čom sa jednotlivé postavy dopĺňajú, kde majú zhody a prieniky. Spider-man je záchranca, ktorý pomáha v noci. Jednorožec je zraniteľný, keď mu zhasne svietiaci roh. Čo keby mu zhasol práve v noci v spider-manovom meste? Spider-man by ho zachránil, lebo by mu priniesol nové baterky!

Klaďte deťom pomocné otázky. Kde postavy žijú? V akom prostredí sú silné a ktoré prostredie ich ohrozuje? Kam sa vybrali cez víkend? Pomocnou otázkou ku KDE je otázka KEDY. Cítia sa dobre v zime? V noci? V budúcnosti? Strácajú silu za dažďa? A, samozrejme, ČO? Čo spraví spider-man, keď sa v noci stratí jednorožec? Čo vymyslí tiger, keď naňho mieri poľovník? Čo povie robot, keď mu displej prisadne mončičák? Čo zakričí delfín, keď ho Monsterka pomaľuje na červeno? Hádžte do pléna aj tie najneuveriteľnejšie kombinácie. Spustite voľný tok myšlienok, neobmedzujte sa logikou. Odviažte deťom fantáziu, choďte do absurdných rozmerov, aby sa od smiechu váľali po zemi. Tam sa rodia dobré nápady. Bláznivé, nečakané, invenčné.

Ale toto, pravdaže, nie je jediný návod. Možno máte s deťmi obľúbené rodinné historky a budete chcieť prerozprávať tie. Možno sú deti systematické a adaptujú príbeh podľa literárnej predlohy. Možno budú chcieť parodovať príbeh z filmu, ktorý už existuje. Všetko je, samozrejme, dovolené. Príbehy môžu byť fantazijné, poetické, technokratické, dobrodružné, ale i civilné.

Pozrite si krátky film Oskara, ktorý naanimoval, ako jeho tatino pracuje v záhrade. Stačilo mu pozorovanie bežného života a jeho detailné napodobnenie vo svete Lega. Ide o krásny príklad civilného, až dokumentaristického prístupu k téme.

Môj tatino záhradkár (Oskar Pepel, 2020)

Deti z Centra voľného času v Košiciach zas našli pre filmové rozprávanie poetický kľúč: v obrazoch puklín a vzorov na chodníkoch uvideli faunu a flóru džungle. Ich prístup je imaginatívny, obrazotvorný, málo narábajú s literatúrou a príbehom, ale veľa s obrazom.

Džungľa (kolektív detí z CVČ Košice, 2020)

Výsledkom scenáristického snaženia by mal byť veľmi krátky príbeh, ktorý budete môcť sformulovať do jednej alebo dvoch viet.

Prirodzeným prostredím pre našu Lentiu a Nyn sú hory. Nyn je srnka (po rozprave o príbehu je to už len srnka, nie jeleň), tá žije v lese a Lentia sa k nej rada pripojí. Keďže Nyn chýbajú zásoby, dievčatá sa spontánne dohodli, že tie zásoby treba ísť hľadať, že treba podniknúť výpravu. Rozoberali sme, kadiaľ pôjdu, navrhli hustý les, vysoké hory a nakoniec lúčku, kde budú rásť čučoriedky. Dohodnuté. Keď sme sa rozprávali dlhšie, dohodli sa, že zásoby nemusia byť len obyčajné čučoriedky. Môžu to byť aj pomaranče, aj perníčky, aj cukríky. Výprava za zásobami je vlastne výprava za pokladmi. To bude krása!

Výsledok v dvoch vetách: Lentia a Nyn potrebujú zásoby na zimu a tak putujú až k lúke, na ktorej rastú všelijaké poklady. Keď si nazbierajú plný košík, sú šťastné.

Aj vyššie uvedené dva filmy majú dej, ktorý sa zmestí do dvoch viet:

• Tatino porýľuje záhradu a zasadí do hriadok zeleninu. Potom oberie čerešne, jablká a nakoniec zeleninu z hriadok.
• Alex vezme kamarátov do džungle. Ukáže im, že džungľa leží na chodníku v puklinách a štrbinách asfaltu.

3. PRÍBEH ZAPÍŠEME NA PAPIER

Ak sa chceme hrať na ozajstných filmárov, hotový scenár sa musí zapísať. Zapisujeme do neho akciu a dialógy. Náš scenár deti nenapísali rukou, ale ak by to zvládli, bolo by v ňom asi toto:

Lentia a Nyn (scenár krátkeho filmu)

Lentia (lietajúca šnúrka) a Nyn (modrá srnka) sa stretnú v lese.

Nyn: Ahoj, Lentia!

Lentia: Ahoj, Nyn!

Nyn: Pôjdeš si so mnou nazbierať zásoby na zimu?

Lentia: Áno, pôjdem.

Nyn: Tak poď!

Lentia a Nyn sa vyberú na cestu. Kráčajú hustým lesom. Vystúpia na vysoký kopec. Až dôjdu na lúčku, kde rastú všelijaké druhy ovocia, perníky, cukríky a iné dobroty. Nazbierajú si všetkého do košíčka.

Lentia: Teraz už máme zásoby.

Nyn: Áno.

Šťastne sa na seba usmejú.

Príbeh na papieri pôsobí škôlkarsky, banálne. To je v poriadku, to stačí.

AKO Z TEXTU SPRAVIŤ OBRÁZKY

Teraz, keď máme príbeh literárne vymyslený, nastal čas tlmočiť ho do obrázkov. Film je totiž nielen zvukové (audio), ale najmä obrazové (vizuálne) umenie. Príbeh nerozpráva slovami, ale obrazom.

Obrázkový scenár, ktorý sa chystáme urobiť, sa v angličtine nazýva storyboard (tabuľa s príbehom). Ako vidno na ukážkach nižšie, storyboard je veľmi podobný komiksu. Aj jeho úloha je podobná – porozprávať príbeh prostredníctvom obrázkov. Rozdiel je v tom, že komiks je konečná podoba príbehu, ktorý sa ponúka divákovi. Je preto dôležitá jeho vizuálna forma, obraz s textom majú vysokú grafickú úroveň. Storyboard je na rozdiel od toho len pomocným nástrojom v procese tvorby filmu, nikdy sa nevystavuje ako umenie a jeho podoba tomu zodpovedá. Kresba je technická, skicovitá, plná režijných, animátorských či kamerových poznámok. Na jeho vytvorenie teda nepotrebujete vedieť kresliť ako Michelangelo! Dobre vám poslúžia hoci aj paličkové postavičky, dôležité je zaznamenať si, kto v zábere bude, kde to bude a čo sa v ňom bude diať.

Pozrite, ako vyzerajú storyboardy niekoľkých slávnych animovaných filmov.

PUSTIME SA DO STORYBOARDU!

Našou úlohou je rozdeliť akciu z literárneho scenára na menšie kúsky a postupne ich nakresliť. Každý obrázok, ktorý v storyboarde nakreslíme, bude reprezentovať jeden filmový záber. Čo je to záber? Je to taká časť filmu, ktorá v hranom filme prebehne od spustenia kamery po jej vypnutie. Alebo inak – časť filmu medzi dvoma strihmi. Ukazuje kontinuálnu akciu bez prerušenia. Prerušenie znamená strih do nového záberu.

Ku každému obrázku/záberu môžeme v storyboarde pripísať text, čo sa v ňom udeje a čo sa v ňom bude hovoriť.

S našimi dievčatami sme pri kreslení storyboardu k filmu Lentia a Nyn rozdelili akciu do ôsmich záberov.

DVE PRAVIDLÁ PRI TVORBE ZÁBEROV

Pri rozdeľovaní filmovej akcie na zábery a ich kreslení sa pokúsime myslieť na dve pravidlá:

1. PRAVIDLO STRIEDANIA VEĽKOSTÍ ZÁBERU

Určite si dokážete predstaviť obrázok z filmu, na ktorom vidíme obrovskú panorámu krajiny a v nej maličkého človeka. To sa volá široký záber, pretože zachytáva široký výsek reality. Používame ho vtedy, keď potrebujeme zorientovať diváka, ukázať mu, kde sa nachádzame, aké je tu prostredie. Keď sa rozprávajú dve osoby, nebudeme ich už pozorovať v takom širokom zábere, pretože by sme ich dobre nerozoznali a nepočuli. Prídeme k nim bližšie, záber bude „užší“ a nakomponujeme si do obrázku pekne obidve postavy. Keď postava hovorí niečo veľmi dôležité, pozrieme sa jej priamo na tvár, a to tak blízko, že hlava vyplní celý obrázok. Taký záber sa volá úzky, alebo ho označujeme ako detail. A keď chceme ukázať vošku na hrane listu, priblížime sa úplne k nej a zobrazíme ju v obrovskom detaile (makrodetaile).

Pri skladaní filmu je dobré radiť za sebou zábery tak, aby po sebe nenasledovali zábery rovnakých veľkostí. Podobná veľkosť záberov môže totiž diváka pliesť a unavovať. Skúsme teda akciu členiť tak, aby sa veľkosti záberov menili.

Pozrite, ako sa striedali veľkosti záberov v hotovom filme Lentia a Nyn. Porovnajte si, aké veľké sú v jednotlivých obrázkoch hlavné postavy, to je určujúce.

2. PRAVIDLO ZACHOVANIA SMERU AKCIE

Smer akcie vo filme znamená ľavo-pravú orientáciu toho, čo sa deje. Postava rozpráva – kam sa pritom pozerá? Doprava alebo doľava? Kôň cvála. Doprava alebo doľava? Policajt vchádza do budovy. Ide zľava alebo sprava? Základné pravidlo znie, že smer jednej a tej istej akcie by sa v sérii po sebe idúcich záberov nemal zmeniť.

Napríklad ak postavy vo filme vyjdú na cestu a na začiatku sa vyberú smerom zľava doprava, mali by si tento smer zachovať aj v ďalších záberoch. Najskôr ich ukážete vo veľkej krajine, potom sa priblížite na celé postavy a nakoniec ukážete detail ich unavených kráčajúcich nôh. Vo všetkých troch záberoch by mali smerovať tým istým smerom. Inak totiž hrozí, že sa v očiach diváka budú zrazu vracať domov.

Aj Lentia a Nyn putovali a toto putovanie sme rozdelili do niekoľkých záberov. Vo všetkých putovali zľava doprava.

TREBA SA S TOU PRÍPRAVOU TOĽKO MORDOVAŤ?

Nedalo by sa prejsť rovno k nakrúcaniu? Naozaj sa treba zdržiavať všetkým tým písaním a kreslením scenára? Samozrejme, dá sa to obísť. Dá sa prejsť od nápadu rovno k nakrúcaniu, postaviť fotoaparát a rovno cvakať. A tento surový prístup má často zaujímavé výsledky, divoké, originálne. Drvivá väčšina filmových výrob na celom svete však používa práve opačný postup, totiž dôkladnú prípravu pred nakrúcaním. V profesionálnych podmienkach je to najmä z finančných dôvodov. Nakrúcanie je drahé a nikto si nemôže dovoliť pred kamerou improvizovať. Každý nevydarený pokus stojí obrovské peniaze.

Ale je tu i iný dôvod: film sa od prvého nápadu až po svoju premiéru neustále vyvíja. Tento vývoj je nesmierne dôležitý. S každou ďalšou fázou prípravy a výroby film zlepšujeme, zdokonaľujeme, obrusujeme. V momente, keď sa rozhodne dať autor skvelú myšlienku na papier, do slov, zistí, že v nej všeličo hapruje a musí nápad vylepšiť. Vybrúsi teda text (už je iný ako ten, ktorý mal v hlave pred písaním) a začne ho kresliť do obrázkov. Zmenou videnia z textového na obrázkové opäť zistí, že niektoré veci nesedia, musia sa spraviť inak a lepšie. To znamená, že film kreslením obrázkového scenára opäť posunie, opäť vylepší. Tento proces sa v ďalších fázach výroby filmu ešte niekoľko ráz zopakuje.

Aj pri kreslení obrázkov v našom príbehu Lentia a Nyn došlo k niekoľkým zmenám. Dievčatá napríklad prišli na to, že po ceste za zásobami musia Lentia a Nyn stretávať rôzne bytosti, ktoré ich budú zdraviť. Nejdú totiž prázdnym svetom, ale svetom plným živých bytostí. Naplánovali papagája, lesného škriatka, vtáčika. Tak sme do príbehu dostali mnoho vedľajších postáv, ktoré ho obohatili o emočný náboj, mali totiž k našim hrdinkám priateľský a povzbudivý vzťah. Neskôr pri realizácii sme vychádzali z toho, čo sme mali doma, teda z databázy hračiek. Došlo k ďalšej zmene: vo filme nevidíme ani papagája, ani lesného škriatka, ale poníkov My Little Pony či muffinkové bábiky. Principiálne je to však jedno: všetko sú to spriaznené bytosti na ceste.

Keď ďalej dievčatá kreslili dobroty na lúke, podaril sa im nakresliť obraz akéhosi čarovného stromu, na ktorom rastú neuveriteľné dobroty. Táto myšlienka bola skvelá, úplne nás nadchla! Namiesto množstva malých, zle viditeľných čučoriedok v tráve sme mali zrazu v príbehu monumentálny čarovný strom. Ten sme neskôr naozaj vyrobili a nalepili sme naň všetko, čo sme našli. Ak je čarovný, môže na ňom rásť čokoľvek.

Kresba čarovného stromu, na ktorom rastú dobroty, na mňa urobila veľký dojem.

I na našom drobnom príklade vidno, že kreslenie storyboardu má svoj význam – predstava o filme sa zreálňuje. Obrázky prinášajú nové nápady, ako pôvodnú akciu vylepšiť. Nebráňte sa tomu, strážte len, aby sa vám v storyboarde príbeh nerozrastal. Naše zmeny nespôsobili nafúknutie príbehu – pridanie postáv popri putujúcich hrdinkách nebolo žiadnou záťažou, putovanie ostalo stále putovaním. Rovnako idea čarovného stromu nebola oproti čučoriedkam rastúcim na lúke žiadnym prídavkom, práve naopak, zjednotila potenciálne široko roztrúsené ovocie a iné dobroty na jedno miesto. Takže naše zmeny boli v prospech filmu, presne tak má vývoj prebiehať.

K ďalšej kryštalizácii filmovej látky dôjde pri vyrábaní scény, bábok a rekvizít, povieme si o tom v treťom diele tejto série. Kým sa k tomu dostaneme, máte celý dlhý týždeň na prípravu scenára, literárneho aj obrázkového. Pridajte sa k tým, čo už s nami začali tvoriť. Povzbudzujeme vás a držíme vám palce! Neváhajte sa na nás obrátiť s otázkami a neváhajte nám poslať texty, storyboardy či obrázky vašich budúcich hrdinov.

Tešíme sa na vás vo facebookovej skupine Čo pozerať s deťmi.

Cyklus Domáca škola animovaného filmu realizujem v spolupráci s Mestom Banská Štiavnica.